Reklama
Reklama

Nevoliči – najväčšia skupina obyvateľstva

Do volebnej kampane na Slovensku zasiahli neštandardne tri vlny. Ešte pred letom mnohí západní politici často pripomínali, že osud našej integrácie závisí od toho, koho si v parlamentných voľbách zvolíme. Ich úsilie pripomínať podmienky sa nedá spochybňovať, veď
Počet zobrazení: 582

Do volebnej kampane na Slovensku zasiahli neštandardne tri vlny. Ešte pred letom mnohí západní politici často pripomínali, že osud našej integrácie závisí od toho, koho si v parlamentných voľbách zvolíme. Ich úsilie pripomínať podmienky sa nedá spochybňovať, veď drvivá väčšina našich politických elít sa k vstupu do NATO a EÚ dobrovoľne prihlásila. Problém však spočíval v tom, že intenzita a neraz aj tón týchto vyjadrení vyvolával pocit, že ide nielen o faktické upozornenie, ale aj o zasahovanie do vnútorných záležitostí štátu. Český politológ, venujúci sa systematicky pomerom na Slovensku, Vladimír Srb, v augustovom čísle renomovaného pražského časopisu Mezinárodní politika vyslovil námietku, že v predvolebnej súťaži kandidujúcich strán nie je všetko kóšer. Aktivisti viacerých organizácií tretieho sektora pripravili drahú, stomiliónovú kampaň na aktivizáciu politickými elitami znechuteného občana. Dospelým a svojprávnym občanom kládli ruku na srdce, aby počas volieb neostali doma. Na ich odhodlaní nebolo nič zlé, veď, chvalabohu, žijeme v podmienkach slobodného zápasu politických názorov a zoskupení. Háčik je v tom, že sa kampaň prezentovala na uliciach i vo verejnoprávnej televízii ako nadstranícka. Výber aktérov agitačných šotov, slovná štylizácia, predchádzajúca politická a občianska aktivita vystupujúcich nesmerovali iba k vyššej účasti, ale i k podpore konkrétneho volebného spektra. Nepomohli len predsedovi jednej maličkej konzervatívnej strany, ktorý na televíznej obrazovke opakoval veľmi rád vetu, že „mu to nie je jedno“. Nadbytočná úcta k autoritám K tvorbe občianskej spoločnosti, ktorá, žiaľ, leží ešte ďaleko za obzorom, neprispeli mnohé nepresné alebo celkom nezmyselné výroky. Je o to smutnejšie, že sa dostali do uší nášho občana, ktorý sa profesionálne nezaujíma o politiku a neštuduje spoločenskovedné disciplíny, práve počas volebnej kampane, keď sa intenzívnejšie pozerá po okolí a vníma vyslovené názory. Žijeme v prostredí, kde televízne obrazovky presviedčajú (zrejme účinne) divákov, že herci – zabávači patria k hlavným garantom tých najfundovanejších politických postrehov. Masívny útok na nevoličov, ktorí mimochodom tvoria najväčšiu skupinu dospelého obyvateľstva (takmer tridsať percent), vyústil neraz do ostrakizácie – očierňovania. Mnohé vyslovované heslá, symbolizujúce prednovembrové transparenty, pripomenuli známu pravdu, že ten, kto chce radiť iným, mal by sa sám najprv učiť napríklad tým, že si dobre prečíta hociktorú modernú stredoškolskú učebnicu občianskej náuky a pochopí aspoň niekoľko základných téz. Nerozhodnutým a odmietajúcim občanom sa vnucoval demagogický názor, že zúčastniť sa na voľbách znamená občiansku povinnosť a že ten, čo nevolí, nemá právo kritizovať. Zneužívali sa pritom stopy bírešského vedomia, dozvuky štyridsaťročnej propagandy štátostrany a manipulačné techniky súčasných elektronických médií – to všetko umožnilo pretrvávajúcu nadbytočnú úctu k autoritám. Nevolenie sa automaticky stotožňovalo s nezodpovednosťou a ľahostajnosťou. Pritom jeho dôvody bývajú rozličné. Občania Českej republiky vo voľbách do Senátu verejne a masovo deklarujú, že majú zbytočnú hornú komoru parlamentu. Absencia môže vedome upozorňovať na chorý stranícky systém, na nedemokratické kartelové správanie našich reprezentantov. Ten, koho priťahovala strana, čo nemá nádej prekročiť osudovú hranicu piatich percent, svojím aktívnym hlasom napokon nezmenil rozdelenie poslaneckých miest. Teda jeho hlas, hoci sa nám dennodenne pokúšali vtĺkať do hláv niečo iné, rovnako prepadol ako nevoličom. Nanajvýš pomohol strane, ktorá prekročila zisk troch percent tým, že dostane od daňových poplatníkov menší príspevok. Človek nie je iba homo politicus V tolerantnej spoločnosti upierať niekomu právo ostať doma v magický deň predstavuje rovnaký prešľap ako uberať možnosť voliť nežiaduci subjekt. Ale narýchlo zagitovaný volič, ktorý sa rozhodne podľa lesku reklamy, či tlaku verejnej mienky, nesvedčí o zodpovednom prístupe. Treba pripomenúť, že agitácia na tému voliť alebo nevoliť nie je stranícky neutrálna. Súperiace subjekty sa nelíšia iba programovo, osobnosťami, no aj stabilitou sympatizantov. Pomer úspešnosti strán medzi nerozhodnutými, tzv. kmeňovými voličmi sa veľmi odlišuje od pomeru strán medzi nerozhodnutými. Niet vzájomného vzťahu medzi volebnou účasťou na jednej strane, demokratickými pomermi a vyspelosťou