O kovbojoch, steakoch a prírodných živloch
Pred odchodom do Spojených štátov som dostala varovanie: „Ameriku si buď zamiluješ, alebo ju budeš nenávidieť.“ Nuž, rozhodne vyrazí dych. Potom, ako som vystúpila z letiskovej haly v Dallase, mala som pocit, že sa nachádzam v obrovskej polievkovej mise a všetko naokolo klokoce, sipí, a že aj ja budem o chvíľku úplne stečená z telesných tekutín ako zelenina na pare. Na vine boli teploty okolo 40 stupňov Celzia a obrovská vlhkosť vzduchu. Vôbec som sa na to nepripravila, hoci ma upozornili, že táto oblasť, relatívne blízko Mexického zálivu, je miestom, kde sa často tvoria tornáda. Nielen Dorotkin Kansas, ale aj Texas je pravidelne spustošený týmito prírodnými silami. Existujú tu ľudia, čo si hovoria storm chasers – naháňači búrky. Väčšinou sú títo šialenci dobrovoľníkmi meteorologickej služby, čo znamená, že túto vysoko rizikovú prácu robia ZADARMO! Áno, v USA je množstvo ľudí, ktorí bez váhania zasvätili svoj život službe iným. Ono to nie je tak celkom krajina, v ktorej vládne „tá mamona ľudská“, ako by povedal môj domáci. V čom spočíva naháňanie búrky? Nuž, ide presne o to, doslova a do písmena: sledovať, ako sa tvoria stĺpovité mračná, vystihnúť, kde sa asi najskôr dotknú zeme, a dostať sa k tomu všetkému čo najbližšie. Sledovať pohyb tornáda a celý čas o vývoji informovať centrálu, tá už informáciu posunie médiám. V Texase sa celkom bežne stáva, že vaše obľúbené vysielanie preruší storm watch – upozornenie na blížiacu sa búrku a vy si uľahčene odfúknete, keď zistíte, že to peklo sa nestrhne v oblasti, kde žijete. Našťastie, vo veľkých mestách sa to stáva zriedkavo. V päťmiliónovom Dallase sa mraky jednoducho potrhajú medzi budovami. Zato na vidieku, pri farmárskych budovách možno vidieť smiešne stavby pripomínajúce ruské zemľanky. Tu im hovoria storm cellars. Ide vlastne o útočištia pred tornádami, kam sa celá rodina uteká schovať – ak aj prídu o dom, zachránia si aspoň holý život. Naháňači búrok sa často dostanú do úzkych – smer a rýchlosť tornád sa dá ťažko predpokladať. Priateľ mi rozprával, že sa raz musel ukryť v opustenej samoobslužnej autoumyvárni. Zásadou totiž je, nezostať v motorovom vozidle, ak vám búrka odreže cestu. Auto je skutočne pre vzdušný vír s takouto silou iba hračka. Tornáda sa vraj dajú pozorovať aj v noci, a to v prípade, že sa stretnú s elektrickým vedením. Na miestach, kde sa ho dotknú, možno v tme vidieť záblesky, ako keď sa vypáli žiarovka: tesne predtým je svetlo na chvíľočku veľmi intenzívne. Osobne som nič podobné nezažila na vlastnej koži. Akurát som sa stretla s dust devils – piesočnými diablami, ktoré vznikajú prehriatím povrchu púšte, keď náhle rozhorúčený vzduch vytvorí malý vír a zdvíha do výšky piesok. Je to taký pohyblivý stĺp prachu. Videla som ich v Arizone a Kalifornii. Sú teda okrem fatamorgány ďalším zaujímavým javom, ktorý môže púšť ponúknuť návštevníkovi. Ale o krásach tohto nehostinného prostredia niekedy inokedy. Plazí sa to, vlečie sa to... V Texase, a celkovo na juhu USA, patrí k základným návodom na prežitie nasledovné pravidlo: nestrkať ruky pod staré trámy, už vôbec nesnoriť po starých polorozpadnutých domoch, ako sme to zvykli robiť s kamarátmi z ulice, keď sme boli deti. Tu vás to môže vyjsť draho, na príčine je povestná čierna vdova, štrkáče a škorpióny. Hoci ich uštipnutia bývajú smrteľné, existujú protilátky. No napríklad čierna vdova produkuje nervový toxín, to znamená, že spôsobuje nedobrovoľné svalové kŕče, čo môže viesť k zástave srdca i dýchania. Protilátka proti jej jedu sa smie užiť len jediný raz za život. Ak však prvé uštipnutie človek prežije bez protijedu, vytvorí si istú imunitu. Život „na západe“ so supermarketmi otvorenými dvadsaťštyri hodín denne ešte stále môže byť dobrodružstvom. Ono tá suburbia nie je celkom dokonalá, ak v garáži jedného dňa objavíte štrkáča. Texas je neuveriteľne rovinatý. Má to jednu výhodu – obloha je obrovská, akoby ani neexistovalo nič iné. Ale pre našinca, zvyknutého na kopce a kopčeky, to jednoducho nie je ono. Krajina po chvíli začne pôsobiť monotónne až unavujúco. Hoci pre mňa bola exotikou už len červenozem. Ewingovci a tí druhí Texas je na Slovensku známy ako centrum naftárskeho priemyslu a dobytkárstva, a to aj vďaka istému seriálu o klane Ewingovcov. Nuž ono je to pravda, hoci trochu klišé. Teda, človeka s kovbojským širákom posunutým do čela tu nestretnete až tak často. To už pumpy na naftu vidíte skôr. Ale nielen naftou je človek živý. Dallas, ako bohaté mesto, má úžasné múzeum – o takých zbierkach umenia sa nám na Slovensku ani nesnívalo: egyptské múmie, grécke amfory, to najlepšie z európskeho moderného umenia. Modigliani, Picasso, Manet, Giacometti a mnohí iní. Samozrejme, sú aj stredoveké výtvarné diela s kresťanskými motívmi, ale i chuťovky z afrického kontinentu, či dokonca secesný nábytok. To všetko dopĺňajú domáci výtvarníci. Niečo podobné som vôbec nečakala. Zaujímavé je však i arborétum neďaleko White Rock Lake. Tam som sa prvýkrát dotkla magnólie, hoci neskôr som ju v Georgii videla viackrát, keďže tam tento vzácny strom rastie voľne. Hľuzovitý zauzlený kmeň a nádherné kvety očaria nielen botanikov. Dallas smutne preslávil atentát na Johna Fitzgeralda Kennedyho v šesťdesiatom treťom. Zriadili tu Múzeum na piatom poschodí, ktoré zaznamenalo túto tragédiu fotografiami takmer po minútach. Obsahuje biografické materiály o JFK a Jackie (ako všetci Američania volajú jeho manželku) a jeho aktivity počas zastávania prezidentského úradu. Je tu okrem iného zdokumentovaná celá kubánska kríza. Aj útok na Zátoku svíň a všetky neuskutočnené plány CIA na atentát na Fidela Castra. Prečo Múzeum na piatom poschodí? Celkom jednoducho – nachádza sa v budove, z ktorej vrah strieľal. Okno na príslušnom poschodí, odkiaľ padli výstrely, je zakonzervované v pôvodnom stave a spolu s prevrhnutými debnami oddelené od zvyšku miestnosti priehľadnou sklenenou stenou. Motív tohto zločinu, rovnako ako smrť atentátnika Lee Harvey Oswalda už asi nikto nikdy nevysvetlí. Potom, čo sa na tento námet vrhol Hollywood a bulvárne plátky, informácie a hypotézy sú z roka na rok zahmlenejšie. Ani ryba, ani vták Ja mám však na Dallas len príjemné spomienky. Napríklad na to, ako som sa učila chytať ryby. Priznám sa, neulovila som celkom nič, ak nepočítam zopár konárov. Prechádzky k jazeru Biela skala však vždy stáli za to. Bolo len päť minút chôdze z môjho tamojšieho domova, obklopoval ho nádherný park a západy slnka pri ňom sa mi zdali úžasné. Kŕmenie vtákov sa pretiahlo až do zimných mesiacov. Posledný rok tu zimovali aj kormorány, teda bolo čo obdivovať. Na Vianoce síce nesnežilo, čo mi trochu chýbalo, no mrzlo, len tak praskalo. Býva tu problém s poľadovicou na cestách. Dostať šmyk na autostráde, štyri prúdy v oboch smeroch, rýchlostný limit 75 míľ (asi 120 kilometrov) za hodinu, tak to si skutočne neviem predstaviť. Vianočný čas som strávila pri malom stromčeku s veselými žiarovkami. Oheň v kozube, pradúca mačka a verný psík pri nohách, čo viac si môže človek želať za zimných večerov? A ešte, aby som nezabudla: ak máte radi šťavnaté steaky, Texas je to pravé miesto. Prezident George W. Bush dobre vie, prečo sa tam vracia, a ako ohúriť zahraničné návštevy. Polkilový polosurový steak urobí dojem na každého. A to by sme neboli cestovateľmi, keby sme pohrdli lokálnou kuchyňou. Hoci nedávno sa aj tu objavili plagátiky s kravami držiacimi nápis eat more chickin, čiže: jedzte viac kuraciny. Čo by na to povedal Nick Parks, známy animátor, z ktorého dielne vyšiel aj Chicken Run, film o sliepkach, čo odvážne utiekli farme a osudovej sekere, nie je celkom isté. Mexické jedlo má tiež množstvo priaznivcov. Ale veď to všetci poznáte: stačí si zájsť na maďarský guláš a človek sa hneď cíti akosi exoticky, ak nie v siedmom, aspoň v piatom nebi. Láska ku krajine ide cez žalúdok. Dobrú chuť.
