Trpké víťazstvo pravice
Takú prehru, aká postihla SDĽ, málokto čakal. Strana, ktorá sa mohla na konci minulého storočia pýšiť 15 percentami hlasov, klesla na 1,4. O nič lepšie neskončila ani SDA a iné strany hlásiace sa k ľavicovým hodnotám. Ocitli sa v situácii, keď vyslovenie samotnej cifry vyvoláva krajne záporné emocionálne stavy. Pravicoví politici však sami viackrát vyhlásili, že sa ich víťazstvo nedá považovať až za také sladké. V parlamente sa ocitol politický subjekt, ktorý tam rozhodne nechceli mať - KSS. Jediné pádne argumenty, ktoré voči nemu môžu účinnejšie používať, pochádzajú spred novembra 1989 a najmä z 50. rokov. Dnes sa dá nanajvýš hovoriť o názoroch, či ideách, no ak má byť spoločnosť demokratická, tak sa za ne smie kritizovať, nie postihovať. Komunisti preukázali svoju politickú životaschopnosť a ostatní ľavičiari by mali s nimi začať viesť dialóg. Hoci by spolu hovorili aj o tom, čo jednotlivých účastníkov delí, nemalo by sa už konečne zabúdať ani na to, čo ich spája. Slovenskí komunisti však ešte nedokázali urobiť zo súčasnej reality také účinné závery ako českí, takže sa majú od koho učiť. Porážka ľavicových strán si vyžaduje dôkladnú analýzu. Lenže hľadanie príčin by sa nemalo zvrhnúť na hľadanie rozprávkovej žaby na prameni, ktorá je všetkému na vine a keď ju odhodia, tak sa modré zástavy pravice zamenia za červené či ružové. Našťastie pre ľavicu, hneď po voľbách sa pravica dopustila nenapraviteľných chýb. Odmietnuť mandáty Smeru nebolo veľmi múdre a Robertovi Ficovi ostáva iba alternatíva dokazovať svoju ľavicovosť. Smer teda môže už smerovať iba doľava a v parlamentných laviciach budú viac vľavo len komunisti. Voliči sa akosi pozabudli oboznámiť nielen so sľubmi, ale i s tým, čo pravica hodlá naozaj robiť. Kto viac získa z rovnej dane: Učiteľ s mizerným platom alebo podnikateľ? Kto si bude môcť dovoliť platené školstvo a zdravotníctvo? Ako skončia dôchodcovia, ak sa bude zosobňovať výška dôchodkov najmä podľa toho, koľko si dopredu zaplatia? Aj keď sa často tvrdí, že sa dnes rozdiel medzi pravicou a ľavicou už nedá ľahko rozoznať, v týchto oblastiach bude zrejmý. Pravda, sú politické ciele, na ktorých sa zhoduje drvivá väčšina slovenských strán. SR nemá inú zahraničnopolitickú alternatívu, ako je členstvo v EÚ a NATO. Lenže tí, čo spochybňujú nevyhnutnosť nášho členstva v týchto organizáciách, aj keď s nimi nesúhlasíme, upozorňujú na aspekty, na ktoré by sme si mali dať pozor, či to už bude vojenská alebo hospodárska politika. V demokracii je opozícia potrebná preto, lebo tých, čo majú v rukách moc, chráni pred pýchou z vládnutia. Nastupujúca vládna koalícia dáva najavo až nadmernú sebadôveru. Práve väčšia účasť ľavice v NR SR by ju mohla uchrániť pred rozličnými prechmatmi, ktoré sa už nebudú dať napraviť. Veď veľkú časť rodinného striebra sme predali a podľa niektorých odborníkov to pre nás nebol veľmi výhodný obchod. Aj zo skúseností v zahraničí vieme, že porážka v parlamentných voľbách neznamená koniec všetkých dní. Nové šance treba nájsť a využiť. Ak porazení dokážu zo svojej prehry vyvodiť správne ponaučenia, ak nezložia ruky do lona, napokon na neúspech budú raz spomínať ako na podnet, ktorý prispel k tomu, aby sa zbavili aspoň tých najhorších chýb. Voľby roku 2002 neboli posledné.
