Ako žiť?
Poľský dramatik žijúci v Spojených štátoch Janusz Głowacki v hre Štvrtá sestra (DPOH, premiéra 23. a 24. novembra 2002) vedome nadväzuje na Čechova nielen narážkami na životné osudy hlavných hrdiniek, ale aj úsilím nachádzať nové formy a spôsoby tvorby textov pre súčasné divadlo. Usiluje sa nájsť odpoveď na otázky, ako ďalej žiť v podmienkach, ktoré si nik sám nevybral. Ako písať? Treba sa tiež spýtať o čom? Jednoducho o ľuďoch. O troch sestrách, ktorým zomrela matka a ocitli sa s otcom alkoholikom v drsnom svete rozvíjajúceho sa kapitalizmu. Tri sestry žijú v Moskve. Každodenný boj o jedlo a vodku pre rodinu, všadeprítomní podvodníci a mafiáni nechávajú priestor iba na sny o úteku o odchode do iného, lepšieho sveta. Głowackého tri sestry túžia rovnako intenzívne a neracionálne po vhodnejších svetoch pre život ako tie Čechovove. Ich otec však stratil všetku nádej. V jeho myslení už neexistuje nádej na zmenu, nepríde už nijaká spravodlivá svetová vojna, preto bude radšej piť a fajčiť. Veď možno dcéram sa podarí dosiahnuť to, čo sa jemu a jeho vrstovníkom nepodarilo. Amerika na ruský spôsob Dcéry sa každá za seba pokúšajú nájsť lepšiu budúcnosť v zväzkoch s mužmi, ktorí by im mohli zabezpečiť blahobyt a šťastie: Viera sa usiluje vyhovieť všetkým sexuálnym chúťkam poslanca dumy, Kaťa hneď pri prvom stretnutí prijme od amerického filmového režiséra pozvanie do hotela a najmladšia Táňa v snahe zarobiť peniaze na bezbolestný potrat Vierinho nechceného dieťaťa predá vlastnú nevinnosť mafiánovi Kosťovi, ktorého matka je častým hosťom v rodine troch sestier. Všetky nádeje stroskotajú, vysnívaní rytieri zlyhali, a tak sa sestry chytajú vlastnej iniciatívy. Do Ameriky pošlú Koľu, sirotu prezlečenú za moskovskú prostitútku. Koľa je však človek citlivý, vyznáva vyššie ciele, a preto sa z Ameriky vždy vráti domov a vidina šťastnejšieho zajtrajška sa tak rozplynie. Text hry je popretkávaný paródiou, ponáškami a citáciami všetkého, s čím sa dnes môže človek žijúci v obložení siedmej veľmoci stretnúť: od politiky cez sexuálne škandály v parlamente až po život ruských prostitútok na moskovských uliciach a v newyorských verejných domoch. Moderné a obľúbené civilizačné choroby ako depresia a klientelizmus sú každodennou súčasťou života a týkajú sa vyslúžených dôstojníkov rovnako ako službukonajúcich mafiánskych bosov. Otcovsko-dcérske vyznávanie lásky také nevyhnutné a neprehliadnuteľné v americkej kinematografickej tvorbe sa stáva súčasťou bežného ruského rodinného života rovnako ako reklama a citáty z diel klasikov. Ako hrať? Veľmi jednoducho. Presne a koncentrovane. Herci pod vedením režiséra Emila Horvátha vzali vynikajúci, súčasným jazykom sršiaci text za svoj a dovolili mu preniknúť až do povestného špiku kostí. Bez zaváhania sú všetky situácie hercom dôverne známe, bez predstierania sa pod váhou textu stiera osobnosť človeka herca a vynára sa postava – typ človeka dnešnej doby. Ingrid Timková vytvorila zraniteľnú, do snívania a nečinnosti upadajúcu milenku poslanca a nešťastnú matku Vieru. Michaela Čobejová energickú, depresívnu právničku Kaťu, ktorá napriek svojej citlivosti a občasných úzkostí zabezpečuje mäso pre rodinu, hoci tým okráda chudáka tigra z cirkusu. Je živočíšna, húževnatá, plná proteínov, a preto nezničiteľná, vzdoruje severáku života a hoci nemá šťastie v láske, aj tak je zdrojom možných riešení a nádeje