Reklama
Reklama

Úctyhodne rovná cesta

Ako je tento svieži osemdesiatnik vysoký a rovný postavou, tak obdivuhodne rovná bola jeho celoživotná ľudská, občianska, literárna a novinárska cesta. Aj tí, čo nesúhlasili s jeho názormi (a tých bolo dosť na každom úseku), jedno mu nemôžu vyčítať – zmenu postojov. Nestriedal strany, lebo nebol partajníkom. Nemenil masku, to jediné umenie ho neoslovilo
Počet zobrazení: 688

Ako je tento svieži osemdesiatnik vysoký a rovný postavou, tak obdivuhodne rovná bola jeho celoživotná ľudská, občianska, literárna a novinárska cesta. Aj tí, čo nesúhlasili s jeho názormi (a tých bolo dosť na každom úseku), jedno mu nemôžu vyčítať – zmenu postojov. Nestriedal strany, lebo nebol partajníkom. Nemenil masku, to jediné umenie ho neoslovilo. Rodák zo Slovenskej Ľupče (23. septembra 1922) sa ako mladý muž, poslucháč Chemickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej prvý raz prejavil náturou, národným cítením a názorom v rokoch vojny. Nastúpil do Povstania. Prežil celú drámu SNP – od bojových operácií cez ústup do hôr Malej Fatry a Nízkych Tatier, prepady, dramatickú zimu až po spojenie s postupujúcimi vojskami 1. československého armádneho zboru a lavínou Červenej armády. Po vojne nestál v rade na prideľovanie riaditeľských miest a podobných trafík. Dal sa na nové, celoživotné bojisko: novinárčinu. A bil sa vždy v prvej línii, pokým sily stačili a pokým vôbec mohol. Kým ho na vyše dvadsať rokov neumlčali. Všeličo by sa z tej dlhej cesty mohlo spomenúť, hodnotiť i oceniť – a po zásluhe. Pripomeňme aspoň jeho účinkovanie v Kultúrnom živote 60. rokov, hviezdne obdobie reportéra. Fundamentálneho reportéra. Ladislavom Mňačkom (literárnejším a hlučnejším) a Romanom Kaliským (priamejším a rovnejším) sa začína moderná slovenská reportáž. Kde sa končia prašné cesty a Obžalovaný, vstaňte! sú jej základnými kameňmi. Aj bez slávnostného poklepkávania. Vstup pohrebných vojsk do krajiny usilujúcej sa o humanizáciu socializmu znamenal dlhý funus aj pre Kaliského tvorbu. Zastihol ho ako zrelého muža, opustil pomaly ako starého pána. Okupácia a normalizácia okradli Kaliského o najplodnejšie roky tvorby, múdrosti a rozhľadu. Šupli ho za robotníka do Chemických závodov Juraja Dimitrova. Vyrábal tam metation či nejaké podobné otravy, vyrobil si prudký zápal očí a spojiviek, musel odtiaľ. Na istý čas ho prichýlili architekti, presnejšie bratislavský Zdravoprojekt. Jeho riaditeľ Viktor Uhliarik si trúfol Kaliského vziať za dokumentaristu. Pravdaže to bolo len dočasu, oči strany boli bdelé. Stal sa tesničom okien, pomocným murárom, murárskym učňom, získal výučný list. Dostal ho v žilinskom Pamiatkostave, keď mal päťdesiatpäť rokov. Ako murár pracoval na rekonštrukcii letného kaštieľa Márie Terézie v Holíči, ktorý sa opravuje už azda polstoročie, aj na stavbe Vysokej školy ZNB, ktorú postavili oveľa rýchlejšie. Bystrým očiam bezpečnosti však neunikol, po očku ho sledovali aj vtedy, keď starý súdničkár prišiel na proces s Jánom Čarnogurským, Hanou Ponickou a ostatnými disidentmi. Po prevrate sa vrátil do STV, do svojho posledného tvorivého zamestnania pred okupáciou, už ako riaditeľ. Keď však zacítil politické tlaky, presnejšie tlaky politikov, odišiel, ako ešte neraz: potichu, bez plieskania dvermi. Aj z Úradu vlády, aj zo Slovenských národných novín, aj z denníka Republika, vždy, keď zacítil mocenský tlak a partajnícky pach. Aj v prípade, keď bol poradcom prezidenta. Neviem, či po ňom zostali stopy v prezidentskom konaní a myslení, no stopy zostali: slávnostná uniforma Čestnej stráže v štýle rovnošaty revolučných bojovníkov z meruôsmeho, ba ešte aj pozdrav, ktorým hlava štátu zdraví nastúpené vojská. Kaliský však neodišiel zo slovenskej literatúry a publicistiky. Svedectvom je aj jeho skvelá kniha Na poslednom úseku, či pozoruhodné eseje na stránkach Literárneho týždenníka. Zriedkavé, ale vždy v pravú chvíľu. Prekvapivé jasnozrivosťou. Pútavé kultivovaným slovom mága myšlienky a slova. Aj jeho nevidená činnosť nesie pečať muža rozvážneho, nestranného a neuponáhľaného: v orgánoch Matice slovenskej, Literárneho fondu, Stálej konferencie slovenskej inteligencie, v redakčnej rade Literárneho týždenníka... Dosť na osemdesiatnika! Čo mu však nemožno zabudnúť a čo by mu dejiny nemali zabudnúť boli a sú jeho jasné, jednoznačné a principiálne postoje v zápase o slovenskú štátnosť. A v úsilí o integráciu rovných s rovnými v Európe, v ktorej máme svoje historického miesto. O návrat so vztýčenou hlavou. Na začiatku 90. rokov, keď sa lámal chlieb, niet nikoho iného na celom šírom Slovensku, kto by tak logicky a s istotou presviedčal pospolitosť i politikov o jedinej možnej alternatíve pre zachovanie národa, ak si chce zachovať svoju identitu, hodnoty a možný vklad do veľkej mnohonárodnej rodiny, o jedinej možnosti – mať svoj štát, ktorý znamená život. Hovoril to, pravdaže, bez peny na ústach, čo cedili na námestiach všakoví pánisovci, a bez klapiek na očiach, ktoré ako módny doplnok nosili podgurážení vodcovia iných známych mien. Už len za to by mu mali zložiť naši štátnici poklonu a na hruď pripnúť najvyšší rad. Ale, čože tam rady! Sme radi, že ho máme. Zdravého a čulého. A tým, čo ho radi, radím: pripite mu na mnoga ljeta kalištekom karpatského koňaku. Bude rád.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama