Bol som predsedom komisie
Záber ktorejsi televíznej stanice z týchto dní na stôl krátko po otvorení volebnej schránky vo mne vyvolával zimomriavky a pocit neustáleho stresu. Ale nakoniec som si uvedomil, že je už potom. Predsedom komisie som sa stal vďaka svojmu, feministickou terminológiou povedané, rodu. Bol som jeden z dvoch mužov. Zvyšok komisie tvorili ženy, a tak si vybrali na základe konsenzu mňa. Lenže aj v mojom prípade sa ukázala pravdivosť príslovia o hlave a krku. Ešte deň pred začiatkom volieb mi zavolali z miestneho úradu, že si mám prevziať úradný mobil. Zároveň som sa chcel opýtať na veci okolo odstúpenia DS z volieb. Príslušná úradníčka mi všetko vysvetlila. Keď som prejavil obavy, či vyriešim všetky problémy, uspokojila ma: ,,Máte tam tri skúsené členky, tie vám pomôžu a na zapisovateľku sa môžete spoľahnúť!“ Hoci som mal byť vo volebnej miestnosti prvý, čakala ma už jedna členka komisie. Učila totiž na škole, kam nám mali chodiť voliči. Opakoval som si, čo všetko treba robiť: zapečatiť urnu, rozbaliť volebné lístky a dať ich na kôpky, pripraviť zoznamy... Miestny úrad nezabudol ani na cukor a kávu. O chvíľu prišli ďalší členovia komisie. Ani som nestačil vyhlásiť, že sa voľby začínajú, keď sa objavil prvý volič. O chvíľu sme zistili, že by sa nám hodilo viac plent ako dve. Pozoruhodné bolo, že už podľa správania sa väčšine voličov bolo jasné, koho budú voliť. Niektorým sa nechcelo stáť vo fronte a začali lístky strkať hneď do obálok a hádzať do volebnej schránky. Než som stačil zareagovať, ufujazdili. O rozruch sa postaral istý starší pán. Dal jasne najavo, že neexistujú len babky demokratky, ale i dedkovia demokrati. Spomedzi lístkov vytiahol jeden a zjavne chcel začať kričať, že ľudia majú voliť jeho milovaného... Keď zbadal, že vstávam spoza stola, ušiel na svoj vek neuveriteľnou rýchlosťou. Nadišiel čas otvoriť urnu. Keď sme začali otvárať obálky, videl som doslova vodopád lístkov za SDKÚ, Smer a HZDS. Za niektoré ľavicové strany nebol ani jeden. V kope som s námahou našiel päť hlasov za SDĽ. Za SDA a KSS bol niekoľkonásobok, ale stále málo. Zistil som, že mám doma nabíjačku k úradnému mobilu, tak som si odskočil. Práve vtedy sa na televíznej obrazovke objavila jedna z prvých prognóz. „Aspoň, že komunisti,“ prišlo mi na um. Najhoršie bolo rátanie preferenčných hlasov, ale aj to bolo vďaka usilovnosti členiek komisie pomerne rýchlo hotové. Zavolal som auto, ktoré ma malo zaviesť na okresnú komisiu. „Peter, ty sa načakáš,“ potešil ma kamarát z okresnej komisie. Naozaj, čakal som niekoľko hodín. Jeden z predsedov okrskových komisií, ktoré tiež pôsobili v našej škole, asi dvadsaťročný mládenec, mal slzy na krajíčku. Už ho dva razy vrátili späť pre chyby v protokole. Začal som sa báť. Našťastie bolo všetko v poriadku. Keď ma odvážalo auto nazad, počul som hororové rozprávanie o neskúsenej komisii v Dúbravke, čo nedokázala zrátať hlasy do deviatej večer. Členky komisie ma už čakali s krémešom a šumivým nápojom. Vyslovili želanie, ktoré vo mne vzbudilo hrôzu, že mám vraj o štyri roky zase robiť predsedu. Lenže ja som ,,pechfógel“, čo ak to ľavica prehrala kvôli mne?