občanov na strane druhej. Jej hodnoty závisia od iných faktorov. V USA osciluje okolo polovice zaregistrovaných, v západnej Európe kolíše medzi 60 až 80 percentami. Iba v Luxembursku a Belgicku sa blíži k číslam, ktoré sme poznali pred novembrom 1989. V oboch štátoch Beneluxu volebnú absenciu trestajú peňažnou pokutou. Všeobecné volebné právo a slobodný výber (vrátane absencie) by sme si mali vážiť. Väčšina obyvateľov zemegule túto vymoženosť dlhého, stáročia trvajúceho demokratického zápasu nepozná. Lenže spoločenský život sa nedá redukovať na politickú arénu. I po volebnom moratóriu sme boli svedkami až hysterického pripomínania, že náš osud akoby závisel iba od jedného – pobrať sa k volebným schránkam. Dobro a zlo, nebo a peklo, blahobyt a bieda, prosperita a stagnácia a najmä šťastie a nešťastie každého z nás sa odvíja aj od iných našich rozhodnutí, na míle prekračujúcich politický systém. Človek našťastie nie je len homo politicus. Zvýšiť záujem sa dá čistejším a zmysluplnejším spôsobom. Naše kartelové strany majú slabú väzbu a členskú základňu i voličov. Mimo predvolebného zápasu sa rozhodujú prevažne na základe tlakov hospodársko-lobistických zoskupení, nadnárodných inštitúcií a egoistických záujmov svojich elít. Pokiaľ by sa inak správali, ponúkali zrozumiteľný a obsažný program, neskorumpované a príťažlivé osobnosti, stali by sa čitateľnejšie. Ak v politike aktívne organizácie tretieho sektora vyvinú v ďalších parlamentných voľbách tlak na strany v tomto smere, treba ich iniciatívu iba uvítať. Tretí vstup do kampane spôsobil často spomínaný letáčik bratislavsko-trnavského arcibiskupa Jána Sokola, ku ktorému zaujal odmietavé stanovisko aj predseda Konferencie biskupov Slovenska František Tondra. Sokolov text sa usiloval veľmi zúžiť pluralistickú ponuku 25 subjektov na tri. Akoby sa zabudlo, že v európskej kultúre ľudia bežne nevolia iba konzervatívcov, ale aj socialistov, liberálov, predstaviteľov menšín a voľnomyšlienkarov. Lídri vládnucej štvorky reagovali na spomínanú aktivitu rozlične. Pavol Rusko vystúpil s ostrou kritikou, slová Bélu Bugára boli už miernejšie. Mikuláš Dzurinda sa vyhol priamej odpovedi a Pavol Hrušovský vyjadril lojalitu. Nik zo spomínaného kvarteta sa však nedotkol faktu, že sa v letáčiku opäť nepriamo vyjadrila podpora Dr. Jozefovi Tisovi. Mlčala aj Európa, ktorá inokedy býva veľmi citlivá na to, čo sa medzi Dunajom a Tatrami deje. Pragmatizmus v politike, žiaľ, aj v demokratickej spoločnosti zvyčajne víťazí nad zásadami. Pravicový volič nevyhral Nemyslím si však, že spomínané tri zásahy rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili málo predpokladaný výsledok volieb. K prekvapeniu pri sčítaní hlasov prispela i kampaň Smeru. Hoci jej režiséri postupovali premyslene, s predstihom a s najvyššou technickou profesionalitou, zabudli na správanie a zmýšľanie nerozhodnutého slovenského voliča. To, čo v štátoch na západ od našich hraníc býva efektné, nezabralo dostatočne u nás. Kampaň Smeru trvala pridlho a v poslednej fáze začala sympatizantov unavovať. Robert Fico zabudol v septembri znížiť sebavedomie a útočnosť. Mnohí jeho potenciálni voliči sa na poslednú chvíľu obrátili k Mikulášovi Dzurindovi z pragmatických dôvodov. Vedeli, že nás čaká pestrá koaličná vláda. Ak by ju mal viesť nový premiér, ktorý, i keď možno pravdivo, popieral spôsobilosť svojich partnerov, harmónia by sa dosahovala veľmi ťažko. Na Slovenku vyhrali pravicové strany, ktoré získali 42 percent hlasov zúčastnených voličov a tridsať percent spomedzi všetkých dospelých. Nemožno však súhlasiť s opakovaným názorom, že vyhral aj pravicový volič. Nielen SDKÚ podporili i tí občania, ktorí znechutení posledným vývojom prestali veriť sami sebe, svojmu okoliu, krajine a vláde. Jedinú istotu vidia aj za cenu ústupkov v rýchlej integrácii, ktorá sa už postará o blahobyt. K tomu prispela populisticky vedená kampaň, zjednodušujúca vstupný proces a jeho odraz na životnej úrovni. Vyjadrenia západných politikov a masmédií ho presvedčili, že najrýchlejšie sa dostane do očakávaného klubu prosperujúcich pomocou vlády staronového premiéra. Pravičiar rozmýšľa ináč. Rozhodne nie je eurooptimista. Spolieha sa najmä sám na svoje ego, rodný chotár, vlastný národ, tradície a nerád vkladá svoj osud do rúk iných. Ctí si skôr takých politikov, akými sú Margaret Thatcherová alebo Václav Klaus. Väčšiu zodpovednosť sám od seba žiada aj moderný ľavičiar. Kto však prehral, to je už jasné. Katastrofálny krach nekomunistickej ľavice vytvára pôdu na zaujímavú diskusiu o novej stratégii, taktike, vecnom a ľudsky štylizovanom programe, o komunikácii s médiami a o nových tvárach, nezaťažených osobnými spormi a diletantizmom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama