Reklama
Reklama

Na východe nič nového

,,Zo Sniny je ta okolo šesťdesiat kilometrov, ale to ešte nehovorí nič. Nič o ceste, ktorá ta vedie, a nič o ostatnom. Cesta je jednou z najhorších, po akých som kedy šiel.“ Týmito slovami začína Ladislav Mňačko svoju reportáž Zakliata dolina v knihe Kde končia prašné cesty
Počet zobrazení: 1232

,,Zo Sniny je ta okolo šesťdesiat kilometrov, ale to ešte nehovorí nič. Nič o ceste, ktorá ta vedie, a nič o ostatnom. Cesta je jednou z najhorších, po akých som kedy šiel.“ Týmito slovami začína Ladislav Mňačko svoju reportáž Zakliata dolina v knihe Kde končia prašné cesty. Pri čítaní tejto reportáže mi prišlo na um: Ako vyzerá tento kút Slovenska s odstupom štyroch desaťročí, napríklad špeciálne počas volieb? Zmenilo sa tu niečo, alebo nie? A tak som sa vydal po Mňačkových stopách. Ráno som absolvoval malú obhliadku Sniny. Chvíľu som beznádejne krúžil medzi panelákmi. Veža kostola vo mne vzbudila nádej, že azda tým smerom bude nejaké staré námestie. Oslovil som dievčinu, s otázkou, kde je centrum. Tá mi pokojným hlasom odvetila: „Ale veď ste priamo v centre!“ „Toto? Tieto sivé paneláky majú byť centrum?“ Neviem síce, ako kedysi vyzeralo ,,centrum“ tohto terajšieho okresného mesta, no spomenul som si na Brechtove slová: „Načo sú domy postavené bez rozumu?!“ Načo boli všetky tie Nové Dubnice, Považské Bystrice a Žiary nad Hronom. Chýbali by niekomu takéto monštrá? Slávny taliansky architekt Renzo Piano, ktorý naprojektoval Centrum Pompidou v Paríži, v jednej televíznej relácii povedal: ,,Ak je zlá kniha, nemusíte ju dočítať, ak je zlá hudba, nemusíte ju počúvať a na zlý obraz sa nemusíte pozerať. Ale ak je zlá architektúra, tak tie budovy budete mať stále pred očami. V tom je zodpovednosť architektov.“ Sedím na lavičke a premýšľam, kto je zodpovedný za toto barbarstvo. Slovenská Route 66 Idem radšej preč, iba čo sa rozčúlim, o chvíľu mi aj tak odchádza autobus. Na zastávke už disciplinovane stoja v rade nastúpení ľudia. O pol jedenástej odchádzame. Prezerám si vlakový lístok, z Bratislavy do Sniny je to 560 kilometrov. Za Stakčínom je zrazu cesta celá hrboľatá, vybitá, tisíckrát poplátaná. Karosa pravidelne odfukuje, ako ubolená starena s ťažkým nákladom, ktorá už nevládze, no pomaly sa štverá do kopca. Blížime sa k priehrade Starina. Na obrovských plochých kameňoch, v ktorých je cesta vytesaná, sú prilepené plagáty Smeru a ANO. ,,Hmm, to sú ale aktivisti,“ pomyslím si. Hradská vedie kúsok dole kopcom, no vzápätí stúpa. Mení sa aj kvalita povrchu. V niektorých úsekoch je už celkom obstojná. Nasleduje zachádzka do dvoch bohom zabudnutých dedín - Topole a Runiny. Necelých dvadsať kilometrov tam i späť na hlavnú cestu trvá celú večnosť. To, po čom ideme, sa ťažko dá označiť za lesnú cestu. Napredujeme doslova krokom. Úzku dolinu z oboch strán zvierajú prudké svahy, na ktorých sa do neba týčia krásne, akoby ľudskou rukou nedotknuté bukovo-jedľové lesy. Dnes už také inde sotva nájdete. Naozaj nedotknuté? Veď sa tadeto prevalila prvá i druhá svetová vojna. V kmeňoch stromov zostali úlomky zo šrapnelov, granátov, bômb a mín, ktoré dodnes nivočia píly. Dolina, ktorou prechádzame, sa volá Uličská. V dedinke Ulič sa skrúca na sever. Za ňou nasleduje Uličské