Nádej zvaná John Fitzgerald Kennedy
Americký prezident J. F. Kennedy patrí nepochybne medzi symboly 60. rokov, ako boli napríklad Beatles, hippies či študentské revolty. Atentát v Dallase sa spája s viacerými otáznikmi. Nielenže dodnes neboli odhalení jeho páchatelia a tí, čo za nimi stáli, ale Kennedy zahynul v záverečnom období svojho prezidentského úradu, takže sa nikdy nedozvieme, čo by bol urobil v roku 1964. Súčasná historiografia zväčša spochybňuje žiarivý Kennedyho imidž. Až dnes sa dozvedáme informácie o jeho súkromí, ktoré sú v súčasnosti sústom pre bulvárnu tlač. Okrem procesov, ktoré vytvárali nádej na zmiernenie studenej vojny, sa Kennedy zároveň postupne zaplietal do konfliktov v Indočíne a najmä Vietname, ktorým sa vyhol a pred ktorými ho varoval predchodca Eisenhower. Syn z bohatej rodiny John F. Kennedy sa narodil vo veľmi zámožnej rodine pochádzajúcej z Írska. Jeho otec Joseph P. Kennedy bol bankárom, burzovým maklérom a neskôr veľmi zbohatol. Podľa niektorých zdrojov značnú časť majetku získal vďaka tomu, že sa v USA zaviedla prohibícia a on včas kúpil veľké množstvo alkoholu. Patril medzi vplyvných členov a podporovateľov Demokratickej strany. V USA býva zvykom, že mecenáš sa často odmeňuje vysokým diplomatickým postom. V rokoch 1937-1940 preto zastupoval ako vyslanec svoju krajinu vo Veľkej Británii. Podľa niektorých prameňov až priveľmi podporoval britskú politiku appeasementu a výslovne súhlasil s Mníchovským diktátom, ktorý napríklad patetickými slovami odsúdil Winston Churchill. Pozoruhodná je však okolnosť, že mladý John, ktorý študoval politológiu a medzinárodné vzťahy na prestížnej Harvardskej univerzite, vo svojej diplomovej práci Why England Slept (Prečo Anglicko spalo), ktorá neskôr vyšla aj knižne, podrobil politiku appeasementu počas konferencie v Mníchove, teda aj nepriamo svojho otca, ostrej kritike. Počas druhej svetovej vojny sa vyznamenal ako veliteľ hliadkového vojenského člna. Počas boja s japonským torpédoborcom utrpel ťažké zranenie a od tých čias trpel veľkými bolesťami chrbta. Počiatky politickej kariéry Ako vojnového hrdinu ho už v 29. rokoch zvolili za Demokratickú stranu do Snemovne reprezentantov. Uspel vo voľbách v rokoch 1948 a 1950, no ako poslanec bol zatiaľ skôr nenápadný. Podporoval Trumanovu politiku „Fair Deal“. V roku 1952 vyhral vo voľbách do Senátu, kde zastupoval najmä záujmy svojho rodného štátu Massachusetts. Ostro vystupoval proti americkým komunistom a voči senátorovi McCarthymu sa správal veľmi opatrne. Napokon, tento politik bol veľmi dobrým priateľom jeho otca a brat Robert pracoval istý čas v štábe toho lídra „križiackeho ťaženia proti komunizmu“. Od svojho znovuzvolenia za senátora v roku 1958 sa John F. Kennedy začal cieľavedome pripravovať na boj o prezidentský úrad, ktorý sa mal konať v roku 1960, ako budúci kandidát Demokratickej strany. Mal viacero predností, bol nielen vojnovým hrdinom, ale aj známym publicistom, mal príťažlivý vzhľad, značný majetok, rodinné zázemie v klane Kennedyovcov. Navyše jeho otec patril k tým osobnostiam, ktoré sa síce veľmi verejne neangažujú, no majú značný zákulisný vplyv. Tieto okolnosti mu umožnili s veľkým predstihom vytvoriť štáb schopných spolupracovníkov. Kennedyho politické postoje však v tomto období ešte neboli vyhranené. Určovali ich predovšetkým ohľady na pomery a záujmy jeho rodného štátu. Nepatril do okruhu výrazne liberálne orientovaných (liberálny v americkej politologickej terminológii znamená pokrokový, kriticky zameraný voči konzervativizmu) politikov, ale skôr k pragmaticky orientovanému stredu. Volebný boj V roku 1960 sa J. F. Kennedy predsa len viac priblížil k liberálnemu krídlu demokratov. Na svojich cestách počas predvolebnej kampane mal totiž možnosť uvidieť, že mýtus o americkom blahobyte má aj odvrátenú stránku. Ostatne, dodnes je pre radového Európana nepredstaviteľné, že v tejto najbohatšej krajine sveta môže existovať neuveriteľná chudoba a bieda. Budúci americký prezident sa preto vyslovil za umiernené sociálne reformy. V konfrontácii s kandidátom republikánov Richardom Nixonom, ktorý bol Eisenhowerovým viceprezidentom, Kennedy sľuboval zásadnú reformu vnútornej politiky a korektúry zahraničnej politiky. Poukazoval na kritickú situáciu v ekonomike, na vysokú nezamestnanosť, problémy školstva a pokles prestíže USA v zahraničí. Podľa jeho názoru Eisenhowerova zahraničná politika spočívala iba „v pretekoch v zbrojení a studenej vojne“, ktorá bola vytýčená „bez ohľadu na situáciu vo svete a na ozajstné záujmy USA“. V novembri 1960 vystúpili obaja kandidáti po prvý raz v dejinách na televíznych obrazovkách vo vzájomných debatách. Lepšie v tejto konfrontácii zapôsobil Kennedy. Voľby sa skončili tesným víťazstvom Kennedyho, ktorý sa síce stal prezidentom vďaka svojmu programu zmien, no skoro polovica voličov tieto zmeny nepovažovala za nutné. Do Bieleho domu po prvý raz v dejinách vstúpil prezident katolíckeho vierovyznania, ktorý vekom 43 rokov patril medzi najmladších zvolených prezidentov. Obmedzenia úsilia o zmeny Kennedyho inauguračný prejav bol vynikajúco napísaný a naznačoval, že prezident chce skutočne nastúpiť cestu sľubovaných zmien. V oblasti zahraničnej politiky vyzval ZSSR i USA, aby „znova začali hľadať mier, aby sformulovali návrhy na kontrolu zbrojenia, aby našli spoločné riešenia hlavných svetových problémov“. Pravda, Kennedyho pôsobenie sprevádzali krízy okolo Kuby, Berlína a začínajúce sa angažovanie USA vo vietnamskej vojne. V Kongrese však prevládali konzervatívne zameraní demokrati i republikáni, preto mal Kennedy značne zúžený priestor na realizáciu svojich sľubov. Niektorí publicisti dokonca hovorili o „treťom Eisenhowerovom funkčnom období“. V jeho vláde zaujali dôležité pozície politici s dobrými vzťahmi k Wall Streetu. Minister obrany Mc Namara bol predtým riaditeľom Ford Motor Company, štátny tajomník Dean Rusk bol prezidentom Rockefellerovej nadácie, minister financií Douglas Dillon bol riaditeľom newyorskej banky Dillon. Minulosť veľkého biznisu mali za sebou aj ministri obchodu a pôšt. Liberálne orientovaní politici zastávali v Kennedyho administratíve menej významné miesta. Boj proti chudobe a za občianske práva Vnútorná politika Kennedyho vlády sa musela najprv zamerať na prekonanie dôsledkov krízy, ktorá sa začala počas zimy v roku 1960. Vo februári 1961 Kennedy odporučil Kongresu, aby rozšíril podpory v nezamestnanosti, vyčlenil prostriedky na pomoc regiónom, ktoré sa ocitli v stave núdze, pomohol farmárom a financoval rozsiahly program bytovej výstavby. Tu vidieť analógiu s hospodárskou politikou F. D. Roosevelta a Kennedy to dokonca aj pripustil. Nepodarilo sa mu však získať súhlas Kongresu na rozsiahle reformy pri vytváraní pracovných miest, v zdravotnom poistení a v školstve. Od polovice roku 1961 sa už prejavil ekonomický vzostup. Dominantným vnútropolitickým problémom sa však od polovice roku 1961 stal rasový problém a boj amerických černochov za občianske práva. Od mája sa v južných štátoch začalo stupňovať násilie proti aktivistom, ktorí bojovali za zrovnoprávnenie černošského obyvateľstva. Kennedy najprv taktizoval, obával sa, že stratí podporu svojej strany v južných štátoch. Až roku 1962 poslal federálne vojsko, aby zasiahlo proti rasovej segregácii na univerzite v Mississippi a v júni 1963 predložil Kongresu návrh zákona o občianskych právach. Podpísal ho však až prezident Johnson po atentáte v Dallase. Rozporuplná zahraničná politika Kennedyho zahraničná politika sa pohybovala od globálneho úsilia „brániť slobodu od Berlína po Vietnam“ až po snahy o kompromis so Sovietskym zväzom nielen v otázkach odzbrojenia, ale aj v ďalších sporných bodoch. Po Eisenhowerovej administratíve Kennedy prevzal plán intervencie na Kube. Sedemnásteho apríla 1961 sa v Zátoke svíň vylodil oddiel pozostávajúci z 1500 kubánskych emigrantov. Akcia sa po niekoľkých dňoch skončila totálnym fiaskom. Bola to najväčšia porážka počas jeho politickej kariéry s ďalekosiahlymi dôsledkami. V júni 1961 sa stretol vo Viedni so sovietskym lídrom Nikitom Chruščovom. Hoci sa usiloval vystupovať sebaisto, zapôsobil tak, že v auguste 1961 na základe sovietskeho súhlasu orgány NDR vybudovali povestný Berlínsky múr. Hranica okupačných sektorov bola v tomto meste otvorená, takže do západného Nemecka mohli utekať státisíce východných Nemcov. Na udržanie režimu v NDR to bolo jediné východisko. Hoci Kennedy vyhlásil, že sa „cíti byť Berlínčanom“ a po krátky čas na berlínskej Friedrichstrasse stáli proti sebe sovietske a americké tanky, západné mocnosti nakoniec akceptovali realitu. V Moskve zrejme takúto politiku zhodnotili ako slabošstvo. Na jar 1962 začali sovieti na Kube rozmiestňovať jadrové rakety stredného doletu. Dôvodov mohlo byť niekoľko. Určitú úlohu mohla zohrať snaha účinne brániť „prvý socialistický štát na západnej pologuli“, ale zároveň si treba uvedomiť, že sa ZSSR nachádzal obkľúčený americkými vojenskými základňami, ktoré USA umožňovali náhly útok, a sovietske vedenie takto chcelo aspoň čiastočne kompenzovať túto strategickú nevýhodu. Dôsledky karibskej krízy Po napätí, ktoré dokonca hrozilo vyústiť do jadrovej vojny, ZSSR súhlasil, že za prísľub, že USA nezaútočia na Kubu, stiahne rakety z Kuby. Hoci Sovietsky zväz na konci minulého storočia zanikol a v Rusku bolo nastolené iné spoločensko-ekonomické zriadenie, USA doteraz tento záväzok dodržiavajú. Po porážke v Zátoke svíň a neúspechu v berlínskej kríze sovietsky ústup v Američanoch posilnil aroganciu moci a vieru, že kľúčové problémy sa dajú riešiť silou alebo aspoň hrozbou jej použitia. Kennedy však urobil iné závery. V tomto období sa začína silnejšie presadzovať jeho úsilie o dohodu so Sovietskym zväzom. V prejave na Americkej univerzite vo Washingtone Kennedy vyslovil americké stanovisko k problému vojny a mieru v novej, možno nečakanej podobe. Objasnil v nej „stratégiu mieru“, ktorá by znamenala zlepšenie vzťahov so ZSSR a obmedzenie pretekov v zbrojení, ktoré by malo zaručiť zmierňovanie studenej vojny. Piateho augusta 1963 podpísali vlády ZSSR, USA a Veľkej Británie dohodu o zákaze pokusov s jadrovými zbraňami v atmosfére, kozme a pod vodou. Obe krajiny sa tiež dohodli, že medzi Moskvou a Washingtonom sa zavedie tzv. horúca linka, ktorá umožní v krízových situáciách okamžité priame spojenie medzi hlavami oboch superveľmocí. Kennedy mal najprv obavy, ako americká verejnosť dohodu prijme. Ukázalo sa však, že prevažná časť obyvateľstva ju prijala s uľahčením. V prípade Sovietskeho zväzu však znamenala silné zahraničnopolitické oslabenie. Už v roku 1962 bolo zverejnené, že medzi Čínou a ZSSR existujú rozpory, ktoré sa týkali predovšetkým politiky mierového spolunažívania. Dohodu o zákaze skúšok potom Čína charakterizovala ako „otvorenú zradu záujmov socialistického tábora“. Sovietsko-čínske vzťahy sa začali čoraz väčšmi vyostrovať, až v roku 1969 vyústili do niekoľkých pohraničných incidentov. Hoci odvolanému Chruščovovi kládlo nové vedenie, okrem iného, za vinu aj roztržku s Čínou, brežnevovské vedenie už vzájomné vzťahy nielen nezlepšilo, ale výrazne zostrilo. Výstrely v Dallase Skôr ako stihla nová línia americkej zahraničnej politiky priniesť výsledky, spáchali 22. novembra 1963 na Kennedyho v texaskom meste Dallas atentát. Komisia, ktorú ustanovil nový prezident Johnson, dospela k záveru, že atentát spáchal L. H. Oswald, ktorého o dva dni zavraždil majiteľ striptízového baru a zjavne príslušník mafie Ruby. Závery Warrenovej komisie boli veľa ráz spochybnené. V čom záujme bol atentát spáchaný? Oswald žil nejaký čas v ZSSR a tam sa dokonca oženil. Vrátil sa však sklamaný tamojšími pomermi domov. Počas služby vo vojenskom námorníctve sa však ukázalo, že bol slabý strelec a trafiť z vysokého mrakodrapu pohybujúce sa auto potrebuje skúseného strelca... Nezávislí vyšetrovatelia ukázali, že „ktosi“ maril stopy. Väčšina ľudí, vrátane Oswalda a Rubyho, ktorí čosi vedeli alebo mohli vedieť, bola za rôznych okolností zlikvidovaná. Ruby napríklad zomrel na „rýchlu rakovinu“. Dodnes sa nevie, kto stál za atentátom, ale ten „ktosi“ bol mimoriadne mocný. Žeby ho bol svojho času náznakom pomenoval prezident Eisenhower? Veď mohutné zbrojenie pokračuje aj po zániku ZSSR.
