Cimbal a plač
Krvi by ste sa mu nedorezali. Bledý ako stena, hádam nielen zo zábavy na pomaturitnom večierku. Už sa mu zrejme dostali do uší najčerstvejšie informácie o výsledkoch volieb. Usmieva sa, no čosi tu nie je v poriadku, už to nie je ten sebavedomý politik, ktorý sa prihováral občanom z billboardov, aby ho zvolili za premiéra. Sobota 21. septembra 13,45: Neveľké volebné štúdio Smeru v bratislavskej štvrti Ostredky je nabité, niet sa kam hnúť. Aj von postávajú aktivisti strany, ale i takí, čo sem možno prišli z rozličných dôvodov vzdať hold potenciálnemu predsedovi vlády. Nadíde 14. hodina, šum ustane, na panoramatickej televíznej obrazovke nabiehajú farebné stĺpčeky prvých prognóz za jednotlivé kandidujúce strany. Pri Smere sa zastavia na trinásťapolpercentnej priečke. Prvé reakcie na prvé výsledky ,,To sú iba predpoklady, nič nie je definitívne,“ upokojuje Robert Fico ľudí okolo, no asi najmä seba, ,,verím, že naše hlasy ešte porastú.“ Podpredsedníčka Monika Beňová však ťažko potláča slzy: ,,Keď som chodila na mítingy, mala som pocit, že zvíťazíme. Nič nie je stratené. Počkajte, my zvíťazíme!“ Všetko ostatné, čo navonok chladnokrvne povie na túto tému v nasledujúcich hodinách, už nie je také úprimné. Jej dvaja kolegovia, stojaci opodiaľ, však boli reálnejší. ,,Průser, čo?“ hovorí pán v sivom obleku. ,,No také čosi som veru nepredpokladal,“ pritakáva ďalší nádejný poslanec, ,,zbytočne sme lietali po celom Slovensku, veď máme menej, ako keď sme začínali s kampaňou.“ ,,Keby sme len sedeli v Bratislave, tak máme ešte menej!“ ,,Myslíš? Ale takto nám neostáva už nič iné, iba opozícia.“ ,,Samozrejme!“ V tej chvíli ich líder pred televíznou kamerou zdôrazňuje presvedčenie, že sa Smer bude podieľať na zostavovaní novej vlády. No volebná matematika nepustí. Hoci by smeráci očividne veľmi chceli, štyri pravicové strany si vystačia sami. Muž, ktorý podľa Fica dokáže meniť vodu na coca-colu, no zrejme aj osemnásť percent na trinásť, si odpíja z pohára biele víno. Keď televízia odvysiela prvý povolebný šot, Fedor Flašík si zapáli dlhú cigaru. Na dotieravé otázky novinárov sa veľký kombinátor usiluje nenútene usmievať, potom pokrčí plecami a so širokým gestom hovorí: ,,Nuž, zrejme rozhodli posledné dva-tri týždne.“ Jasot v sídle SDKÚ Sobota 15,00: V Ružinove, jednu zastávku električky od ústredia Smeru, štekajú psi. Na trávniku sa začína kynologická súťaž, medzi desiatkami divákov sú najmä bezstarostné deti. Vo vedľajšom kultúrnom dome však politici, členovia vlády a doterajší poslanci sledujú výsledky iného zápasu. Nechýba medzi nimi ani premiér Mikuláš Dzurinda. Na rozhovor s ním čakajú v rade novinári. Selanka... Keď sa mi podarilo prejsť cez prísnu kontrolu bodygardov, práve STV vysielala druhú prognózu zloženia budúceho parlamentu. Najväčší potlesk paradoxne nezožali čísla za SDKÚ, ale za Smer: ,,Iba trinásť percent, bravóó!“ ,,Prehrali. My máme spolu 80 poslancov!“ vydýchne si môj známy z úradu vlády. Má tým na mysli rodiacu sa koalíciu z SDKÚ, SMK, KDH a ANO. ,,Bol arogantný. Cítil sa ako malý Boh, diktoval dopredu, kto bude a kto nebude vo vláde. Jednoducho, prepiekol to. Koncoš s Migašom pôjdu do starého železa. Akurát je mi trocha ľúto SDA. Mohli sme mať dôstojnú ľavicovú opozíciu. No zbabrali to. Prečo oveľa skôr neodišli z SDĽ, ako sme im to radili?“ Vo foyer kultúrneho stánku ponúkajú pohostenie na ministerskej úrovni, k dispozícii je i víno a čapované pivo. V podstate na tej istej ulici - Tomášikovej - ale na jej opačnom konci podáva HZDS iný, podstatne skromnejší volebný bufet v stiesnených priestoroch bývalej ubytovne: niekoľko vyschnutých chlebíčkov so syrom, minerálku, zvyšok čiernej kávy a úslužného podpredsedu - Rudolfa Žiaka. Okrem neho sa tam nudili iba dvaja znechutení redaktori z televízií, ktorí mali celodennú službu. Porazení víťazi ,,Aká strana, taká strava,“ sťažuje si jeden z nich. Iste mu kolegovia telefonovali, aké majú hody v centrále SDKÚ. ,,Nič sa tu nedeje,“ pokračuje, ,,Mečiar trčí v Trenčianskych Tepliciach, Kozlík vydáva dcéru a ostatní sa schovali hore na poschodí. Len raz za čas zachraňuje situáciu Žiak.“ Ten sa nechce vyjadrovať na tému, či by po ďalšom neúspechu nemal odísť vodca hnutia na politický dôchodok. ,,Viem,“ prízvukuje vo chvíli, keď prognózy ukazujú pre HZDS necelých 18 percent, ,,pred štyrmi rokmi sme mali o desať viac. A čo ďalej? O tom si povieme na sneme. Najbližší bude až v marci.“ Na Žabotovej ulici v SMK, ktorá prekročila vo voľbách historických jedenásť percent, zase vyhráva cimbalová muzika. V tej istej budove o dve poschodia nižšie vládne o čosi vlažnejšia nálada. KDH tajne dúfalo, že tiež dosiahne dvojciferné číslo. Na Karadžičovej funkcionári SDA otvárajú – ako inak – ružové šampanské. V roku 1992 sme si po voľbách (14,7 percenta pre SDĽ) ešte spolu pripíjali – ako inak – červeným... Teraz nikomu nie je jasné, čo vlastne so svojimi necelými dvoma percentami oslavujú. Na Gunduličovej sa rozhostilo ticho, aj keď sa exposlanec Ľubomír Andrassy usiluje žartovať. Nový podpredseda Ľubomír Petrák, ktorý naozaj za nič nemôže, do omrzenia opakuje: ,,Dve a pol percenta? To sú len prognózy. Uvidíte, keď budú oficiálne výsledky. Iste sa dostaneme do parlamentu!“ Na druhý deň sme uvideli... Nedeľa 22. septembra 10,15: Do štúdia Slovenského rozhlasu prichádzajú členovia Ústrednej volebnej komisie. Konečné výsledky potvrdili tendenciu prognóz. Najväčšiu radosť môže mať staronový premiér. A komunisti. Popoludní na rokovaní Predstavenstva SDĽ jej predseda Pavel Koncoš plní svoj sľub – abdikuje. Neskôr mi jeden okresný funkcionár so slzami na krajíčku povie: ,,Predstav si, tvrdia, že zlyhala členská základňa. Veď oni nič nepochopili!“ Neostáva mi nič iné, ako parafrázovať známy reklamný slogan: ,,Kde jedni končia, druhí začínajú.“