Krivé, Zboj a napokon Nová Sedlica, cieľ môjho putovania. Po dvoch hodinách „vyhliadkovej cesty“ som na mieste. Rozoberá sa politická situácia ,,Dedina sa volala voľakedy Zbojská Nová Sedlica, je to obec pomerne nová, len pred pár stáročiami sa tu usídlili ľudia, ktorých vyhnali zo Zboja. Sedlica značí v tamojšom nárečí čosi ako sídlisko, osadenie. Už názov Zboj prezrádza veľa o histórii tohto kraja, nuž akýže to asi ľudia založili Novú Sedlicu, akí to museli byť ľudia, keď ich ani obyvatelia drsného Zboja nechceli medzi sebou trpieť?“ Cestou do penziónu, kde mám rezervovanú izbu, si prezerám domy. Ak by ktosi čakal vetché drevenice, tak je na veľkom omyle. Aj hlinené - ,,vaľkové chalúpky“ dávno vystriedali murované domy. Chlapi na terase rozoberajú politickú situáciu. ,,Treba volity!“ prízvukuje jeden. ,,A na čo, na nás sa tu aj tak všetci vykašlú!“ oponuje druhý. Prisadnem si k nim, aj tak už po mne pokukujú: ,,Odkiaľ si?“ ,,Z Bratislavy,“ odpoviem, ,,prišiel som urobiť reportáž o Novej Sedlici.“ ,,Jáj, len to nám bolo treba! Napíšeš jak ten Mňačko, že sme tu všetci degenerovaní a že pijeme denaturovaný lieh!?“ rozohní sa jeden mladík, ,,Pozri na nás. Vyzeráme tak?“ Skutočne nie, sú to chalani ako hocikde inde. Janči tichšie pokračuje: ,,Jediné, čo nás trápi, že tu niet roboty. A tak chodím na stavby do Čiech, ba až do Španielska.“ Druhý, Slávo, prikývne: ,,Ja som bol na montážach v Nemecku a vo Francúzsku, a teraz možno pôjdeme do Líbye. Ale inak je to dedina ako každá iná, nie? V júli sme tu dokonca zorganizovali festival pod Kremencom. Už tretí krát sem prišli rôzne kapely. Pomohol nám Vratko z Iného Kafe. Prídu aj o rok, lebo sa im tu veľmi páčilo.“ Mlčky ich počúvam a kývam hlavou. Ale nedá mi to a tak sa spýtam, že ako to bolo s tým denaturákom kedysi a ako je to s pálením v dedine dnes. Všetci svorne tvrdia, že v Sedlici sa nič nepáli. Sedemdesiatnik Juraj Biga, ktorý robil na stavbách po celom Československu, sa však rozhovorí o minulosti: ,,To, že sa pilo, je pravda. Ľudia nemali koruny a chceli si vypiť. Ten denaturovaný lieh sem vozili z Čiech a zovšadiaľ a pili ho tu. Je to tak. Ale nie všetci. Ľudia sú takí aj onakí.“ ,,A nehneváte sa, že o vás Mňačko takto napísal?“ opýtam sa ho. ,,Hnevám, nehnevám... Vadilo mi, keď som bol v Ostrave. Vyšla tá knižka, bavili sa na tom ľudia v hospode. Vtedy som sa nepriznal, že som zo Sedlice. Povedal som, že od Humenného. Na druhej strane nám Mňačko pomohol. O tri mesiace boli hotové projekty na cestu Stakčín – Sedlica! To bol obrovský pokrok!“ Mamko, trimajte se! Rozlúčim sa so svojimi spolubesedníkmi a idem na miestny úrad voliť. No ,,cudzí element“ v dedine hneď padne do oka tunajším babkám. Jedna z nich sa pustí so mnou do reči: ,,Vy ste sem prišli na voľby? A čo nevyzývajú v rozhlase, že by ľudia išli voliť?“ Pani Julka má 74 rokov a je rozhodnutá ísť voliť: ,,To je moja občianska povinnosť! Ale povedzte koho? Lebo by som chcela, aby bolo dobre v republike. No, dobre už bolo. Ľudia roboty nemajú. Mala som deväť detí a všetky ta preč pošli - do Košíc, Humenného, do Čiech. Všetky mali školu, tak pošli. Tam majú všetky zamestnanie! A ja som tu zostala sama, biedna.