Reklama
Reklama

Opraty pre trh

Začiatkom októbra sa v americkom Miami uskutoční stretnutie lídrov najväčších globálnych korporácií. Diskutovať budú o zavádzaní konceptu „sociálnej zodpovednosti firiem“, čo je veľmi aktuálna téma i v Európskej únii
Počet zobrazení: 885

Začiatkom októbra sa v americkom Miami uskutoční stretnutie lídrov najväčších globálnych korporácií. Diskutovať budú o zavádzaní konceptu „sociálnej zodpovednosti firiem“, čo je veľmi aktuálna téma i v Európskej únii. Podľa tohto konceptu majú firmy okrem svojej základnej úlohy – tvoriť zisk – aj širšiu zodpovednosť. Prispievajú k vytváraniu lepšej spoločnosti a zdravšieho životného prostredia. Premenené na drobné – do úvahy musia brať i environmentálny rozmer a zároveň zabezpečovať sociálne práva. Diskusie o tomto rozmere podnikania nie sú nové. Aktuálnymi sa však stali po krachoch veľkých spoločností ako Enron či Worldcom v USA, ktoré ukázali, že silný ešte neznamená nutne bezproblémový. Pozornosť investorov sa obrátila viac ako kedykoľvek predtým na transparentnosť podnikania. Zároveň, vďaka dlhoročným kampaniam mimovládnych organizácií, sa spotrebitelia začali zaujímať o to, či pri výrobe konkrétneho tovaru boli dodržiavané ekologické normy a sociálne práva zamestnancov. Do hry sa dostal imidž, dobré meno firmy. Aj výskum organizácie Hill&Knowlton za rok 2002 ukázal, že dobré meno firmy v oblasti sociálnej zodpovednosti zvyšuje jej obrat. Zisk prinášajúca zodpovednosť Zdanlivo sa tak mení základná paradigma. Cieľom podnikania už nemá byť len maximalizácia zisku, ale i sociálne a environmentálne priaznivá politika. Nie je to úplne tak. Firmy preberajú záväzky preto, že majú ekonomické dôsledky. Kvalifikovaní a spokojní zamestnanci, ktorých firma získa investovaním do ich vzdelania a skvalitňovaním ich voľného času, budú mať aj vyšší výkon. Nepriamo zasa, sociálne zodpovedné správanie sa firmy zlepšuje jej obraz, čím ju robí príťažlivejšou pre investorov i spotrebiteľov. Sociálna zodpovednosť sa takto prejavuje dovnútra korporácií i navonok. Vo vnútri zahŕňa investície do ľudského kapitálu, bezpečnosti pracovných podmienok, environmentálne priaznivej výroby a podobne. Potrebné je i jej pôsobenie navonok, stály dialóg s ostatnými spoločenskými aktérmi – lokálnymi komunitami, obchodnými partnermi, dodávateľmi i spotrebiteľmi a podobne. V ideálnom prípade sa to priaznivo premietne do dobrého mena. Kam bude smerovať Európa? Potrebu takejto politiky jasne vníma i Európska únia. Základ diskusie položil dokument Zelená kniha: Podpora európskej štruktúry pre sociálne zodpovedné podnikanie, ktorý vypracovala Európska komisia (EK) v júli 2001. Mal prispieť k naplneniu cieľov určených summitom EÚ v Lisabone – vytvoriť dynamickú, konkurencieschopnú a vnútorne jednotnú poznatkovo orientovanú ekonomiku. K už existujúcim dokumentom OSN, Medzinárodnej organizácie práce a Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj tým pribudol ďalší, špecificky európsky, vytvárajúci štruktúru pre hodnotenie pôsobenia podnikateľských subjektov v sociálnej a environmentálnej oblasti. Jeho cieľom bolo tiež prispieť k ovplyvneniu procesu globalizácie tak, aby viac odrážal potreby ľudí. Pripomienky, ktorých bolo vyše 250 a pochádzali od firiem, odborov, mimovládnych organizácií i z verejnej sféry, EK zhrnula v júli 2002 do nového dokumentu, základu pre ďalšiu diskusiu, ale tiež podkladu pre budúcu európsku legislatívu. Predstava EK stojí na piatich pilieroch. Základom je dobrovoľnosť pristúpenia k politike sociálnej zodpovednosti, ide teda o aktivitu nad rámec existujúcej legislatívy, a preto sa nedá vynútiť. Motiváciou pre firmy by mal byť iba príklad ostatných, čo tak už urobili, a spotrebiteľský a investorský tlak. Podmienkou je preto transparentnosť konania korporácií a existencia spoločných štandardov, podľa ktorých by ich bolo možné hodnotiť. Verejný sektor má tiež vytvárať prostredie vhodné na uplatňovanie sociálne zodpovedných politík – a to nielen veľkými korporáciami, ale i malými a strednými firmami. Trvanie na dobrovoľnosti ústi do prirodzenej potreby zavedenia globálne akceptovaných kritérií hodnotenia. V opačnom prípade by sa dospelo k neprehľadnej spleti rozličných noriem a metodík, neprehľadných pre firmy samotné, ale najmä pre spotrebiteľa. Nakoniec, takýto je i dnešný stav. Veľký dôraz komisia kladie na stály dialóg medzi všetkými zainteresovanými – firmami, tretím sektorom a verejnými inštitúciami. Hra o manévrovací priestor Priemyselné a obchodné spoločnosti podporili myšlienku, že celá politika sociálnej zodpovednosti musí vychádzať z dobrovoľnosti. Nesúhlasia však so zavedením spoločných štandardov. Vo vyhlásení Európskeho okrúhleho stola podnikateľov (ERT) sa hovorí: „Komisia podceňuje hĺbku a vplyv už existujúcich noriem a preceňuje potrebu prijatia ďalších.” Firmy tvrdia, že každý podnikateľ sa pohybuje v špecifických podmienkach, preto musí mať možnosť určiť si individuálne kritériá a spôsob ich kontroly a hodnotenia. Zároveň, podľa ERT, pokus implementovať európske či americké normy na celý svet by zaváňal kultúrnym imperializmom, ba dokonca neokolonializmom. Póza ochrancu práv rozvojového sveta, do ktorej korporácie samy seba stavajú, je skôr úsmevná ako presvedčivá. Pravda je, že postavenie politiky sociálnej zodpovednosti na báze dobrovoľnosti necháva firmám dosť veľký manévrovací priestor na to, aby si záväzky vysvetlili v zhode s vlastnými záujmami. Aj odpor proti globálne rešpektovaným pravidlám je prirodzený. Museli by skoncovať by s praktikami premiestňovania ekologicky nevyhovujúcich výrob do tretieho sveta a využívaním nízkych sociálnych štandardov v ňom na maximalizáciu zisku. V čom záujme? Kritika odborov a mimovládnych organizácií voči návrhu, ktorý predložila Európska komisia smeruje z druhej strany. Tým, že sociálna politika bola ponechaná na iniciatívu firiem, podľahla EK podľa nich tlaku podnikateľských kruhov a šla proti záujmom občanov. Návrh EK je podľa Európskeho kongresu odborov obeťou troch ilúzií. Po prvé, podlieha klamu, že prijatie firemných politík sociálnej zodpovednosti znamená koniec konfliktných vzťahov medzi manažmentom a zamestnancami. To by znamenalo, že v prípade prepúšťania nie sú zodpovední riaditelia, ale robila to „firma“, imaginárna entita s vyššími cieľmi, o ktorých sa nemá diskutovať. Zároveň sa vychádza z nesprávneho predpokladu, že všetci zúčastnení – manažéri, vlastníci, zamestnanci zastúpení odbormi, mimovládne organizácie i verejné orgány – sú rovnako silnými hráčmi. To nie je pravda. Pozícia manažmentu a akcionárov je oveľa silnejšia a neochota pristúpiť na spolurozhodovanie so zamestnancami svedčí, že sa jej odmietajú vzdať. Nie je pravda ani to, že „dobrý príklad“ a „dobrovoľnosť“ stačia. Situácia pracovnej sily v rozvojových krajinách je dôkazom potreby globálne uplatňovanej a vynútiteľnej legislatívy a silných odborov i občianskej spoločnosti. Potvrdzuje to i správa Environmentálneho programu OSN, hodnotiaca pokrok v oblasti ochrany životného prostredia od konferencie v Riu de Janeiro, 1992. Podľa nej, napriek množstvu dobrovoľných iniciatív „existuje rastúci rozdiel medzi snahami priemyselného a obchodného sektora znížiť svoj negatívny dopad na životné prostredie a zhoršujúcim sa stavom planéty“. To isté možno povedať i o sociálnych právach. Občianska spoločnosť má nezastupiteľnú úlohu, na štáty samotné sa nedá spoliehať. Craig Bennett z organizácie Priatelia Zeme povedal: “Keď sú pofidérnym konaním firiem zasiahnutí akcionári a finančné inštitúcie – ako v prípade Enronu, či Worldcomu, politici sa ponáhľajú intervenovať, žiadajú tresty a tvrdé zákony. Keď však trpia obyčajní ľudia alebo životné prostredie, politici, a Európska komisia, siahnu po “dobrovoľnom prístupe”, čím umožňujú spoločnostiam pokračovať v tom, čo robili.” Zastane EÚ na polceste? Finančné škandály, ktorých nebezpečenstvo ešte nie je zažehnané, poukázali na fakt, že pri dodržiavaní základných pravidiel sa nemožno spoľahnúť len na dobrú vôľu manažérov, či súkromné audítorské firmy, ktoré sa ukázali ako korumpovateľné. Každodenná realita, predovšetkým v rozvojovom svete, je zasa dôkazom, že bez globálne platných, pevných a vynútiteľných noriem firmy ľahko podľahnú pokušeniu porušovať sociálne a environmentálne štandardy, či tlačiť vlády k ich znižovaniu, s cieľom maximalizácie zisku. Rastúci vplyv nadnárodných spoločností vyvoláva potrebu nových foriem kontroly a regulácie. Sú potrebné mechanizmy, vďaka ktorým občianska spoločnosť a jej jednotlivé časti, budú môcť hrať aktívnejšiu úlohu v čase, keď majú štáty čoraz obmedzenejšie prostriedky ovplyvňovania hospodárskeho života. Návrh Európskej komisie, ktorý sa má stať základom politiky EÚ, je len polovičatým krokom. Na dobrovoľne prijímaných a rešpektovaných kódexoch nemožno stavať. Ako ukázala štúdia Medzinárodnej organizácie práce z roku 1997, len 15 percent takýchto kódexov obsahovalo právo zamestnancov združovať sa, kolektívne vyjednávať, či ísť do štrajku. Takto by sociálne zodpovedná politika firiem nebola alternatívou, doplnkom k úlohe vlády v ochrane práv zamestnancov a komunít, ale výhovorkou pre nerešpektovanie úlohy odborov a kolektívneho vyjednávania.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama