Reklama
Reklama

Nič ľudské nám nie je cudzie

Druhá svetová vojna otriasla základmi civilizácie. Tektonicky zapôsobila na politiku, ekonomiku, morálku, umenie, literatúru. Jej dôsledky a zmeny poznačili každú krajinu, predovšetkým teritóriá veľmocí
Počet zobrazení: 1489

Druhá svetová vojna otriasla základmi civilizácie. Tektonicky zapôsobila na politiku, ekonomiku, morálku, umenie, literatúru. Jej dôsledky a zmeny poznačili každú krajinu, predovšetkým teritóriá veľmocí. Symbolicky v roku desiateho výročia povojnového života americká poézia zo svojho stredu vypúšťa hnutie beat generation – skupinu mladých básnikov beatnikov. Ich tvorba, filozofia, etika a estetika rýchlo spopulárnela, nevyhla sa jej nijaká národná literatúra. Americká poézia beatnikov vznikla v meste výrazných sociálnych kontrastov – v San Franciscu. Mladí básnici vo svojich veršoch manifestovali „ničím neobmedzenú slobodu jednotlivca“, protest proti ustáleným konvenciám, proti lesku a blahu vyšších vrstiev, proti falošnej morálke. Utiekali sa do ústrania, nezahaľovali vlastnú prirodzenosť, nechávali vyznieť svoju ľudskú identitu. „Nič ľudské im nebolo cudzie“, naopak, ono ľudské až naturalisticky vyzdvihovali. Na dôkaz uvoľnenosti fantázie používali voľný verš, svoje básne často verejne recitovali, prinajmenšom nechali recitovať, väčšinou za sprievodu džezových hudobníkov. Vášeň i láska, história i súčasnosť Ak Allen Ginsberg novú poéziu demonštratívne uviedol na scénu zbierkami veršov Vytie a Kadiš, tak Lawrence Ferlinghetti doviedol túto poéziu k jej vrcholu. Prezentoval ju skladbami Obrazy strateného sveta, Lunapark mysle, Vychádzajúc zo San Francisca, Tajný zmysel vecí, Modlitba nahlas. Napospol ich charakterizuje beatnická noetika a poetika, rytmus hovorovej reči, pretkanej slangovými výrazmi. Smutná nahá jazdkyňa predstavuje výber básní z troch prvých zbierok Lawrencea Ferlingettiho. Sám dáva výberu ucelenú estetickú podobu. Zaradil doň typické básne podľa svojho vkusu a hodnotového kľúča, necháva v nich vyniknúť myšlienkovej novosti a umeleckému prínosu. Predovšetkým mu ide o ich emotívne zapôsobenie na čitateľa, respektíve poslucháča. Zaberajú široký diapazón myšlienok, vnemov, motívov a obrazov. V zornom poli lyrika vystupujú erotické vášne, láska, tvorivá potencia človeka, historické momenty i paradoxy prítomnej spoločenskej situácie. V prvej časti, nazvanej podľa rovnomennej zbierky Obrazy zmiznutého sveta, sa zahľadí na strechu budovy, kde, keď „lepí žena plachty na vietor“, „jej temer nahé ňadrá/ vrhajú tuhé tône/ keď sa vypína“. Alebo evokuje smutnokrásnu erotickú túžbu: „Strašné/ kôň v noci/ keď stojí priviazaný a sám/ v tichej ulici/ a erdží/ akoby ho akási smutná nahá jazdkyňa/ zovrela horúcimi stehnami/ a zaspievala/ jedinú sladkú vysokú/ lačnú slabiku.“ Ak sa autor vie nadchnúť vitalistickou predstavou „svet je ohromné miesto/ kam sa narodiť“, tak vzápätí, takmer pesimisticky konštatuje „šťastie to nebýva/ vždy bohvieaký špás“, „niektorí ľudia umierajú/ celý ten čas/ alebo možno len hladujú/ sem-tam/ čo koniec koncov nie je také zlé/ kým sa to netýka vás“. Na všeličo „nehanebné“ je povolané a prinútené sa dívať „básnikooko“. Jeho videnie je prenikavé, jasnozrivé, v realistických víziách sa zmocňuje dialektických polôh života: „A dvojnásobným zvonením/ sa tá noc chvela celá/ raz keď sa láska rodila/ a druhý raz/ keď mrela“ (časť Lunapark mysle). Básnický experiment Ferlinghetti, rovnako ako jeho druhovia, rád experimentoval. Svedčia o tom básne, určené na recitáciu za sprievodu džezovej hudby, ktorá im vytvárala neobyčajné emotívne čaro a pôsobivosť (cyklus Z ústnych posolstiev). Aj v nich hľadá iný, ideálnejší svet, než v ktorom mu je súdené žiť. Jeho cítiace srdce a duša prahnú po „znovuzrodení úžasu“, keď čaká „na prekročenie Veľkého predelu“, „kedy nejaký neznámy praktický lekár/ odhalí tajomstvo večného života/ a navždy ma zachráni pred istou smrťou“. Ferlinghettiho lyrický hrdina napokon viac životom sklamaný než spokojný a pokojný sa ocitá „v poslednom neriešiteľnom riešení/ neriešiteľného problému“, ktorým je pre človeka pevne uchopiteľné šťastie, pevné zdravie, životný optimizmus, odvrátenie nevyhnutnosti staroby, choroby, smrti (Vychádzajúc zo San Francisca a iné básne). Smutná nahá jazdkyňa Lawrencea Ferlingettiho, fenoména modernej americkej poézie, sa umocneným básnickým gestom prihovára slovenskému čitateľovi už po druhý raz. Po prvýkrát tak bolo v roku 1965 a teraz zásluhou vydavateľstva Slovenský spisovateľ, vtedy aj v súčasnosti v umeleckom preklade Vojtecha Mihálika za jazykovej spolupráce anglistu Jána Velikovského. Vychádza sa tým v ústrety najmä mladej čitateľskej generácii – predovšetkým študentom a učiteľom. V tomto zmysle však knihe chýba aspoň stručný doslov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama