Reklama
Reklama

Na chvíľu sme boli všetci Američania

Ešte nedávno bola otázka zmeny sveta po 11. septembri 2001 jednou z najdiskutovanejších tém. Dnes je to inak. Témou dňa už nie je porovnávanie sveta „pred“ a „po“ 9/11. Nepribudlo síce výbuchov, ale porovnateľných premien, ktoré sa odohrali v rámci protiteroristickej aliancie. Tie očakával málokto.
Počet zobrazení: 652

Ešte nedávno bola otázka zmeny sveta po 11. septembri 2001 jednou z najdiskutovanejších tém. Dnes je to inak. Témou dňa už nie je porovnávanie sveta „pred“ a „po“ 9/11. Nepribudlo síce výbuchov, ale porovnateľných premien, ktoré sa odohrali v rámci protiteroristickej aliancie. Tie očakával málokto. Ak tesne po útoku na dvojičky ohlasovali titulky veľkých novín „nový záujem hegemóna o spojencov“, potom tento záujem sprevádzala odozva na druhej strane Atlantiku: pravá solidarita a spoluúčasť európskych krajín. Aj tam, kde sa sympatie k USA už dávnejšie nenosia, ako napríklad v renomovanom francúzskom denníku Le Monde, bolo možné čítať a uveriť tomu, že všetci sme - krátko po útoku na dvojičky - Američanmi. Prvé stránky rovnako dôležitých novín upútavajú na začiatku chladnej jesene 2002 inými správami. Titulky ako Schröder proti Bushovi, Bush proti všetkým vyjadrujú prvú nelichotivú bilanciu západneho ťaženia proti terorizmu: nejednotnosť protiteroristickej aliancie. A to nie je všetko. Napriek očividnosti vykonaného zla sa rok po 9/11 musí americká administratíva vyrovnávať ešte s jedným osamotením: stratou prestíže a sympatií svetovej verejnej mienky v miere, akú USA zrejme v dejinách ešte nikdy nepoznali. Dokonca ani v čase vietnamskej vojny. Podľa sira Michaela Howarda najtragickejším rezultátom boja proti terorizmu je neskrývaný aplauz a obdiv k atentátnikom z al-Káidy, oslavovaných ako martýrov slobody a osloboditeľov od tyrana. Vo veľkej a dôležitej časti sveta prirovnanie 11. septembra k dobytiu Bastily už dávno nie je škandálom. Pred touto masovou oslavou „zla“ a ochotou obetovať sa za ňu „nás už oceán neochráni“, ako sa vyjadril účastník tragédie v nedávnom vysielaní CNN. Sympatia k terorizmu otriasla predovšetkým povedomím civilizačnej vyvolenosti krajiny za veľkou mlákou. Ešte bývalá ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová snívala sen o inom svete a jeho poslaní. Kým Najvyšší v Británii bol povolaný, aby ochraňoval jej kráľovské veličenstvo, jeho americká verzia mohla požadovať viac: aby žehnal na veky zasľúbenej zemi a prozreteľnosťou jemu vlastnou viedol kroky americkej zahraničnej politiky. Nie je ľahké precitnúť z toho metafyzického sna a popri novej otázke v USA „Ako sa brániť?“ si uvedomiť tú zásadne inú: „Prečo nás tak nenávidia?“ Vtedy sa už nedá veriť, že každá U.S. intervencia je „oslobodením“ pre zúčastnených alebo že každý zásah povedie k lepšiemu svetu aj pre tých, ktorí ho vždy odmietali. Vyhlásenie križiackej výpravy proti „osi zla“ vychádza zrejme z poznania hĺbky tejto nenávisti. Jej cieľom už nie je šírenie demokracie a slobody, ale „preventívna obrana“ - likvidácia budúcich zdrojov zla. Na rade je teda Irak. Aj vás to prekvapuje? Áno, je to krajina, ktorá má pramálo spoločné s terorizmom z 9/11. Veď útok al-Káidy sa neopieral o „zbrane hromadného ničenia“, šokoval prostriedkami našej každodennosti. Zlo dymiace z dvojičiek nepatrilo ani k určitému teritóriu, ale tiahne sa naprieč 50 až 60 krajinami. Že najprv jedno a potom druhé? Jedno je isté: pokiaľ sa USA nepodarí znovu presvedčiť svet, že dnešné záujmy Ameriky sa presadzujú v záujme zvyšku sveta, bude vojna proti Iraku ďalším dôvodom na izoláciu a nárast sympatií k „zlu“. Kozmická vojna proti zlu z nás už nikdy neurobí Američanov. n

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama