Neschopnosť prekročiť vlastný tieň

Koncom septembra sa vo Washingtone konalo pravidelné stretnutie Medzinárodného menového fondu (MMF) a Svetovej banky (SB) s nadväzujúcou schôdzkou ôsmich najvyspelejších krajín sveta. Paralelne prebiehali tradičné protesty. Týkali sa odporu voči pripravovanej vojne proti Iraku, ale i odsúdenia neochoty riešiť problémy najchudobnejších krajín sveta. Bolo o čom hovoriť. Svetová ekonomika zaznamenala pomalší rast, než sa predpokladalo. Jednou z hlavných tém sa však stala zadlženosť rozvojových krajín. Spúšťacím mechanizmom bolo vyhlásenie ministra hospodárstva Argentíny Roberta Lavagna, že jeho „vláda radšej zruší splácanie dlhov, než by ešte väčšmi obmedzila výdavky na sociálne programy a pre regionálne vlády“. Argentína sa dlhý čas považovala za výkladnú skriňu úspešných reštrukturalizačných programov MMF. No koncom minulého roka štvorročná recesia prerástla do štátneho bankrotu. Po Lavagnovom vyhlásení nasledovala tvrdá odpoveď MFF hroziaceho zastavením aj posledných finančných tokov. Argentína však nie je jediná krajina, ktorej sa problém týka. Bremeno dlhov rozvojových krajín rastie i napriek programom MMF či SB. Dlhová kríza sa do stredu záujmu dostala v roku 1982, keď Mexiko vyhlásilo neschopnosť splácať úvery. Takýto „bankrot“ štátu bol dovtedy bezprecedentný. Potrebná reštrukturalizácia a čiastočné odpustenie dlhov sa najprv riešili na bilaterálnej úrovni. To sa ukázalo ako neefektívne. Koncom 90. rokov pristúpili po tlaku veritelia na mnohostranné rokovania. Výsledkom bola Iniciatíva pre najzadlženejšie chudobné krajiny, ktorá sa zakladala na odpustení časti a reštrukturalizácii zvyšných dlhov výmenou za prijatie reforiem diktovaných MMF. Oddialila hroziace zrútenie sa mnohých ekonomík, ale problém nevyriešila. Týkala sa len obmedzeného objemu dlhov - cieľom bolo urobiť krajinu schopnou splatiť aspoň niečo, nie zlepšiť život jej obyvateľov. Navyše, zatiaľ čo reformy prinútili rozvojové krajiny ešte väčšmi otvoriť svoje trhy, rozvinuté ostali uzavreté za hradbou protekcionizmu. Výsledkom napríklad je, že európska krava je každodenne dotovaná 2,5 USD, japonská dokonca siedmimi dolármi, no v subsaharskej Afrike musia ľudia živoriť z menej ako dvoch dolárov denne. Zástupcovia MMF i SB aj na tomto stretnutí zdôrazňovali, že bohaté krajiny musia otvoriť svoje trhy tovarom z tretieho sveta a tým zvýšiť ich zisky z exportu. To však nie je všeliek. Pri odbúraní bariér svetového obchodu získajú viac nadnárodné korporácie, ovládajúce značnú časť exportného poľnohospodárstva, priemyslu, dopravy i finančných služieb obchodu v rozvojovom svete, než jeho obyvatelia. Liberalizácia bez stanovenia globálne platných sociálnych a environmentálnych štandardov spôsobí, že firmy budú pod hrozbou premiestnenia sa inde poľahky tlačiť nadol ich platy i sociálne podmienky. Z tohto pohľadu je polovičatá politika MMF a SB hájením záujmov veľkých korporácií. Skutočné riešenie musí obsahovať nielen určenie celosvetovo platných štandardov, ale i úplné odpustenie dlhov a použitie zdrojov na sociálne a rozvojové programy. Dnes je to ešte zložitejšie. Mnohé z dlhov vlastnia súkromné fondy, ktoré nie sú ochotné sadnúť si k rokovaciemu stolu. Namiesto toho súdnou cestou nútia krajiny splácať dlhy bez ohľadu na sociálne dopady. Aktéri celého problému sledujú vlastné krátkodobé ciele. Cieľom je prinútiť najchudobnejšie krajiny platiť, nie zlepšiť život ľudí.