Kvety na hlavu
Na sklonku minulého storočia zažilo Grécko svoju najúrodnejšiu turistickú žatvu. Znie to cynicky, ale je to tak – krvavé boje v Juhoslávii, potom bombové útoky, kolóny utečencov z Bosny a Kosova, či ešalóny medzinárodných jednotiek sa stali dobrým obchodom pre suseda na juhu. Zvýšil sa najmä prílev Nemcov. Ale kde sa nezvýšil? Keď pôjdete do Tuniska, máte pocit, že každý druhý pochádza z NSR. Ani sa veľmi nepomýlite – zo siedmich miliónov návštevníkov tu ročne trávi leto pol druha milióna Nemcov. Na grécke ostrovy prichádzajú najmä turisti z bývalej NDR, tí, čo kedysi nemohli cestovať nikde inde iba do Tatier a na Balaton. A ešte do Warnemünde. Pribudlo tu aj Maďarov a Poliakov, objavíte súkromné autá z Ukrajiny a Ruska. Turistov priťahujú nielen Atény, Chalkidiky či Kréta, ale i donedávna málo známe ostrovy s ešte panenskou prírodou a rázovitými dedinami. A tak napríklad na stokilometrovom obvode ostrova Thasos vidíte rásť nové hotely a hotelíky, pásy penziónov, viliek a bungalovov. Obchodíky a kaviarničky vystúpili zo starých domov hlboko do chodníkov. Ako v Nice, len v menšom vydaní. Kolíska antiky Sme priamo v centre zrodu antického Grécka. Sem, do oblasti Egejského mora, prenikli pred štyritisíc rokmi prvé grécke kmene, Achájci. Nad morom čnie Olymp, miesto víťazstva Dia nad bohmi z rodu Titanov. Tu potom Zeus sídlil a dal káder bohov kmeňom a mestečkám: Apolóna, Artemidu, Aténu, Áresa, Afroditu, Hermesa a Hefaista. Z ich nesmrteľných duší pili Homér, Aischylos, Sofokles a Euripides, filozofi, architekti, sochári a matematici. Nadýchnete sa zhlboka a zistíte, že ani nie tak v Aténach, Soluni či Olympii, ale práve tu dodnes cítiť duch a dych tých čias, ešte ho neprekryla civilizácia. Stál som na jednom z útesov ostrova. Dvesto metrov kolmo dolu je morský príboj, vlny sa tu trieštia o bralá, hoci všade okolo vidieť more pokojné, iba sa mierne vlní, akoby pre parádu. Na tomto desivom, pustom brale vznikol pred vyše poltisícročím kláštor. Dodnes si čupí na skaliskách, obnovený a oživený ako turistická atrakcia. A človek, očarený veľkoleposťou antiky, húta, čo v temnotách stredoveku doviedlo mníchov práve sem. Dobre, povie si, chceli žiť pustovníckym životom, ďaleko od ľudí. To si však na Thasose nevedeli nájsť kútik, kde by sa dalo aj spať? Ten príboj tu totiž hučí deň a noc, rezonuje v rokline, na celom ostrove nenájdete také hlučné miesto! Ako tu mohli rozjímať o večnosti? Alebo im príboj pripomínal nekonečný hnev starobiblického Boha? Kameň pre bohov Znova sa hadí cesta pobrežím pomedzi ostrovčeky penziónov, snehovo bielych, hliník, sklo a kameň... Podídete bližšie, to predsa nie je možné, to je kararský mramor! Najdrahší stavebný materiál na skromných hoteloch a súkromných vilách? Pochopíte to o niekoľko kilometrov ďalej, keď vás hradská zavedie do jedného z kameňolomov. Na Thasose sú lomy ako v talianskej Carrare. Majú nevýhodu, že sú ďaleko od pobrežia, no možno práve preto sa dodnes zachovali a ponúkajú svoje bohatstvo a božskú belosť ostrovu. Lomový oblúk sa dvíha dovysoka, pozorujete čisté a krásne vrstvy mramoru, vybieleného slnkom ako plachty starej mamy na pažiti. Nepretkáva ich hlušina, nesype sa z nich štrk a íl. Pod nohami vám ležia bloky, ktoré by prijal aj Michelangelo, až je mi ľúto, že také krásne kvádre ušľachtilej skaly človek rozbíja, tne, kála, píli, kým sa z hrdého solitéru nestane kus mramorovej dosky na obloženie domu alebo na obyčajný schod. Vlastne sme vandali, keď nám ide o bydlo. Sentimentálna spomienka Kdeže sú tie krásne časy čenčov, kšeftov a priekupníctva počas dovoleniek? Kdeže je tá romantická zhánka po obchodoch? Kde ostala celonárodná obyčaj, priamo národné hnutie oklamať aspoň raz ročne colníka?! Dnes ich klamú iní, sem-tam aj s ich pričinením. Tá pôvabná dovolenková náplň, opojná vášeň, obsah a program prázdninovej cesty, pomaly etnická vlastnosť socialistického človeka sa nenápadne vytratila z nášho cestovateľského profilu. Dokonca sa našincovi ani do obchodov nechce, tak je z domu unavený Tescom, Auparkom, Carrefourom, Bigbillou, Ternom či inými hypermarketmi. Je po poézii. Dnes už vídať našincov chodiť po pamiatkach, aj deň-dva si odtrhnúť z pláže a potúlať sa krajinou, potĺkať sa uličkami, povedzme, pôvabného rybárskeho mestečka Potos, sadnúť si na jednu zo sto malých terás, dať si kúsok ryby, pohár vína alebo kalištek koňaku... Vo free shope si kúpiť fľašu metaxy, inak by nám ani nik neveril, že sme boli v Grécku. Neverili by ste, o aký kus sme ďalej. Slnko, rytmus, melódie Nadchýna ma zmysel Grékov pre rytmus a melódiu. Patrí to k južanským národom. Patrí to asi k slnku. V krčmičke, alebo len tak na malej plošine za obchodíkom stačí, aby sa zišlo pár Grékov a keď sa ozve z reproduktora ich hudba – nevydržia sedieť. Chodil som sa na nich pozerať, nasávať človečenský pach a miestny kolorit. A okrem toho nasávať, za oveľa lacnejší peniaz ako v bare nášho hotela. Takmer večer čo večer som prišiel na hodinu. Tváril som sa, že idem do obchodu po nejakú maličkosť, majiteľ však veľmi rýchlo postrehol môj úmysel. Vyčaril na dvorčeku stolík, keď prišli ďalší našinci aj päť-šesť stoličiek, ponalieval, komu koňak, komu pivo, komu pohár ťažkého červeného vína, všetko bolo za babku a ešte sa išiel prekonať... Gréci na chvíľu zmeraveli, aspoň prvý večer. Keď však videli, že sa i my zabávame, že sa nám páči ich muzika, nedalo im to držať rytmus v sebe. Roztancovali sa. A keď videli záujem okolia, aj sa trochu producírovali. Prečo nie? A ten čarovný večer v dedinke s prekrásnym menom Theológos! Leží niekoľko kilometrov od mora, bolo sa k nej treba vyšplhať serpentínami takmer až po hrebeň kopcov. Predzáhradky, terasy – samý kvet. Na stoloch červené víno, pod strieškou malá kapela, majiteľ taverny bol konferenciérom i spevákom zároveň, začal sa nevtieravý program so štyrmi tanečnými pármi. S tancom krehkým, ohnivým i lyrickým zároveň. V záhradnej reštaurácii sedeli Angličania, Nemci, skupina Maďarov, Gréci z pevniny a partia Slovákov. Do programu sa spontánne pripájali najprv domáci hostia, sprvu len spevom, po chvíli sa pustili aj do tanca. Servírka v úlohe panej domu vyšla na parket s veľkou nošou kvetov a lupene z nich sypala na hlavu najšikovnejším tanečníkom. Vtedy vytvorili kruh, všimli si, že jedna Grékyňa, výletníčka tancuje ako balerína. Mala nielen príťažlivé línie, ale aj dar na ne upozorniť, potvora. Opájala sa pohybmi svojho tela možno dve minúty, možno tri, keď čašníci priniesli na parket stôl, zdvihli ju sťa pierko a ona bez najmenšieho prerušenia, bez toho, aby ju to prekvapilo a čo len na sekundu vypadla z rytmu, pokračovala na stole v tej malej pohybovej básni, obsypaná kvetmi, ktoré jej neprestajne pršali na hlavu. Ako málo niekedy stačí, aby si cudzinec zapísal krajinu do pamäti. Čaro svetla Azda nikde v prímorí si človek tak neuvedomí čaro svetla, ako na gréckych ostrovoch v Egejskom, Iónskom či Krétskom mori. Je to zrejme dané členitosťou terénu, farebnosťou krajiny a hladiny mora, oslepujúcim kameňom a monumentalitou historických stavieb. Dokonca ešte aj fotografie z tohto sveta mi akosi najväčšmi imponujú. Dvetisíc je tých ostrovov a ostrovčekov, dá sa z čoho vybrať si ten ,,svoj“. Ročne sa v nich rozptýli päťdesiat miliónov cudzincov. Kos, Santorini, Kréta a Rodos však zhltnú celú polovicu z nich. Na Kréte sa napríklad dožívajú ľudia v priemere o päť rokov viac, ako je európsky štandard, aj to môže byť turistickým lákadlom. Príval dovolenkárov si neuvedomuje, že to nie je len morom, ovzduším a polohou ostrova, ale predovšetkým skromnosťou každého jedného dňa a striedmou prírodnou stravou, ktorá sa večer zapije červeným vínom. Osemdesiatroční rybári, ktorí od štvrtej ráno ťahajú siete na svojich bárkach, sú v sezóne samozrejmosťou – všetko mladšie slúži na brehu turistom.
