Rozhodovanie o budúcnosti Európy
Minulý týždeň sa Saltzburg stal hlavným mestom európskej podnikateľskej elity. Na ekonomickom summite sa stretlo asi 600 vrcholových manažérov s politikmi z Európskej únie, ako aj zástupcami kandidátskych krajín a expertmi. Druhý ročník summitu zorganizovalo Svetové hospodárske fórum (SHF). Zatiaľ čo sa ekonomickí a politickí lídri dohadovali o budúcom smerovaní Európy, o jej mieste v globalizujúcom sa svete, za štítmi policajnej ochrany protestovalo asi 2500 demonštrantov. Socialisti, anarchisti i tí, čo by sami seba označili jednoducho za antiglobalistov. Protesty, omnoho pokojnejšie ako vlani, sa netýkali len obsahu diskutovanej politiky. SHF pre väčšinu zo zúčastnených predstavuje stelesnenie systému, s ktorým nesúhlasia - globalizácie formovanej potrebami zisku, nie ľudí. Klub iba pre vyvolených Svetové hospodárske fórum združuje asi tisíc organizácií, najmä veľkých nadnárodných spoločností, medzi ktorými sú aj ekonomicky silnejšie subjekty ako niektoré štáty. Ide o klub globálnych hráčov z rozličných oblastí - bankovníctva, automobilového či ropného priemyslu, telekomunikácií, výpočtových technológií a podobne. Založil ho v roku 1971 profesor Klaus Schwab pod menom Európske sympózium manažérov, svoje dnešné meno dostalo v roku 1987. Najprv šlo o diskusnú platformu pre ,,top“ manažérov. Po ropných šokoch a uvoľnení výmenných kurzov mien Nixonovou administratívou sa rozhodlo činnosť rozšíriť i na ovplyvňovanie hospodárskej a politickej sféry, vedy, či riešenia sociálnych problémov. V roku 1982 pribudli k oficiálnym schôdzkam pravidelne sa konajúcim v Davose i neoficiálne stretnutia s predstaviteľmi štátov a inštitúcií ako Medzinárodný menový fond, Svetová banka či Svetová obchodná organizácia. Členovia sú spojení vlastnou komunikačnou sieťou - systémom videokonferencie. Rastúci vplyv fóra charakterizoval americký politológ Samuel Huntington slovami: „Ľudia z Davosu kontrolujú v podstate všetky medzinárodné inštitúcie, mnohé z národných vlád a veľkú časť svetového hospodárskeho a vojenského potenciálu.“ Minulý rok pribudli k pravidelným stretnutiam i Európske hospodárske summity, hodnotiace vývoj ekonomiky na starom kontinente či zaoberajúce sa špecificky európskymi záležitosťami. Tentoraz boli hlavnými témami rozširovanie EÚ, miesto Európy v procese globalizácie a hodnotenie implementácie Lisabonskej deklarácie. Optika nazerania bola nevyhnutne ovplyvnená štruktúrou SHF. Relatívnosť pravdy Diskusia o prvých dvoch témach formovala prítomnosť pätnásť mladých ľudí v rámci projektu Premosťovanie Európy a zástupcov tretieho sektora. Vyslovená bola všeobecná podpora procesu rozširovania a zjednocovania EÚ. Mala by prebrať zodpovednosť za zabezpečenie, aby sa zisky z globalizácie rovnomerne rozdeľovali a celý proces len nerozširoval priepasť medzi bohatými a chudobnými, ako je tomu doteraz. S týmto tónom neladilo hodnotenie stavu európskej ekonomiky v súvislosti s uplatňovaním Lisabonských cieľov. V marci 2000 prijala EÚ na summite v portugalskej metropole záväzok, že Európa bude „do roku 2010 najkompetentívnejšou a najdynamickejšou poznatkovo orientovanou ekonomikou sveta, schopnou trvalo udržateľného rozvoja s väčším počtom ešte kvalitnejších pracovných miest a vyššou sociálnou kohéziou“. Cieľ bolo treba konkrétne premeniť na vyššiu zamestnanosť a rýchlejší hospodársky rast. Hodnotenie priebežného plnenia ambiciózneho plánu robilo aj SHF. Metodika práce zodpovedala charakteru inštitúcie - dotazníky rozdali vrcholovým manažérom spoločností reprezentujúcim hlavné sektory v krajinách. Hodnotili stav v siedmich kategóriách identifikovaných Lisabonskou deklaráciou ako kľúčové: šírenie informačnej spoločnosti, spolupráca v oblasti výskumu a vývoja, dokončenie vytvárania spoločného trhu, efektivizácia a zjednotenie finančných trhov, vytváranie vhodnejšieho prostredia pre podnikateľov, sociálna inklúzia a trvalo udržateľný rozvoj. Samotný plán prijatý v Lisabone vychádzal v zásade z neoliberálneho ekonomického myslenia, podľa ktorého podpora podnikania povedie prirodzene k zlepšeniu kvality života obyvateľov. Hodnotenie, klubu zastupujúceho najväčšie spoločnosti, si tiež berie za základné kritérium schopnosť dosahovať zisk. Z tohto pohľadu Európa zaostáva za USA a neeurópskymi členmi Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj vo všetkých oblastiach okrem sociálnej inklúzie. Premenené na drobné - podnikateľské prostredie je na našom kontinente horšie, no politika zamestnanosti vhodnejšia pre udržanie čo najmenších sociálnych rozdielov. Ako paradox môže pôsobiť, že podľa hodnotenia SHF majú Spojené štáty navrch i v oblasti ochrany životného prostredia. Je to výsledkom faktu, že vrcholoví manažéri uprednostňujú trhovo orientovaný pohľad na problematiku - spoliehajú sa na sebaregulujúce mechanizmy, nie na politické zasahovanie štátu. Pre dosahovanie zisku je to iste výhodnejšie. O reálnom dopade na kvalitu životného prostredia by sa dalo veľmi dlho diskutovať. Európa pre koho? Lisabonská deklarácia a najmä spôsob jej hodnotenia zo strany SHF nastoluje aj otázky o ďalšom smerovaní Európy. Názor fóra bude mať vplyv na formulovanie ďalšej hospodárskej politiky v rámci únie a rozhodujúco ovplyvní i potenciálnych nových členov. Šírenie informačných technológií je potrebným krokom, no ak by sa nechalo len na voľný trh bez podnetov a usmerňovania z verejného sektora, vyústilo by do tvorby nových deliacich čiar v spoločnosti. Medzi tými, čo na základe svojho majetku prístup k najnovším technológiám majú a teda sú konkurencieschopnejší, a tými čo nie. Ešte rozhodujúcejší sa stal rozpor v oblasti priorít. Možno prijať paradigmu, podľa ktorej je primárna podpora podnikania. Rast životnej úrovne, či kvality života všeobecne, bude prirodzeným dôsledkom hospodárskeho rastu. Naproti tomu sa možno zamerať na vyrovnávanie sociálnych rozdielov, či inak povedané, na vytváranie podmienok, v ktorých môže každý jednotlivec čo najplnšie rozvinúť svoj potenciál a prispieť tak k trvalo udržateľnému rastu. Samozrejme, SHF, reprezentujúce svojím zložením záujmy najväčších koncernov, uprednostňuje prvú cestu - nahradenie európskeho sociálneho modelu neoliberálnym, charakteristickým pre súčasnú hospodársku politiku USA. Globálna budúcnosť demokracie Protesty v Saltzburgu sa netýkali len obsahu prerokovávanej politiky, ktorá chráni úplne konkrétne záujmy, ale i samotnej štruktúry SHF a pozícii, ktorú táto organizácia v globálnom systéme zaberá. Huntingtonov popis ju charakterizuje ako klub bohatých a vplyvných, ktorý nie je len miestom pre stretnutie štátnikov, no aj lobistickou skupinou aktívne vstupujúcou do procesu rozhodovania. Vzájomná koordinácia a pravidelná vnútorná komunikácia jej vytvára podmienky na efektívne presadzovanie záujmov. SHF sa dá charakterizovať i ako ďalšie z jadier, okolo ktorého sa kryštalizuje globálna elita. Dnes sa už málo dôležitých rozhodnutí prijíma na úrovni národných štátov. Žiadna krajina nie je uzavretým systémom, viac alebo menej ju ovplyvňujú pohyby, na ktoré nemajú jej obyvatelia vplyv. Rastie tlak neštátnych aktérov, hráčov vymykajúcich sa akejkoľvek forme demokratickej kontroly. Národné politické elity sa tejto skupine podriaďujú, alebo sa stávajú jej súčasťou. Rozhodovanie sa prenáša na uzavreté skupiny s úzko definovaným záujmom. Antidemokratizačný trend je základnou prekážkou vytvárania tzv. globalizácie s ľudskou tvárou.
