Burlaci s digitálnou kamerou

Osobný vlak tri hodiny obchádzal piesčité brehy Bajkalu. Keď slnko rozpustilo hmlu, nevedel som od neho odtrhnúť oči. Akoby sa na samom dne jazera, v hĺbke 1600 metrov, skrýval silný magnet. Vo vozni vyspevovali turisti. Rusi chodia do hôr vo veľkých skupinách.
Počet zobrazení: 1056

Osobný vlak tri hodiny obchádzal piesčité brehy Bajkalu. Keď slnko rozpustilo hmlu, nevedel som od neho odtrhnúť oči. Akoby sa na samom dne jazera, v hĺbke 1600 metrov, skrýval silný magnet. Vo vozni vyspevovali turisti. Rusi chodia do hôr vo veľkých skupinách. Pocit súdržnosti majú v krvi už nejedno storočie. Nesúvisí s bývalým režimom, presadzujúcim direktívny kolektivizmus. Tu je to čosi prirodzené. V sibírskych horách, kde niet odkiaľ privolať pomoc, sa naučili spoliehať sa iba na seba a priateľov. Ochotne mi radia, ako sa popasovať s tajgou, no nechápu, prečo som sa vybral sám. Popri športových výkonov dbajú aj o náladu. Gitaru tradične vláčia i na ťažké ľadovcové končiare. Medzi cestujúcimi s batohmi nesedeli iba ostrieľaní borci, ale aj veľa mladých tvárí vrátane začiatočníkov. Väčšina z nich pochádzala z Irkutska, mnohí však pricestovali až z Moskvy. Po desaťročí stagnácie tunajšia vysokohorská turistika opäť ožíva. Žiaľ, zmena sa prejavila i v tom negatívnom. Vedľa koľají sa povaľujú plastové fľašky, ktoré tu predtým nik nepoznal. Vystúpil som v mestečku Sľuďanka, ktoré vyrástlo na samom juhozápadnom cípe Bajkalu pri neďalekom lome na mramor a sľudu. Rovnomenná dolina sa považuje za tretie najvýznamnejšie nálezisko vzácnych kameňov v Rusku, hneď po Urale a Kolskom polostrove. Aj vďaka tomu na hornom konci mesta vybudoval ešte za starej éry vo vlastnom dome fotoreportér Valerij Žigalov súkromné múzeum, v ktorom dodnes nazhromaždil deväťtisíc minerálov. Zemitá cesta viedla na juh do pohoria s buriatským názvom Chamar Daban. Prekvapilo ma, že sa nekončila v ihličnatom lese, no stúpala ďalej. Bajkalskými horami málokde prechádzajú komunikácie. Táto však pochádza ešte z čias Džingischána. Jej význam upadol do histórie pred storočím po dokončení Transibírskej magistrály. Z Čerského štítu, pomenovaného podľa poľského bádateľa, som zišiel k plesu Srdce. Po dvoch dňoch samoty som sa potešil stanom. K táboráku ma hneď zavolali irkutskí vodáci. Na rozdiel od spolucestujúcich vo vlaku sa vystrojili značkovo. Ich vedúci, Alioša, držal v rukách digitálnu kameru. Duchom sa veľmi nelíšili od tých, čo som stretol nad Bajkalom pred rokmi. Napriek neľahkej túre nestrácali zmysel pre humor. Naložení boli ako mulice, chlapci niesli 130-kilogramové batohy. Pripomínali burlakov na Volge. Všetok výstroj vláčili na vlastných chrbtoch. Na rozdiel od našej Európy, kde sa dajú loďky odviezť autom temer všade. Čakala ich cesta ako z Horehronia na Oravu, ale treba si odmyslieť cesty, mosty, telegrafné stĺpy a dediny. Ruským splavom vždy predchádza náročná pešia turistika s dvojnásobne ťažkými batohmi. V porovnaní s nimi som vyzeral ako sviatočný rekreant. „A koľko to váži?“ povedal som trochu uštipačne. „Len skús,“ stroho odvetil Alioša. A tak som sproboval zdvihnúť ruksak. Ani som ho poriadne nedržal a už mi padol na zem. Kývol som plecom, ale keď sa pozreli na mňa dva páry dievčenských očí, trochu som sa zahanbil. Zmohol som sa iba na trápne vysvetlenie: „No viete, my Stredoeurópania sme už raz takí. Nás učili cestovať len po hoteloch a s diplomatickými aktovkami.“ Alioša, ktorý pri brehu Angary úspešne podniká, mi pomohol zbúrať stereotypný pohľad na ruských zbohatlíkov. Nijaká fajnovka. Neprestal sa radovať z čistej prírody a zo športového výkonu napriek tomu, že by si dnes mohol zaviezť vodácky výstroj vrtuľníkom alebo nechať si odniesť nezamestnanými nosičmi k mongolským hraniciam. Nie je nový Rus ako nový Rus.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984