Boli to normálne voľby v normálnej krajine

O čo išlo v parlamentných voľbách na Slovensku? Soňa Szomolányi: Boli predovšetkým o tom, či sa vývin od roku 1998 bude odvíjať v duchu kontinuity a posilnenia politickej stability, alebo sa zase trochu zauzlí a spomalí sa smerovanie do euroatlantických štruktúr.
Počet zobrazení: 1817

Soňa Szomolányi a František Novosád, politológovia

O čo išlo v parlamentných voľbách na Slovensku? Soňa Szomolányi: Boli predovšetkým o tom, či sa vývin od roku 1998 bude odvíjať v duchu kontinuity a posilnenia politickej stability, alebo sa zase trochu zauzlí a spomalí sa smerovanie do euroatlantických štruktúr. Ale na rozdiel od tých predchádzajúcich volieb nešlo už o prežitie demokracie, no o jej efektívnosť. Išlo o to, či sa Slovensko stane štandardnou krajinou V-4 v zmysle podobných problémov, ktoré treba stále ešte riešiť, no nešlo o demokratické smerovanie, o ktorom sa už nepochybuje a ktoré u potenciálnych investorov nevyvoláva obavu politickej nestability. František Novosád: Septembrové voľby boli o tom, kto bude podpisovať prístupové zmluvy k Európskej únii a NATO. Z hľadiska väčšiny voličov boli o podiele jednotlivých strán na moci. Dramatický, „svetodejinný“ element sa do nich vniesol viac-menej zvonku. Ten sa pokúsila časť stratégov najmä v SDKÚ využiť aj vo volebnej kampani. Treba však povedať, že tento moment, pokiaľ ide o bežného voliča, nezohral podstatnú úlohu. Politická orientácia a rozloženie politických síl na Slovensku sú už posledných šesť-sedem rokov stabilné. Ide skôr o malé posuny a voľby v podstate potvrdzujú daný stav. S. Szomolányi: Ten dramatický moment nebol iba vnesený zvonku, stal sa dôsledkom predchádzajúceho vývinu. Ak by sa Slovensko, po voľbách 1994 a po zmarenom referende v roku 1997, naozaj nestalo akousi čiernou ovcou v strednej Európe, tak by ani nebolo možné vnášať dramatický prvok zvonku. Bol to dôsledok predchádzajúceho vývinu a celkom prirodzene vyznelo aj posolstvo zo strany inštitúcií, do ktorých chce Slovensko vstúpiť: „Je na vás, aký typ politiky si zvolíte, ale aj my sa podľa vašej voľby rozhodneme, či vás do klubu pozveme.“ Volebný výsledok považujem za prejav politickej zrelosti občanov, že toto posolstvo dokázali prečítať. Pozitívom volieb bolo to, čo nazývame silné zastúpenie „racionálneho typu voliča“, ktorý je okrem sympatií schopný aj zvážiť dôsledky svojho rozhodnutia. Predstavte si, že by sa HZDS a HZD, rovnako SNS a Pravá SNS nerozpadli. Obraz krajiny podľa zastúpenia v parlamente by bol zrejme iný. S. Szomolányi: Iste, bolo tu množstvo prepadnutých hlasov, ale o tom je politický vývin. Vždy do toho vstupuje prvok náhodnosti. Áno, stačilo málo a ten pomer mandátov mohol byť iný, a tým aj celková konštelácia. Ale tak isto mohla byť vyššia účasť urbánnych voličov. Tých momentov “čo by bolo keby” by sa dalo vymenovať viac. F. Novosád: V roku 1994 možno o všetkom rozhodlo to, že DS nedosiahla o jedno percento navyše. Tlak zvonku bol v týchto voľbách prítomný, to sa dá konkrétne dokumentovať. No ak mal na niekoho vplyv, tak to bolo HZDS. To začalo chápať svoje pôsobenie na politickej scéne v inom svetle. Pokiaľ ide o ovplyvnenie sily ostatných, tak vplyv zvonku bol viac-menej inštrumentálne použitý. Zrejme si niektoré strany povedali, i keď nám to nepomôže, určite nám to neublíži. Slovenská spoločnosť je politicky dostatočne silná a o tom podstatnom sa rozhoduje doma. Tlaky zvonku sú a vždy boli, no prijímajú sa podľa logiky politického zápasu v rámci vnútorných pomerov spoločnosti. S. Szomolányi: Súhlasím s tým, že vonkajší tlak mal vplyv na volebný výsledok HZDS. V tom však vidím pozitívny posun, pretože v období demaršov tlak zvonku nemal na HZDS výraznejší dopad. Vonkajší tlak, čiže podmieňovanie istého vývinového tlaku zvonku znamená: ak sa krajina bude vyvíjať takto, tak môže dosiahnuť len to a to. Ostatné nie je možné, pokiaľ sa vnútri nenájde partner, ktorý je ochotný to posolstvo správne prečítať a vyvodiť z toho dôsledky. Náš vývin nie je determinovaný zvonku. Je to skôr výsledok vymaňovania sa z akéhosi provinčného pohľadu, ktorý bol Slovensku tradične vlastný. Dokonca už aj v HZDS brali názory vyslovované reprezentantmi NATO a EÚ vážnejšie ako v rokoch 1994 či 1998 a prispôsobovali tomu rétoriku i program a začali získavať svojich stúpencov pre členstvo v týchto štruktúrach. Nenasledovala však za tým aj kritická sebareflexia najnegatívnejších výsledkov vládnutia vedenia HZDS. Vidíte nejakú budúcnosť HZDS v rámci demokratickej politickej scény na Slovensku? S. Szomolányi: Veľmi veľa bude závisieť od toho, ako sa teraz členovia dokážu vysporiadať so svojím predsedom a jemu vernými spojencami vo vedení hnutia. Po druhej porážke a jej realistickom zhodnotení vidím šancu, aby sa HZDS pretransformovalo na štandardnú stranu, ktorá nebude mať v budúcich voľbách ani 19,5 percenta, no bude mať koaličný potenciál. F. Novosád: HZDS je silná strana so silným odborným potenciálom a s nemalými skúsenosťami s mocou. Vydržala mimoriadne ťažké štyri roky v opozícii. Do akej miery vo vnútri prebehli korekčné postupy, sa dá len ťažko odhadnúť, pretože z vonkajšieho pohľadu to nie je veľmi priehľadná strana. HZDS sa v priebehu tých nasledujúcich štyroch rokov zrejme zmení, stane sa štandardnou pravicovou stranou a bude hrať v pravicovom spektre približne tú úlohu, ktorú naľavo hrá KSS. S. Szomolányi: O sile toho odborného potenciálu si dovolím pochybovať, ale ak je KSS krajne ľavicová strana, tak HZDS by som nedefinovala ako jej protipól – ako krajne pravicové. F. Novosád: Bude hrať úlohu štandardnej pravicovej strany. S. Szomolányi: Je KSS štandardná ľavicová strana? F. Novosád: KSS sa stala súčasťou parlamentu svojimi vlastnými silami a môže hrať úlohu radikálnej socialistickej strany. Takisto fungujú radikálne ľavicové strany vo Francúzsku a Taliansku. V každom prípade sa dá predstaviť, že v pomeroch, ktoré vládnu na Slovensku, za súčasného stavu sociálnodemokratických zoskupení a v danej politickej konfigurácii bude KSS hrať úlohu sedempercentného radikála v parlamente aj v nasledujúcich rokoch. Môžeme povedať, že HZDS bez Vladimíra Mečiara je budúcnosťou tejto strany? F. Novosád: Zástoj predsedu je iste mimoriadne dôležitá vec, o charaktere strany však rozhodujú aj iné faktory. Programom, zložením vedenia, svojimi stratégiami je HZDS klasická pravicová strana. S. Szomolányi: No na Slovensku programové aspekty nie sú ešte stále veľmi dôležité. Určite, svojím programom ide o pravicovú stranu, ale ide o to, či to bude skutočne krajná pravica. Napríklad v poslednom období sa HZDS správalo umiernenejšie, nevychádzalo už s maďarskou kartou. Podľa môjho scenára publikovaného v roku 1997 som predpokladala, že ak bude HZDS dve volebné obdobia mimo centra moci a postupne marginalizuje pôvodné extrémne elementy vo svojom vnútri, môžeme očakávať jeho premenu na štandardnú systémovú stranu s koaličným potenciálom. Po štyroch rokoch v opozícii od nej odpadne pár percent pôvodných „skalných“, t.j. starších voličov prevažne s nižším vzdelaním so sídlom na vidieku. Na Západe tento sociálny typ voliča štandardne zaraďujú vo vyššej miere k nevoličom, zatiaľ čo u nás je to naopak. Väčšina strán práve sa tvoriacej vlády už bola pri moci posledné štyri roky. Tie výsledky však neboli najlepšie... S. Szomolányi: Pre efektívnosť vlády je dôležité, aká je jej vnútorná štruktúrovanosť. Teraz je podstatne menej široká, z hľadiska programu podstatne homogénnejšia. Má predpoklady na vyššiu mieru efektívnosti napriek tomu, že tam budú opäť SDKÚ, SMK a KDH, ktoré sa už za minulé obdobie všeličo naučili, a jedinou neznámou ostáva ANO. Rozhodujúce však je, že tam už nie sú SDĽ a SOP, ktoré najviac brzdili presadzovanie nevyhnutných reforiem. Zároveň sa tieto štyri strany nebudú už môcť vyhovárať na „ľavicovú brzdu“. Zodpovednosť bude transparentnejšia. F. Novosád: Nová vláda bude mať všetky predpoklady na to, aby bola efektívnejšia. Okrem politických predpokladov sú tu však aj odborné. Odborný aparát jednotlivých ministerstiev zostáva rovnaký. Takže v tomto ohľade niet čo čakať na zázraky. Bude ako bolo. S. Szomolányi: Jedným z problémov predchádzajúceho obdobia bolo to, že vládny kabinet bol efektívnejší ako parlamentná koalícia. Často sa stávalo, že na úrovni vlády sa dosiahol konsenzus, no vládne strany nedokázali zabezpečiť konsenzus v Národnej rade SR. Potom sa stávalo, že SDĽ a SOP hlasovali s opozíciou. F. Novosád: No aj KDH a SDKÚ... S. Szomolányi: Keď tak hlasovalo SDKÚ, neviedlo to k narušeniu reformných krokov. Tu to bude závisieť nielen od zloženia kabinetu, ale aj od strednej úrovne štátnej správy a od koalície na úrovni parlamentu. Veľmi dôležité pre stabilitu i efektivitu je, aký bude charakter opozície. Tá minulá veľmi konštruktívna nebola. F. Novosád: Existuje predpoklad, že štyri vládne kluby budú homogénne a disciplinované. Pri SMK a KDH je to jasné, SDKÚ má tiež ľudí, ktorí sa naučili poslúchať. Otvorenou otázkou môže byť iba vnútorná disciplína v ANO. Takže v tomto ohľade to bude mať nové vládne zoskupenie oveľa ľahšie. So 78 poslancami uhrá to, čo predchádzajúce neuhralo s 92. S. Szomolányi: Kvantitatívne kritérium nie je skutočne najdôležitejšie. Práve naopak, vedomie, že vláda má menšiu podporu, môže plniť integrujúcu funkciu. Otázka znie, do akej miery sa vytvorí potrebná kritická masa kompetentných ľudí na obsadenie všetkých postov potrebných na začleňovanie do európskych štruktúr. F. Novosád: Treba brať do úvahy, že značná časť legislatívnej práce bude spočívať v dolaďovaní eurokompatibility Slovenska. Tu možno očakávať „povinnú ústretovosť“ zo strany Smeru a HZDS. Pretože pokiaľ v týchto stranách pôjde vývoj racionálnym smerom, tak budú pracovať na svojej akceptovateľnosti. „Imidž“ Smeru v západných, predovšetkým v anglosaských médiách, nie je ideálny. Smer patrí medzi neznáme strany