“ Chvíľu sa odmlčí a pokračuje v monológu: ,,Ja nechcem Dzurindu, ani Mečiara, no koho? Dzurindu som minule volila, ale ten cigánil duže! Weissa tiež ja nechoču, to je komunista! Fico bude dobrý? Keby nám ale trochu dôchodky zdvihli. Všetko ide hore - elektrika, plyn a my tu bydujeme, babky staré!“ Vytiahne lieky z vrecka a ukazuje mi: ,,Aha, nemecké, skoro dvesto korún som musela doplatiť!“ Zasa chvíľu postojí a posťažuje sa na vnuka: ,,Príde mi skladať drevo, ale povie: babka aspoň sto korún mi daj. Kde mu ja biedna sto korún naberiem! To je vnuk, čo? No ostatné deti mám dobré. Vyvolávajú mi stále: Mamko, trimajte se! A jak sa mám trimať, keď mi treba ťažko robiť?“ Pri Julkinom dome sme sa rozlúčili, ale jej volebnú dilemu som nevyriešil. Dosť, čo som bol sám na pochybách koho voliť, či môj hlas neprepadne. Peniaze, peníze, peneží! Keď vstúpim do miestnosti a vytiahnem voličský preukaz, šesťčlenná komisia je trochu prekvapená. V médiách sa síce objavila správa, že sem prídu voliť Slováci z Prahy, no čakali ich až v sobotu. Odvolím a rozlúčim sa s nimi. Pred budovou pofajčieva starosta Novej Sedlice Michal Runčak. Predstavím sa a vysvetlím, čo tu vlastne hľadám. ,,No dobre a čo konkrétne by ste chceli vedieť?“ Pomaly poťahuje z cigarety a ja sa dozvedám, že obec spravuje už druhé funkčné obdobie. ,,Za ten čas sme vybudovali miestne komunikácie, elektrickú sieť, premostenie. Rád by som dotiahol do konca obecný vodovod. Rozpočet obce je okolo 900 tisíc, tak to viete, za to sa nedá bohviečo urobiť. Najviac nás trápi odvoz komunálneho odpadu. Odvoz do Papína mesačne stojí okolo 14 tisíc korún plus skládka 700 korún za tonu.“ ,,A čo turistika? Veď dedina je čistá, pekne upravená a okolité hory sú naozaj prekrásne,“ vyzvedám sa. ,,Turistika, agroturistika, všetci to stále omieľajú dookola. Dá sa to robiť, nehovorím, že nie, ale sto ľudí v dedine sa nemôže živiť agroturistikou. Turisti sem síce prídu, vystúpia z autobusu a idú na Kremenec, ťahajú po hrebeni až do Medzilaboriec. Tu sa nezdržia ani jeden či dva dni. Nenechajú tu žiadne peniaze. Prídu sem aj Nemci, vyjdú hore, a odídu preč. Všetci hovoria, že je tu pekný kraj, ale žiť by tu nechceli.“ Dedina chce však predsa pre rozvoj turizmu niečo urobiť. Miestna základná škola je už desať rokov prázdna. Chcú ju prerobiť na turistickú ubytovňu. Má to ale jeden háčik, chýbajú peniaze. ,,Bol tu jeden Holanďan, že mu to dáme do prenájmu na 99 rokov za korunu, nech si s tým robí, čo chce. Ponúkli sme to i VSŽ, nech si tu zriadia školu v prírode, no, skrátka, nik nemá peniaze.“ ,,Tak skúste podať žiadosť o grant od fondov napr. PHARE a Sapard,“ radím mu. ,,Ach, to sú peniaze za oknom! To ich iba vidíte, ale sa k nim nedostanete! Polovičku musíte mať svojich a 50 percent dostanete od nich. Takže, skúste sa zaručiť majetkom v takejto obci. To sú tvrdé podmienky. Kto sa pustí do takej akcie? Vždy vám treba tri veci - peniaze, peníze a peneží.