pre všetkých členov rodiny. Táňa v podaní Zuzany Marošovej je mladícka, odvážna, ale zároveň neskúsená, lačnými očami pozerá do budúcnosti bez predsudkov, túži po úspechu a peniazoch za každú cenu. V monológoch možno priveľmi iniciatívne hrá, ale v kontakte s inými hercami je tvárna, prispôsobuje sa ich hraniu ako jej postava svetu, v ktorom musí žiť. Juraj Slezáček svojím pokojným herectvom stelesnil skepsu a sklamanie bojovníka, ktorý nevyhral boj za lepší zajtrajšok, otca chrániaceho svoju rodinu. Suseda Akulina Ivanovna v podaní Evy Krížikovej je skutočnou Moskovčankou. V jej postoji, správaní, gestách cítiť vznešenosť a zašlú slávu cárskej tradície, večierky kremeľského politbyra, hoci navonok je to iba obyčajná ruská bábuška frflúca na nový režim a spomínajúca na predchádzajúci blahobyt. Spiaca cárska grácia sa však ako titan prebudí pod ošumelým povrchom a z bábušky sa stane reklamná mediálna hviezda, lebo v ruskej žene je sila, ktorá jej nedovolí pre nárek nad zastreleným synom zabúdať na zajtrajší krajec chleba a pohárik vodky. Tomáš Maštalír v úlohe jej syna, mafiána Kosťu, budúceho vyvoleného najmladšej zo sestier, je ako ruský mafián navonok neotrasiteľne arogantný a chladný, vo vnútri je to však romantik, ktorý je schopný oceniť krásu secesných lámp vo svojej izbe. Ľuboš Kostelný ako štvrtá sestra je neistý a zakríknutý sluha rodiny, ktorá ho zachránila pred pouličným životom siroty. Je nositeľom vyšších princípov, netúži po peniazoch. Jeho postave by však prospelo hlbšie zakomponovanie do inscenácie a viac režisérsko-hereckých nápadov. Ako inscenovať? Režisér sa spolu s výtvarníkom Petrom Čaneckým pokúsili vytvoriť detailný náznak zostarnutého a upadajúceho interiéru malého bytu na moskovskom predmestí. Je tam starý sporák, jedálenský i písací, dokonca aj kartový stôl, stoličky a stolčeky všetkých druhov, vešiak na odevy ako zo socialistického obchodu, obrovské oválne zrkadlo, dokonca aj pravé horčičáky na vodku. Osudy nekonkrétnych ľudí, ktorých herci stvárňujú, by boli možno alarmujúcejšie a výraznejšie, keby sa neodohrávali na javisku zapratanom haraburdím. Centrom diania sa stáva posteľ, na ňu sa sústreďuje každodenná rutina naťahovania plachty, k nej sa rodina večer vracia. Táto posteľ, nositeľka života, keď na nej Viera rodí, i svedok smrti, keď pri nej všetci zomierajú, je scénickým centrom inscenácie a ako jediný scénografický prvok by na javisku poľahky splnila všetky funkcie bezcieľne stojacich harabúrd naokolo. Režisér poňal text veľmi herecky, na scéne je iba to, čo v texte. Ak má na konci inscenácie Akulina Ivanovna priniesť sochu svojho mŕtveho syna, tak ju prinesie a tým je povedané všetko. Ak má Táňa vystreliť zo samopalu, tak z neho poslušne vystrelí, ak majú postavy piť vodku, tak ju pijú bez toho, aby sa tieto vďačné motívy stali pôdou pre nejaký skrytý, povedzme literárne – prenesený význam. Výnimočný text spolu s výnimočnými hereckými výkonmi bol zrežírovaný rutinne priemerne a to inscenácii ubralo na sile výrazu. Vo všetkých svojich prvkoch štylizovaný text vyústil do neštylizovanej inscenácie, ktorú by životodarne osviežili dva, či tri maličké režisérske nápady, ktoré by pošteklili diváka, zneisteli jeho komediálny dojem z inscenácie, ktorá vážne hovorí o vážnych veciach, aby sa nesmial iba na tých miestach, kde si to zaslúži výborne preložený a dramaturgicky spracovaný text.
