Krach je novou výzvou
Volebný výsledok SDĽ i SDA nemožno nazvať inak ako katastrofou. Počas uplynulých štyroch rokov sa ľavica dopustila neodpustiteľných chýb. SDĽ v roku 1998 v záujme naplnenia integračných ambícií Slovenska zrejme nemala inú možnosť ako vstúpiť do vlády spoločne s pravicovými stranami. Ako koaličná strana mala iba obmedzené možnosti realizovať vládnu politiku podľa svojich predstáv. Nepopulárnym krokom by sa nevyhla, ani keby vládu zostavovala sama. Napriek tomu však nemusela zavŕšiť bilanciu svojej spoluúčasti vo vláde takýmto debaklom. Zmysel jej politiky by voliči dokázali pochopiť, keby boli presvedčení o čestných úmysloch ľavicových lídrov. Nepochopiteľné úsilie SDĽ Úplne nepochopiteľné bolo úsilie SDĽ do poslednej chvíle zohrávať úlohu opozičnej strany vnútri vládnej koalície, aj keď všetky signály nasvedčovali, že táto stratégia vo verejnosti nezaberá. Tragédiou bola aj snaha bagatelizovať prehrešky svojich popredných predstaviteľov proti elementárnym princípom morálky v politike, ako aj ich časté nekvalifikované vystupovanie na verejnosti. Do volieb 1998 SDĽ vstupovala s neobyčajnou morálnou autoritou, s imidžom strany dobrých odborníkov a čestných ľudí. Početné aféry, počnúc kauzou Košovan, v ktorých predstaviteľov ľavice podozrievali z korupčného správania, ale najmä neschopnosť dôsledne sa vysporiadať s ich protagonistami, spôsobili, že o necelé dva roky z celej morálnej autority SDĽ nezostalo nič. Ľavicoví voliči sú totiž na takéto správanie osobitne citliví. Karta prípadného opustenia vládnej koalície, s ktorou sa z času na čas pohrávala, sa ukázala ako falošný tromf. Odchod z vlády by sa stal efektným gestom, pokiaľ by jeho príčiny boli v očiach verejnosti dostatočne čitateľné. V nijakých zlomových situáciách však SDĽ nedokázala dostatočne jasne sformulovať, v čom vlastne spočívajú jej výhrady voči vláde, ktorej je súčasťou. Tak voliči nadobudli pocit, že sa vyhráža odchodom z vlády iba v prípade ohrozenia svojich mocenských pozícií. Táto hrozba totiž nikdy nezaznela dostatočne dôrazne pri presadzovaní typických ľavicových požiadaviek, napr. v oblasti daňových zákonov či bezplatného vysokoškolského štúdia. Poslednou šancou zmeniť tento dojem v očiach voličov bol spor o prijatie Európskeho zákonníka sociálneho zabezpečenia, ale ani túto príležitosť strana nevyužila. Ľavicovým demokratom sa vypomstila rezignácia na hodnoty demokratického socializmu. Nacionalisti jej síce zatlieskali, nemali však nijaký dôvod ju voliť. Vo vnútrostraníckych bojoch, do ktorých vyústili predchádzajúce chyby jej lídrov, začal už Jozef Migaš využívať vo svoj prospech nostalgiu za dedičstvom spred roku 1989, ktorá je v SDĽ silná doteraz. Nečudo, že voliči po desiatich rokoch jej existencie dospeli k záveru, že medzi KSS ponúkajúcou minulosť a špičkami čoraz viac určujúcimi politiku SDĽ nie je podstatnejší rozdiel. SDĽ v skutočnosti ani na začiatku 90. rokov nedokázala prekročiť svoj tieň bývalej komunistickej strany. Neskôr to už ani nebolo možné. Pre ľavičiarov, odmietajúcich bývalý režim, definitívne prestala byť atraktívnou. Tí druhí zas uprednostnili úprimnosť a aj preto vo volebnej miestnosti dali hlas práve KSS. Hoci sa tieto trendy črtali už dva roky pred voľbami, politici SDĽ dovtedy nevedeli pochopiť, že je zle, až kým nezistili, že je ešte horšie. Neopustiť priaznivcov ľavice Hoci SDA skončila tesne pred SDĽ, takisto nemá dôvod jasať. Príčinou prehry nebol iba jej neskorý vznik, ale aj neschopnosť ponúknuť voličom čitateľné posolstvo. Kontroverzné témy, ktoré otvárali jej mladí kandidáti, napriek všetkým výhradám boli jediné, čím sa dokázala pred voľbami zviditeľniť. I preto napriek nádejám a sympatiám, ktoré ako nová ľavicová strana nezaťažená minulosťou pri svojom štarte získala, voliči z obáv z návratu Vladimíra Mečiara volili SDKÚ alebo Smer. Volebný krach demokratickej ľavice je novou výzvou. Comeback však bude znamenať beh na dlhé trate. SDĽ musí akceptovať, že vznik SDA bol motivovaný pochopením slepej uličky, v ktorej sa ľavica ocitla, a úprimným úsilím o nájdenie nových východísk. SDA bude musieť citlivo sledovať diferenciačný proces v SDĽ, ktorý sa nezastavil odchodom „zakladateľskej generácie“ a byť ústretová k jej reformne orientovaným členom. Nesplnené očakávania súvisiace s predpokladaným dominantným postavením Smeru v budúcej vláde zrejme urýchlia diferenciačný proces aj v tejto strane. Je však predčasné uvažovať o tom, komu sa podarí ovládnuť ľavicový priestor. Vzhľadom na to, že sa Smer v minulosti profiloval skôr ako strana protestu, možno o jeho šanciach pochybovať. Omnoho dôležitejšie bude budovať novú ľavicu na nových základoch. Pokus o formovanie sociálnej demokracie na základe dávnych zväzkov z čias bývalej štátostrany zlyhal. V niekdajšej KSS neexistovalo, na rozdiel od Poľska, Maďarska, Litvy či Slovinska relevantné reformné krídlo. Ľavica sa v politickej sfére musí definitívne zbaviť etatizmu a elitárstva. Nová ľavica sa musí zakotviť v občianskej spoločnosti, v odborárskom hnutí, v ekologických, komunitných, sociálnych, mládežníckych a ľudskoprávnych iniciatívach. Inými slovami, sociálnu demokraciu nevzkriesi kabinetná politika, no ľudia z ulice. Nádejou pre ňu je mladá generácia politikov i voličov. Úlohou neskompromitovaných ľavicových politikov bude v tejto ťažkej chvíli neopustiť svojich priaznivcov. Inak už od nich ani od ľudí z ulice viac nedostanú šancu, aby ich presvedčili o svojich čestných úmysloch a úprimnosti svojich ľavicových názorov.