z hľadiska svojej budúcej orientácie aj vplyvu na ďalší vývoj. Aký je váš odhad jeho možných tendencií? S. Szomolányi: O tom, aký Smer bude, rozhodne až fungovanie v parlamente. Zatiaľ to bola strana, ktorá sa prezentovala skôr rétorikou a deklaráciami, nie reálnym výkonom aspoň legislatívnej moci. Robert Fico vymedzoval svoju stranu až do volieb v podstate ako „onemanshow“, ostatní nemali veľmi možnosť autonómne sa prejaviť. Hoci nie všetci sú sľubované „nové tváre“ a niečo sa s nimi z minulosti spája. Fico vymedzoval svoju stranu ako neideologickú, ktorá sa bude opierať o odborníkov a ponúkať odborné riešenia problémov. Paradoxne, práve v pozadí toho je ideológia známa nám aj z komunistickej minulosti - predstava, že politiku v pravom slova zmysle nepotrebujeme, že stačia odborníci s patentom na rozum, ktorí vedia lepšie, čo ľudia potrebujú. Politika je však o rozhodovaní medzi možnými alternatívami, ktoré ponúkajú experti zohľadňujúci pluralitu rozličných i konfliktných záujmov. Politika je o riešení konfliktov a predpokladá nielen odborné expertízy, ale aj politické rozhodnutia podľa platných pravidiel hry. Fico sa pod rúškom neideologizovanosti vyhýbal jednoznačnejšej profilácii strany, aby tak pritiahol voličov sprava i zľava. Okrem toho je v Smere veľmi silno zakotvený vodcovský princíp. Dá sa však predpokladať, že keďže v parlamente okrem KSS, ktorú nepovažujem za štandardnú ľavicovú stranu, nie je obsadená ľavicová parketa, bude sa prezentovať Smer ako strana ľavého stredu. Nakoniec sám vyhlasoval, že je na tretej ceste, ktorej predstaviteľmi sú Tony Blair a Gerhard Schröder. Na druhej strane tam má ľudí, ktorí sú proti vymedzovaniu sa Smeru ako ľavicovej strany – zástupcovia podnikateľského prostredia. Ak sa budú chcieť prezentovať ako moderná európska ľavicová strana, bude to od nich vyžadovať podstatné zmeny – aj v rétorike. Pochybujem však, či Fico bude schopný pretransformovať sa na skutočne ľavicového politika. Za závažnejšiu však považujem otázku, nakoľko konštruktívnou opozíciou v parlamente bude. F. Novosád: Rozlíšenie pravice a ľavice patrí k povahe moderných spoločností. Pravá časť politického spektra je na Slovensku plne obsadená konsolidovanými subjektmi, takže logicky bude Smer tlačený doľava. Jeho úspech závisí od toho, ako dokáže tento tlak zvnútorniť a urobiť z neho niečo kvalitné. V uplynulých rokoch sme boli svedkami ustavičného štiepenia prakticky všetkých politických strán. Znamenajú tieto voľby stabilizáciu straníckeho systému na Slovensku, alebo sa tento scenár bude v iných obdobách opakovať? S. Szomolányi: Veľa bude závisieť od toho, či sa zmení volebný systém. Ak sa ponechá jeden volebný obvod, tak stranícky systém je stále veľmi otvorený pre nové a malé strany. Podľa existujúcich pravidiel je veľmi jednoduché do neho vstúpiť najmä z pozície poslanca parlamentu. Preto je potrebná zmena volebných pravidiel. To nemusí automaticky znamenať prechod na väčšinový systém. Pre Slovensko ho ešte v tomto štádiu nepovažujem za vhodný, pretože by v prvých voľbách mohol paradoxne priviesť ešte väčší počet strán do parlamentu. Myslím si však, že výsledky týchto volieb už vytvorili podmienky na určitú stabilizáciu, lebo niektoré malé strany zaniknú a ak sa sprísnia podmienky na vstup do volieb, tak by mohlo dôjsť k stabilizácii. F. Novosád: Formálne podmienky vstupu na politickú scénu sú pomerne voľné, ale veľmi radikálne sa sťažili materiálne podmienky. Vyžaduje si to na slovenské pomery množstvo finančných prostriedkov. To sa už nedá urobiť len s ideou, ani s nadšením, s dvoma troma „expertmi“. Jednoducho musí byť k dispozícii istá suma, takže nepredpokladám, že by sa nejaké nové politické zoskupenie mohlo v nasledujúcich rokoch presadiť na scéne. Už na jar ste v jednom rozhovore skonštatovali, že akokoľvek sa bude SDA usilovať, nemá šancu na vstup do parlamentu. V čom vidíte príčinu neúspechu oboch ľavicových subjektov? S. Szomolányi: Na Slovensku nebolo možné urobiť transformáciu jedným skokom z postkomunistickej strany na sociálnodemokratickú. Vyžaduje si to dlhšie obdobie. Nebolo možné kompenzovať predstih Maďarska a Poľska, kde už aj pred zmenou režimu boli vládne komunistické strany reformne orientované. Politici, ktorí založili SDA, s týmto krokom pridlho vyčkávali. Neboli ochotní ísť do rizika. Opakovali podobný vzorec správania, ako pred novembrom 1989, keď sa tiež báli ísť do rizika a presadiť sa ako reformná platforma v starej KSS. Aj teraz vyčkávali v zákopoch. Pridlho trpeli politiku, ktorá vlastne likvidovala už i to, čo oni dokázali spraviť pre priblíženie tejto postkomunistickej strany smerom k sociálnej demokracii. Odišli až vtedy, keď tam skutočne nemali nijaký priestor a už ani nemali čo stratiť. F. Novosád: K SDĽ a SDA nemám čo povedať. Z čisto vonkajšieho hľadiska tu však zohrali svoju úlohu aj iné faktory: obidve strany a najmä SDA jednoducho zasypal prach zo štiepenia HZDS. V posledných dvoch mesiacoch ľavicové strany zmizli z médií, pretože všetka pozornosť sa venovala Ivanovi Gašparovičovi. Je však otázne, či by im viac pozornosti v médiách pomohlo. S. Szomolányi: Toto považujem za veľmi zanedbateľné. SDA nemala svoju agendu. Tá agenda, s ktorou vyšla – dekriminalizácia marihuany, „fuck the army“ atdˇ. – oslovila síce mladých na rockových koncertoch, ale predsa to nie je celé voličstvo. Chýbala im dostatočne silná téma. Situácia si bude vyžadovať generačnú obmenu lídrov. Výraz „postkomunistická ľavica“ navodzuje falošný dojem, že sa kryje s celou postkomunistickou politickou kultúrou. Táto kultúra sa rovnako týka aj postkomunistických pravicových strán na Slovensku. Po trinástich rokoch vývoja sa tu stále oslavujú svetonázorové víťazstvá. O osobnostnej kvalite ich zástancov sa hovorí podstatne menej. Ako sa dívate na personálne obsadenie politickej elity na Slovensku? S. Szomolányi: Keď hovorím o postkomunistickej ľavici, myslím tým strany, ktoré vznikli z bývalej komunistickej strany. Tu sa skutočne neobjavovali nové tváre, aj v prípade vstupu mladých tvárí to boli skôr tváre „klonované“, ktoré nevniesli nového ducha do SDĽ. A v prípade SDA tí noví v jej vedení nemali dosť času, aby sa presadili. F. Novosád: Každá slovenská politická strana, pokiaľ ide o jej personálne vybavenie, sa pohybuje na hrane. Tu naozaj stačí, že vypadne jeden, dvaja a potom ide celá strana dolu vodou. Strán je priveľa a politický potenciál krajiny je obmedzený. Nedokážeme postaviť desať kvalitných hokejových mužstiev, skadiaľ by sme dostali dosť kvalitných ľudí pre desať politických strán? Na to, aby sa strana mohla reálne presadiť v politickom priestore, potrebuje mať k dispozícii sedem-osemtisíc ľudí. Keď zoberieme do úvahy komunálnu úroveň, štátny aparát, pokrytie a monitorovanie toho, čo sa robí v štátnom aparáte, parlamente a všetko, čo je s tým spojené – tretí sektor, expertov, médiá, tak strana, ktorá nedisponuje piatimi tisícmi kvalitných ľudí, nemá dlhodobú nádej. Takže slovenským problémom sú dobre vybudované strany. S. Szomolányi: Ponúka sa mi paralela, že tak ako máme na Slovensku viac tlačených médií ako na to profesionálne zdatných novinárov, tak aj počet strán ďaleko prevyšuje personálne zdroje pre špičkovú politiku. Áno, stabilita a kvalita organizovanosti strán je slabým článkom politiky, no nielen na Slovensku, ale i v mnohých iných postkomunistických krajinách. Tiež sa ukázalo, že stabilita HZDS, ktoré analytici dlhodobo označovali za najsilnejšiu stranu z hľadiska organizovanosti, tiež nie je neotrasiteľná. Najmä ak je vystavená skúške v čase odsunutia do opozície a odrezaná od pôvodných zdrojov. F. Novosád: Vzťah medzi voličskou podporou a intelektuálnou kvalitou strany nie je priamy. Drastickejším príkladom bola ešte pred dvoma rokmi DS. Hoci mala dobre vybudovanú intelektuálnu štruktúru, išla od neúspechu k neúspechu. S. Szomolányi: Spomeňme si na Poľsko, ktoré štartovalo demokratizačný proces podstatne skôr. Stranícky systém je tam ešte fragmentovanejší ako na Slovensku. Empiricky sa zistilo, že stabilný stranícky systém je silným faktorom konsolidácie demokracie, ale demokracia môže existovať aj pri nie úplne stabilnom systéme. F. Novosád: Slovensko by bolo na tom lepšie, keby malo štyri alebo päť stabilných politických strán. Na viac strán jednoducho „nejsou lidi“. Konsenzuálny model trhového sociálneho hospodárstva môže byť nahradený niečím iným. Je skutočne súčasná slovenská pravica pravicou, ktorá má predpoklady na zmenu charakteru štátu? F. Novosád: Na túto diskusiu máme ešte tak rok. Potom sa skončí otázka charakteru štátu v tom zmysle, ako sa o ňom pokúsili diskutovať Brigita Schmögnerová a Ivan Mikloš. V Európskej únii ju už dávno vyriešili. S. Szomolányi: Odmietam nazvať túto vládu pravicovou, skôr ide o stredopravú konfiguráciu. Z perspektívy európskeho rozdelenia nájdeme v KDH kresťansko-socialistické prvky. V SMK je tiež dosť ľavicových prejavov. Nemyslím, že dôjde k vytvoreniu tvrdého ,,nesociálneho štátu“, taký v západnej Európe ani nie je. Pozitívny zisk z tohto vládnutia vidím v tom, že sa spravia nevyhnutné reformy, ktoré by musela urobiť každá vláda. Dôležitejšia pre efektívne spravovanie je jej programová blízkosť a vôľa ísť do nepopulárnych opatrení, ktoré neprinesú pre obyvateľov okamžité zisky. To sa len čierno-bieli komentátori tešia, že Slovensko ako jediné z V-4 bude mať pravicovú vládu. Donedávna však v tých istých stranách videli všetko iba v čiernych farbách. Ten koridor je dnes už veľmi zúžený a je tu veľmi malý priestor pre ideologickosť, v ktorej niektorí možno stále vidia priestor pre rétoriku a získavanie voličov. Keď ešte nebolo jasné, akú veľkú podporu v parlamente bude pre dnešnú štvorkoalíciu, poukazovala som na riziko vynechania Smeru zo zostavovania vlády. To riziko som videla v možnom úsilí jej predsedu hrať naďalej rolu strany protestných hlasov, teda nie veľmi konštruktívnej opozície. V tom prípade by bol lepší príklad Rakúska, kde haiderovci stratili podporu, keď museli niesť aj zodpovednosť za vládnutie. V prípade súčasnej väčšiny 78 poslancov je však zo strednodobého hľadiska lepšie ísť do rizika vytvorenia ,,minimum winning coalition“, pretože neefektívne vládnutie by tak či onak nieslo v sebe riziko destabilizácie. Aj dnes sa politické víťazstvo často pokladá za morálnu prehru porazeného. Zdá sa, ako keby sme sa bez obrazu nepriateľa nevedeli pohnúť ani len krok dopredu. Podarí sa prekonať perspektívu polarizovaného Slovenska a pochopiť sa v istej spoločnej úlohe, ktorú táto krajina má? S. Szomolányi: Predovšetkým nesúhlasím s tézou o polarizácii tejto krajiny. Je to prežívajúci stereotypný obraz zodpovedajúci prvým rokom samostatnej SR. Dnes sme už v tom štádiu prechodu k pluralite, pre ktorý je charakteristický vysoký stupeň fragmentovanosti, teda vysoký stupeň sociálnej diferencovanosti, ale nižší stupeň konsenzuálnosti u reprezentantov rozličných záujmových spoločenstiev. Inak povedané, politickí aktéri sa stále učia, že demokratická politika predpokladá schopnosť vyjednávať, robiť kompromisy a dosahovať konsenzus. Ale aj fakt, že minulá vláda širokej koalície vydržala celé obdobie, čo málokto predpovedal na jej začiatku, naznačuje, že politické dozrievanie napreduje celkom dobre. Polarizácia bola najsilnejšia v období rokov 1994 až 1998. Od volieb v roku 1998 už nemožno charakterizovať slovenskú spoločnosť ako polarizovanú. Naopak, došlo k obrúseniu mnohých ostrých hrán, preto bolo aj ťažšie predvídať, aká koalícia bude možná. F. Novosád: Keď si zoberieme hlasovania v parlamente, každá strana už hlasovala s každou stranou. Takže bariéry na čisto politickej rovine sa dávno odbúrali. Zostávajú však v rovine psychologickej, morálnej, mediálnej. Tento problém spočíva trocha i v schopnosti intelektuálne interpretovať situáciu, v ktorej sa nachádzame. Nemáme modely na interpretáciu svojej súčasnosti, a preto ľahko skĺzame do morálneho diskurzu, kde sa všetko odohráva ako boj dobra a zla. Vidíme spoločnosť ako polarizovanú, pretože polarizovane rozmýšľame. Okrem toho nemožno zabúdať, že viaceré skupiny si z “polarizácie” a z jej udržiavania dokázali urobiť celkom dobrý biznis. S. Szomolányi: Tendencia zjednodušovať, vidieť politiku ako zápas diabla s anjelom je prirodzenou súčasťou transformácie, ktorou spoločnosť prechádza. Prejavuje sa to na všetkých stranách politického spektra. Tak ako lojálni stúpenci starého režimu aj jeho odporcovia boli nejako formovaní čierno-bielou optikou konceptualizácie politických postojov za bývalého režimu. S iným názorom, ako bol ten oficiálny, sa až pričasto spájal nejaký existenčný postih, alebo prinajmenšom strach, že to môže nastať. To tu stále prežíva. Preto je aj intelektuálny diskurz silne poznačený polarizovaním a menej akceptáciou plurality ako niečoho samozrejmého vo voltairovskom duchu. Ochudobňuje to a neprispieva ani k našej spoločnej schopnosti jasnejšie pomenúvať veci, rozvíjať intelektuálny diskurz, ktorý by bol niečím iným ako zakopávaním sa vo vlastných zákopoch – liberálnych, konzervatívnych či socialistických. S hosťami SLOVA sa zhovárali Martin Muránsky a Marián Repa

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984