Amerika korporácií
Americké hospodárstvo má problémy. Korupčné škandály vo veľkých korporáciách, neistota okolo vojny proti Iraku, ale aj kopiace sa štrukturálne problémy vyústili do spomalenia jeho rastu. Burzové indexy sú na niekoľkoročnom minime, všeobecne prevláda skepsa. V tejto situácii sa uzavrelo na západnom pobreží dvadsaťdeväť prístavov. Príčinou je klasický konflikt medzi zamestnancami a zamestnávateľmi – tí prví žiadajú vyššie dôchodky a zlepšenie sociálnych istôt, tí druhí, naopak, sa všemožne usilujú podkopať pozíciu odborov. Straty, spôsobené prerušením prác, sa odhadujú na jednu miliardu dolárov denne, v budúcnosti sa to môže ešte zvýšiť. Bushova administratíva bola prinútená intervenovať na základe zákona z roku 1947. Ak súd po jednom týždni uzná, že situácia ohrozuje národné zdravie, či bezpečnosť, vláda môže prikázať, aby sa robotníci vrátili na 80 dní do práce. Ako mohol zvyčajný konflikt medzi firmami a odbormi prerásť do problému vyžadujúceho si zásah štátnej moci? Prístavy na západnom pobreží sú pre americkú ekonomiku životne dôležité. Ide cez ne drvivá väčšina obchodu s východnou Áziou. Veľké automobilové i počítačové firmy závisia od dovozu polotovarov. Už teraz veľké straty môžu ešte väčšmi vzrásť, čo Biely dom s pomerne biednou bilanciou v hospodárskej politike určite nepotrebuje. Nátlak a klamstvá Dôležité je všimnúť si charakter zásahu štátnej moci. Korene konfliktu spočívajú v neúspechu renegociácií pracovných zmlúv medzi zamestnávateľmi a odbormi, ktorých platnosť vypršala už na začiatku júla. Zamestnávatelia tvrdia, že odbory požadujú priveľké zvyšovanie penzií a sociálnych výhod, zároveň bránia uplatňovaniu nových technológií kontroly prepravy, ktoré by ohrozili až desať percent z pracovných miest kontrolovaných odbormi. Pravda je však trochu iná. Požiadavky sú len reakciou na rastúce životné náklady. Nové technológie firmy používajú len ako zastierací manéver. V skutočnosti odbory súhlasili so znížením počtu pracovných miest, požadovali len, aby mohli zastupovať nových zamestnancov, ktorých firmy na prácu s modernými technológiami prijmú. Zamestnávatelia návrh odmietli. Koncom septembra obvinili zamestnávatelia odbory, že úmyselne zdržiavajú prácu vyzývaním zamestnancov, aby trvali na dodržiavaní bezpečnostných štandardov. Firmy uzamkli doky a polícia zabránila robotníkom nastúpiť do práce. Samotná argumentácia je čudná – dodržiavanie pravidiel bezpečnosti pri práci by malo byť samozrejmosťou. Okrem toho, odbory tvrdia, že snaha firiem maximalizovať zisky spôsobila nedostatok pracovníkov vo vrcholnej sezóne. Namiesto, aby prijali nových, nútili svojich pracovníkov, aby brali nadčasy a ohrozovali svoje zdravie. Aj odmietnutie práva odborov zastupovať všetkých zamestnancov dokazuje, že firmy nie sú obeťami odborárskeho vydierania. Systematickým oslabovaním odborov stavajú naopak svojich zamestnancov do pozície, že budú nútení akceptovať všetky ich podmienky. Magickým, všetko vysvetľujúcim spojením je „potreba konkurencieschopnosti“. Na ľudskej úrovni to znamená – vykorisťovanie. Na čej strane? Symptomatickým bol postoj Bushovej administratívy. Keď firmy trvali na tom, že doky neotvoria, kým odbory neustúpia, vstúpila do konfliktu vláda. Na čiu stranu sa priklonila, jasne vyplýva z reakcie hovorcu Bieleho domu Ariho Fleischera: „Čím dlhšie nie sú strany schopné nájsť dohodu, tým väčšmi je poškodená ekonomika. To nie je fér.“ Štátna moc celú záležitosť obrátila naruby – neústupčivosť odborov ohrozuje nestabilnú americkú ekonomiku. Napriek tomu, že sa k nátlaku uchýlili zamestnávatelia. Súd pravdepodobne nakoniec uzná, že situácia ohrozuje národnú bezpečnosť. V tom prípade sa robotníci budú musieť bezpodmienečne na 80 dní vrátiť do práce. Vo väčšine prípadov, v ktorých bol zákon zatiaľ použitý, to bola lehota dostatočne dlhá na to, aby boli odbory prinútené ustúpiť. Ak by sa aj potom rozhodli, že pôjdu do štrajku, vláde nič nebráni použiť ďalší drakonický protiodborový zákon –- Railway Labour Act. Tým by akýkoľvek štrajk úplne znemožnila. Existuje veľa dôvodov veriť, že Bushova administratíva nebude váhať použiť tvrdý postup. Urobila to trikrát už v roku 2001 počas štrajkov vo veľkých leteckých spoločnostiach. Aj vtedy to vysvetľovala ohrozením národnej bezpečnosti. Doterajší opatrný postup nie je snahou nájsť riešenie vyhovujúce obom stranám. Biely dom, ovládaný republikánskou stranou, musí iba takticky vyčkávať pred blížiacimi sa novembrovými kongresovými voľbami. Nekompromisný protiodborový zásah, ktorý od neho vyžadujú lobistické skupiny, by mohol podkopať jeho pozíciu a dať pár tromfov do rúk demokratom. Plazivá plutokracia Na celej situácii nie je ani tak dôležitý jej dopad na globálnu ekonomiku, ale to, ako odhaľuje pôsobenie neoliberálnej hospodárskej politiky. Hoci sa robotníci v dokoch chcú vrátiť do práce a žiadajú len spravodlivé podmienky, a hoci s nátlakom začali práve zamestnávatelia, vláda sa postavila na stranu firiem. Obyčajný človek tak ťahá v zápase s ekonomicky silnejšími lobistami za kratší koniec. Na racionalizáciu svojho konania použila štátna moc opäť raz „národný záujem“. Je to veľmi široký pojem, ktorý ľahko zakryje rast zbrojných nákladov na úkor sociálnych výdavkov, obmedzovanie osobnej slobody v mene potreby bezpečnosti, i oslabovanie odborov. Občianska spoločnosť, združenia zastupujúce záujmy ľudí, proti oligarchizujúcej sa štátnej moci, sú nežiaduce. V krajine, ktorá má ambíciu určovať smer globálneho vývoja, strácajú ľudia čoraz väčšmi vplyv na výkon politickej moci. Voľby sa stávajú len formálnym potvrdením jednej či druhej časti elity, ktoré však v konečnom dôsledku zastupujú takmer zhodné hospodárske záujmy. Noam Chomsky hovorí, že namiesto, aby sa zlepšovalo postavenie ľudí v rozvojových krajinách, vytvárajú sa i v bohatých „ostrovčeky tretieho sveta“. Rastú spoločenské segmenty, v ktorých vplyv ľudí na politiku je iba formálny, a kde sa neskrývane uprednostňujú záujmy veľkých korporácií. Štátna moc, riadiaca sa neoliberálnou doktrínou, tomu ešte pomáha. Redefinuje sa úloha národného štátu. Ak niekedy chcel byť prostriedkom premietnutia vôle ľudí do procesu politického rozhodovania, dnes sa stáva nástrojom presadzovania a legitimizácie záujmov ekonomicko-politickej elity.