“ Starosta dofajčí, ospravedlní sa, že musí ísť komisii prichystať večeru. Vydám sa preto za človekom, ktorý sprevádzal Mňačka po dedine v roku 1958. Komunista z presvedčenia Zo ,,šťúpleho mládenca“ sa medzičasom stal prešedivelý dôchodca. Nikolaj Karboník strávil celý život v Sedlici. Od roku 1955 až do roku 1995, teda rovných štyridsať rokov, pracoval ako tajomník na miestnom národnom výbore. Je to doslova chodiaca kronika: ,,V päťdesiatych rokoch nám pomohol poslanec KNV Kočan , ktorý bol veľmi aktívny. Cez neho sa sem dostal i Mňačko. Aj vďaka jeho knihe vláda prijala uznesenie číslo 1105 o Uličsko-ublianskej doline a na základe neho sa tu rozbehla obnova bytového fondu a výstavba cesty,“ spomína Nikolaj. Hovorí ticho a pôsobí veľmi placho. Keď ho podpichnem, že ako to bolo s tým špiritusom, lebo v Mňačkovej knihe sú tieto slová vložené do jeho úst, tak razantne zaprotestuje: ,,No s tým alkoholizmom to tak nebolo. Retardované boli iba dve rodiny, ale potom ich zobrali do liečebne. Tu bol nedostatok jódu, organizmus postrádal určité látky. V tom spočíval problém, no postupom času, ako sa životná úroveň zlepšovala, ľudia sa z toho dostali von. Retardovaných u nás nebolo tak veľa, ale v Ruskom Potoku a v Topoli, tam sa toho vyskytovalo viac. Mňačko písal o celej doline, ale vyznelo to, ako by to všetko bolo iba v Sedlici.“ Z Nikolajovej výpovede je zrejmé, že autor reportáží mnohé skreslil a zjednodušil: ,,Aj som mu to povedal: Laco toto si prekrútil. A on mi nato: Ale podstata je pravdivá, nie? Ja som nikdy nehovoril po nemecky ani francúzsky. To si nás spojil do jednej osoby s mojím šéfom Muzikom.“ Nikolaj zostal po celý život presvedčeným komunistom: ,,Viete, nie je komunista ako komunista, ja sa držím svojho, vždy som bol na strane ľudí a neobracal som kabáty.“ Vzhľadom na rozvoj tohto regiónu v časoch socializmu jeho postoj nie je ničím zvláštny. Ak mala Sedlica pred vojnou 800, v päťdesiatych rokoch 700 a ešte pred desiatimi rokmi 400 obyvateľov, v súčasnosti ich tu žije iba 337. ,,Všetci mladí odišli. Každý ide za robotou. Predtým tu chodilo päť-šesť mimoriadnych autobusov, a teraz odbúravajú aj tie linkové. Ľudia mali robotu a každý sa usiloval mať slušný dôchodok, nie ako teraz, že starosta im bude musieť vybavovať sociálne dôchodky, lebo nebudú mať odpracované roky.“ Jediný zamestnávateľ v dedine je Lesopoľnohospodársky majetok Ulič. Momentálne je 20 až 30 percent ľudí nezamestnaných, no keď sa skončia sezónne práce, tak koncom novembra sa nezamestnanosť vyšplhá až na 70 percent. Niet sa čo čudovať, že v minulých voľbách tu vyhralo HZDS a tretí boli komunisti. Uvidíme, aké výsledky nás čakajú zajtra... Výsledok: zvíťazilo HZDS V sobotu je veľký sviatok – Nanebovstúpenie Panny Márie. Z miestneho pravoslávneho kostola sa ozýva modlitba: ,,Otče naš, iže jesi na nebesich, da svjatitsja imja Tvoje. Da príjdet carstvíje Tvoje. Da budet voľa tvoja, jako na nebesi, i na zemli. Chľib naš nasuščnyj dažď nam dnes. I odstavi nam dolhi naše, jakože i my ostavľajem dolžnikom našim. I ne vvedi nas vo iskušeníje, no izbavi nas ot lukavaho...“ O ôsmej sa z miestneho hlasu spustia talianske melódie, za ktorými nasleduje oznam o voľbách. Babka Julka môže byť teda spokojná. A naozaj, starenky pomalky prichádzajú z kostola do volebnej miestnosti. Podľa ich vyjadrení väčšinou majú vo všetkom jasno: ,,Voliť budeme šestku – Mečiara.“ Ani pár hlasov pražských Slovákov, ktorí sem prišli autobusovým zájazdom, na výsledku nič nezmení. V Sedlici opäť vyhralo HZDS a na druhé miesto sa posunuli komunisti. Na východe nič nového...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama