Chýba mi zodpovednosť
Droga ako „hodnotový princíp“ (Sylvia Porubänová, Moralizujúce metanie hromov-bleskov, SLOVO 33/2002) je nový stupeň diskusie o legalizácii marihuany. Píšem, lebo kandidátka na poslankyňu NR SR za SDA verí v „sumu vedomostí“ mladých približne pod tridsať rokov. Začnem tam, kde mi odporúčala: u svojich detí. Hoci je najstaršie osemročné, skúsenosti s drogami už majú. Neraz videli pod našimi oknami sanitku zachraňovať nadrogovaných ľudí. Ako to na nich pôsobí, som si uvedomil, až keď sa šesťročná dcérka zobudila s plačom, lebo sa jej snívalo, že „mamina prišla domov nafetovaná“. Moja manželka je pritom úplná abstinentka, nielenže nefajčí, ale nepije ani kávu. Dekriminalizujeme aj mafie? Aj iné podobné zážitky sú otrasnou „konfrontáciou legislatívneho prostredia s každodennou realitou krajiny, v ktorej žijeme“ (Ivan Štefunko, Voňavé tabu, SLOVO 29/2002). Líder Mladých SDA vidí riešenie v modernizácii, ktorou má byť prispôsobovanie zákonov tejto situácii. Naozaj alternatívny prínos do hodnotového a programového hľadania sa ľavice. Takúto rezignáciu neponúka ani tretia cesta, Tony Blair a Gerhard Schröder sú oproti nemu revolucionári. Podľa tejto filozofie by sme mali legalizovať aj mafie a výpalníkov, alebo aspoň bitky, týranie žien a detí či daňové podvody, lebo i tie sú súčasťou „každodennej reality krajiny, v ktorej žijeme“. Alebo by sme tieto činy mali aspoň dekriminalizovať. Samozrejme, že je to nezmysel. Ale podľa čoho rozdelíme, ktoré činy má spoločnosť nepriamo podporovať (zákony ich nebudú zakazovať) a ktoré nie? Hoci sa aj S. Porubänová stavia na stranu etického nihilizmu, rozlíšenie je možné iba vďaka etickým a mravným normám. Otázka, ktorú otvárajú mladí sociálni demokrati, musí byť zodpovedaná rýchlo a rázne: užívanie drog je neprijateľné, nesmie sa ani len tolerovať a musí byť s preventívnym účinkom trestané. Napokon aj otvorenie tejto témy je otázkou etiky a morálky. Prvé články do SLOVA písali aktivisti SDA v čase, keď jej mládežnícka sekcia začala kampaň za marihuanu. Nemôžem však zabudnúť na schvaľovanie volebného programu tejto novej strany. Denník SME vtedy opísal, ako sa doň mladým nepodarilo dostať túto problematiku. Šéf SDA Milan Ftáčnik im odporučil, aby o tom aj tak hovorili, keď budú medzi rovesníkmi, ale oficiálne to nebude agenda strany. Nie je to iba primitívny populizmus? Šokujúca alternatíva Sociologička Porubänová píše, že „v prvej tretine ľudského života nemožno vylúčiť náhodu, nešťastie či neskúsenosť“. SDA sa rozhodla zneužiť práve „neskúsenosť a nešťastie“ najmladších voličov, keď propagáciu marihuany orientuje i na masové hudobné podujatia, na ktorých sa táto droga vyskytuje najčastejšie. Vyťahuje „populárne“ témy bez ohľadu na ich škodlivosť. Nie som si istý, či tento prístup nie je nemorálnejší ako šovinizmus a rasizmus (P)SNS. Navyše musím upozorniť na neúprimnosť protagonistov tejto témy. Jeden z nich sa mi priznal, že „jedna marihuanová cigareta je pre človeka tak akurát“. O jednej tabakovej cigarete sa to určite povedať nedá, takže porovnávať škodlivosť marihuany s tabakom či alkoholom, nie je až také „prehnané“, ako tvrdia. Podobne je to aj s „dekriminalizáciou“. Ak totiž nebude trestné marihuanu fajčiť a mať, prečo by malo byť trestné zadovážiť si ju? Akú má logiku trestať za nákup a predaj čohosi, čo vlastniť nie je trestné? Presadzovanie dekriminalizácie je v skutočnosti iba prvým krokom k úplnej legalizácii marihuany. A od legalizácie jednej drogy už bude otvorená cesta k legalizácii ďalšej. Možno nás k tomu dotlačí „každodenná realita“. Keď denník Nový čas informoval o oslavách majstrovského titulu Michaela Schumachera, opísal jeho radosť, keď zmizli fotoaparáty a kamery a mohol si zapáliť obľúbenú cigaru. „Samozrejme, že všetci vedia o tomto mojom zlozvyku, ale vždy musím myslieť na to, že pre mnoho mladých ľudí som vzorom,“ povedal Schumi. „Preto nechcem, aby ma videli s cigarou.“ I. Štefunko navrhol vymyslieť „metodiku, ktorou by sme sa prepracovali ku konštruktívnej diskusii“ o drogách. Jej základom musí byť aspoň minimum zodpovednosti nielen za seba, ale aj za tých, ktorí nás sledujú. Najmä, ak ide o mladých ľudí. Takéto minimum zodpovednosti by budúci politici mať mali. Opačných príkladov je už v politike dosť. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory
