Reklama
Reklama

Sám vojak v poli

Cez letnú sezónu nejedna ulanbátarská rodina prenajme svoj byt šikovnej cestovej kancelárii a podľa zvykov predkov kočuje s dobytkom po stepiach. Ubytovanie v strede mongolskej metropoly, ktoré sme si vybrali po prvej ponuke, na naše prekvapenie pripomínalo slušný internát.
Počet zobrazení: 427

Cez letnú sezónu nejedna ulanbátarská rodina prenajme svoj byt šikovnej cestovej kancelárii a podľa zvykov predkov kočuje s dobytkom po stepiach. Ubytovanie v strede mongolskej metropoly, ktoré sme si vybrali po prvej ponuke, na naše prekvapenie pripomínalo slušný internát. Nevedeli sme si vynachváliť čistotu, úslužný personál, kuchynku, raňajky, dve kúpeľne, čistú, chémiou nezničenú chladnú vodu z vodovodu, vyvierajúcu v neďalekých, vyše dvetisícmetrových horách, internet a to všetko v cene štyroch dolárov na deň. V štvorizbovej bytovke prevažovali západní turisti, ktorým sme dávali rady pred ďalšou cestou. Najzvedavejší bol John z Floridy, ktorý trávil prvé prázdniny v bývalom sovietskom bloku. Ako školák si zapisoval každú vetu. Keď sme večer domácej naznačili, že sa chystáme zajtra popasovať s pohorím Changaj, ponúkla nám, že nás jej šofér dovezie až pod úpätie horského masívu. „Ruský gaz si prenajal jeden z mojich nocľažníkov. Čaká ho desaťdňová okružná jazda po centrálnych krajoch štátu. Pôjde vaším smerom a iste sa poteší, že mu prvý poldeň putovania budete robiť spoločnosť,“ presviedčala nás. „A potom si už choďte po svojich.“ Vodič ráno prišiel včas. Keď sme napakovali batohy a sadli si na zadné sedadlá, objavil sa napodiv práve náš John. Len čo nás zbadal, zavolal domácu a urobil škandál. Vytiahol list s dvoma podpismi a šermoval ním striedavo pred očami domácej a pred našimi nosmi. „Terénny voz som si až do odletu lietadla predplatil sám, a to na celý pobyt. Všetky sedadlá teda patria mne. Som z bankárskej rodiny, viem dobre, čo je to podpísaná dohoda. A to sa musíte naučiť aj tu v Mongolsku.“ Bez slov sme vystúpili z auta a načiahli sa za batohmi. „Ale nemusíte ísť preč,“ zmenil už tón. „Ja som si všetko zaplatil. Dvadsaťpäť dolárov na deň. To je pravda. Ale môžem vám zadné sedadlá za kamarátsku cenu prenajať. Veď, čo sa budete hodiny terigať s Mongolmi!“ „Ale vieš čo, radšej pôjdeme bežným autobusom,“ odpovedal som. „Ak nám už chceš vyjsť v ústrety, tak nás odvez aspoň na stanicu. Veď leží dva kilometre odtiaľto smerom na výpadovku, po ktorej musíš aj tak ísť.“ „Veľmi rád, no v tomto prípade mi zaplaťte len ako za mestský taxík.“ Slušne som odzdravil. Jano chcel nášmu americkému kamarátovi na rozlúčku čosi povedať, ale našťastie ovláda iné svetové jazyky ako angličtinu. Tak iba čosi zašomral. Na autobusovú stanicu i do mesta Char-Chorin, kde stála stará metropola Džingischána, sme sa doterigali napokon verejnou dopravou. Pred kláštorom Erdene-Dzu sme si naťahovali zlámané telá, keď sa pred nami objavila známa tvár. Floridčan nás pozdravil, akoby sa nič nestalo. Preňho celý incident znamenal len pokus o obchodnú operáciu. Viac nás však prekvapilo, že zmenil pôvodný desaťdňový plán a vracal sa späť do Ulanbátaru. Keď sme po týždni zaklopali na dvere prenajatého bytu, otvoril nám zase John. Z mesta už nevytiahol ani nohu. Ako nám povedala domáca, na mongolskej stepi sa skončila jeho suverenita. Nevedel komunikovať so šoférom, domorodcami, ani s prírodou. Peňaženka ani bedeker mu nepomohli. Cítil sa ako sám vojak v poli a dostal veľký strach. Darmo, veď priletel do sveta, kde platia iné zákony, na aké si doma zvykol. Mimo civilizácie sa nevedel adaptovať. Ale keby bol dobrým obchodníkom, asi by konal inak. Poprosil by nás, aby sme mu, bezmocnému v cudzom, preňho divokom svete pomohli. Veď dobre vedel, že sme v Ázii už uskutočnili nejednu výpravu. Možno by nám mal za službu aj zaplatiť. Veď peniaze, to sú zase jeho silná stránka.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama