Hlučný Američan si strieľa zo strelcov
Darovať najpravicovejšiemu kandidátovi na prezidenta USA peniaze v mene „Uctievačov Satana“ či „Pedofilov za slobodu obchodu“ a potom všade vytrúbiť, že ich zobral. Poslať po riaditeľoch nadnárodných podnikov človeka v maske obrovského kuraťa. Napísať otvorený list Georgeovi Bushovi a milým tónom sa ho spýtať, či je alkoholik a analfabet. Takýchto kúskov sa pravidelne a s chuťou dopúšťa autor filmu Kolky pre Columbine, Američan Michael Moore. Michael Moore je veľký človek. To nie sú nadnesené slová – tento zarastený chlapík v bejzbalovej šiltovke svojou fyzickou veľkosťou jednoducho pôsobí ako dobromyseľný medveď. Jeho priateľské spôsoby oklamú často aj najväčších odporcov. Lenže pod týmto macovským výzorom sa skrýva ostrý zmysel pre humor a presvedčenie, že treba byť na strane obyčajného človeka proti bossom veľkých korporácií, skorumpovaným politikom a vôbec všetkým, ktorí mu znepríjemňujú život. Nie sú to len nejaké elegantné uštipnutia – jeho satirické šľahy bývajú skôr hrubou záplatou na hrubé vrecia. Moore pochádza z mesta Flint v štáte Michigan, v ktorom bola väčšina obyvateľstva kedysi zamestnaná v automobilke General Motors. Čitateľom na východe Slovenska, ale ani v iných oblastiach s krachujúcou výrobou iste netreba vysvetľovať, čo to pre mesto znamenalo, keď fabriku zatvorili. Michael Moore si vtedy povedal, že prinúti generálneho riaditeľa General Motors Rogera Smitha, aby sa prišiel pozrieť, akú devastáciu jeho rodnému mestu v záujme väčších ziskov spôsobil. Zobral si k tomu aj kameru a tak vznikol Roger a ja, ktorý Moora preslávil – stal sa najnavštevovanejším dokumentárnym filmom v dejinách. Bez zbrane za prezidenta strelcov Filmom Kolky pre Columbine však vlastný rekord zrejme prekoná. Tentoraz si v ňom vzal na mušku americkú posadnutosť zbraňami, zvlášť Národný strelecký zväz (NRA), ktorý sa prudko stavia proti akýmkoľvek snahám zaviesť nad zbraňami väčšiu kontrolu – v krajine, kde každý rok príde strelnou zbraňou o život vyše jedenásťtisíc ľudí. Moore síce nikdy nevlastnil zbraň, ale zato je doživotným členom tohto zväzu. Nebol ešte plnoletý, keď doňho ako víťaz streleckej súťaže vstúpil. Vtedy to bol spolok, ktorý sa v prvom rade staral o bezpečnosť pri zaobchádzaní so zbraňami – neskôr sa stal jeho poslaním takmer pravý opak. Nedlho po masakre v Columbinskej strednej škole v Colorade, pri ktorej dvaja chlapci postrieľali svojich spolužiakov a napokon sa sami zastrelili, zavítal do mesta prezident NRA Charlton Heston a v plamennom vlasteneckom prejave bojoval proti snahám zaviesť nad zbraňami väčšiu kontrolu. A tak si Moore jedného dňa povedal, že Hestona – bývalú hollywoodsku hviezdu – porazí, aby navrátil zväz k jeho pôvodnému účelu. Chystal sa to urobiť typicky moorovským spôsobom – získať totiž päť miliónov nových členov a spoločne s nimi organizáciu prakticky zrušiť. „Potom som však zistil, že tento podnik by stál priveľa času, a tak som sa sústredil na tento film.“ Moore skúma pozadie columbinského masakru, ktorý dal filmu meno, ale jeho záber je oveľa širší, ako to vyjadruje aj reklamný slogan: „Sme národ bláznov do zbraní – alebo jednoducho národ bláznov?“ Film sa díva sa na úlohu násilia v amerických dejinách od samého začiatku (v kreslenom filme, kde paranoickí puritáni zabíjajú Indiánov a upaľujú čarodejnice), porovnáva vlastnú krajinu s Kanadou, napriek podobnej kultúre oveľa kultivovanejšou, a ťahá rozumy z mnohých ľudí, ktorí by ho radšej nikdy nestretli – okrem spomínaného Charltona Hestona sa Moore napríklad rozpráva s bratom páchateľa oklahomského bombového atentátu, do 11. septembra najväčšieho teroristického útoku v amerických dejinách. Nechýbajú samozrejme ani jeho tradičné kúsky. Ak si ešte spomínate, predtým, ako sa z obchodného domu Prior stalo Tesco, bol z neho na chvíľu obchodný dom K-Mart. Našinec, ktorý v ňom nakupoval, asi netušil, že jeho americká materská spoločnosť vo svojich supermarketoch predáva okrem iného aj muníciu. Práve tam kúpili náboje aj páchatelia columbinského masakru. A tak Moore vzal dvoch z ľudí, ktorí túto hrôzu prežili, späť do K-Martu, aby tieto guľky vrátili. Ešte stále ich totiž nosia všade so sebou – vo vlastnej chrbtici. Jeden z nich už nikdy nebude chodiť, druhý je odsúdený na doživotné bolesti. Keďže sa s nimi predstavitelia spoločnosti odmietajú stretnúť, Moore oznámi, že sa vráti neskôr, spolu s médiami. Ešte než k tomu však dôjde, K-Mart oznámi, že už náboje takto voľne predávať nebude. Tomuto sa hovorí „priama akcia“! Kolky pre Columbine si pri premiérach často vyslúžia dlhotrvajúci potlesk. Je to film, na ktorom sa človek nasmeje, ale zároveň si možno aj poplače. „A taký trik sa robí ťažko – chcieť od ľudí, aby sa zasmiali a zároveň pri tom istom filme cítili aj tragickosť a smútok. Rozmýšľal som nad tým, či sa mi to podarí bez toho, aby ľudia nespadli na tú či onú stranu – teda aby som nezmenšoval tragédiu humorom, ale ani aby ľudia neodchádzali z kina v zúfalstve. Uvedomil som si, že humor je tou najmocnejšou zbraňou, ako povedať niečo politické, niečo, čo človek povedať chce.“ Ktorá väčšina je najväčšia? Michael Moore je živým dôkazom toho, že napriek globálnej úlohe, ktorú USA hrajú, nie sú všetci Američania zaslepení či dobyvační. Sám Moore sa dokonca považuje za súčasť tichej americkej väčšiny. Jeho posledná knižka Blbí bieli muži, ktorú chcelo vydavateľstvo „vzhľadom na zmenenú politickú klímu“ po 11. septembri skartovať, alebo aspoň radikálne prepísať, sa napríklad vyšplhala na prvé miesto v rebríčku najpredávanejších kníh a ani po piatich mesiacoch z neho nevypadla. „Nemôžem za to ďakovať nikomu inému ako Georgeovi Bushovi. Z jeho činov po 11. septembri totiž behá každému mysliacemu Američanovi mráz po chrbte,“ hovorí filmár, novinár, ale najmä komik a burič z robotníckych pomerov Michael Moore.
