Reklama
Reklama

Strácajúce sa mesto a(ko) posolstvo Západu

Keď Hans Georg Gadamer písal svoje klasické dielo Pravda a metóda, nemohol ešte poznať úvahy srbského architekta Bogdana Bogdanovića o historickom posolstve, kríze a poslaní modernej architektúry. Knižný výber jeho esejí Mesto a démoni
Počet zobrazení: 831

Keď Hans Georg Gadamer písal svoje klasické dielo Pravda a metóda, nemohol ešte poznať úvahy srbského architekta Bogdana Bogdanovića o historickom posolstve, kríze a poslaní modernej architektúry. Knižný výber jeho esejí Mesto a démoni (Vydavateľstvo Ivan Štefánik 2002) sa dostáva slovenskému čitateľovi do rúk v čase, keď gadamerovské presvedčenie o dvojznačnosti architektúry ako prvého umenia na jednej a jeho stratenosti v železobetóne zaliatej kultúre Západu na druhej strane, sú už naším problémom. Neviem, do akej miery sa pri svojom mimoriadne obsiahlom vzdelaní srbský architekt Bogdanović zaoberal hermeneutikou (teóriou chápania) moderného umenia. Jedno je však isté, súbor úvah o modernej urbanistke umožňuje vďaka svojej kvalite aj laikovi vstúpiť do jemne štruktúrovaných priestorov, ktorých zmysel postihol výstižne komentátor Gadamerovho diela Jean Grondin, keď sa vyjadril: „Akokoľvek nás umenie vytrháva z každodennosti, práve architektúra dokazuje, že by sa nemalo stavať do opozície ku skutočnosti a našej schopnosti poznávať ju.“ Umenie stavať hádam najzreteľnejšie dokumentuje túto dvojznačnosť ontológie umeleckého diela. V porovnaní s inými umeniami bezprostredne spoluvytvára verejno-súkromný priestor, v ktorej žijeme. Zároveň ho aj vyjadruje, zosobňuje alebo v horšom prípade premieňa na niečo, čo môže slúžiť všeličomu - aj tomu, čo už, povedané Bogdanovićovými slovami, „nie je mestom v meste“ a s čím sa človek čoraz ťažšie dokáže identifikovať alebo jasne uvidieť a registrovať. Zašifrované písmo architektúry V jednej z esejí hovorí srbský architekt o ankete, v ktorej dvadsať obyvateľov mesta malo vyjadriť svoj vzťah k istej mestskej dráhe. Výsledkom bolo dvadsať odlišných a navzájom nekorešpondujúcich opisov, ktorých rozdielnosť a extrémna nesúrodosť pripomína to, o čo v Bogdanovićových úvahách pôjde: O obraz strácajúceho sa mesta na pozadí miznúcej schopnosti vyznať sa v ňom a rozumieť jeho modernej rozpínavosti. O aké mesto a o aké chápanie mesta teda ide? Mesto sa nedá zredukovať na úžitkový priestor. Nie je jednoducho kopou asfaltu, neónov a sumou kaviarní, nachádzajúcich sa v prostredí jednotvárne šedivej architektúry. Bogdanovićovo „mestské mesto“ to je predovšetkým idea európskeho mesta. Benátky, Florencia, Viedeň, Belehrad neboli iba technickou úžitkovou podobou organizovania masovej každodennosti. Sú niečím, čo autor označuje pojmom „kultúrna forma“. Kde je reč o kultúre, tam je – aspoň v Európe – zároveň reč aj o dejinách. Mesto patrí času, muselo vzniknúť v meniacom sa a zanikajúcom čase. O našich počiatkoch vedia viac rozprávať mýty než konkrétne dejiny, preto sa aj v Bogdanovićových úvahách objavujú rituály zakladania miest u mýtických Etruskov, ezoterické diagramy „mesta –labyrintu“ z východného Srbska, alebo biblické hrozby starozákonných prorokov. Sofistikované autorove interpretácie týchto mýtov však už necháme na posúdenie čitateľom. Určite ich budú vedieť oceniť. Priblížme sa k európskemu mestu cez iný motív, cez jeho spomínanú dejinnosť: Aj keď je mesto „darovaným darom, aby sme sa lepšie chápali“, zostáva predsa len ľudským konaním a počinmi ľudí udržiavaným celkom. Dá sa povedať, že vznik mesta je súčasne vstupom európskeho človeka do dejín ako takých. K mestám patrí odjakživa cesta, ktorou bolo kam a prečo putovať, v mestách boli vždy centrá, kam sa dalo a bolo prečo opakovane vracať. Vracať sa do centra mohli jednotlivci, celé generácie alebo ako v prípade Belehradu aj celé národy. Nie náhodou označuje Bogdanović mesto za nový „nástroj myslenia a konania“. „Až objavením mesta mohol človek vidieť sám seba retrospektívne, mohol skoro hmatateľne mapovať priebeh vlastného osudu tak, ako aj vysvetliť osudové etapy svojich miest.“ Architektúra je umením na rozhraní – slúži a je úžitková aj užitočná, ale v neposlednom rade, a to je kľúčová myšlienka, predstavuje špecificky „mocné nadjazykové písmo“ . Je „zložitou a vzácnou ideografiou“, ktorú treba vedieť rozlúštiť a prečítať. Prečo? Pretože mestské mesto bolo a je podľa autora najprirodzenejším prostredím a médiom pre komunikáciu človeka s prostredím. Podobne ako Carl Jung vrátil modernému človeku dušu, Bogdanović vracia mestu jeho dušu. Mestá sú zhmotnenými príbehmi, nabitými spomienkami napríklad na keltskú, rímsku, maďarskú alebo tureckú minulosť, ktorá patrí jednému mestu a jeho obyvateľom. Mestá majú svoju energiu, identitu miesta a miestnu históriu. Tá dnes mizne, stráca sa. V čom? V masovom prekračovaní hraníc mesta do už spomínanej podoby prostredia, ktoré sa nedá „dešifrovať“ a ktorému nemožno ani rozumieť tak, aby sme ho mohli pokladať za svoje. Stará psychoanalytická myšlienka o potrebe rozumenia a sebavyjadrenia toho, čo na nás deštrukčnou hrozbou dolieha, sa stáva podnetom na štúdium kolektívneho vedomia a podvedomia ukrytého napríklad na fasádach budov z 19. storočia. „Ide tu,“ ako píše autor, „o hlbšiu, dramatickú dokumentáciu, ktorú o sebe a svojich mestách zanecháva každá doba. Takéto značkovanie absolvovanej cesty nie je však úlohou plánovačov urbanistov a architektov. Je to práca pre všetkých, každý ma k tomu čo povedať a každý môže pomôcť.“ Architektúra ako umenie budovať, je len sčasti veľkým remeslom alebo malou estetickou hrou. Ako dejinné písmo je písaná osudmi jednotlivcov, milencov či vladárov, národov a celých kultúr na pozadí jedného miesta, ktoré si seba dokáže uchovať, pamätať. Viditeľné mesto, manifestácia kolektívneho podvedomia a uvedomujúcej si duše je preto aj príbehom o nebezpečenstve ničivej sily, ktoré vojnou a násilím likviduje mesto. Včerajší aj dnešní barbari sa stránia mesta. Nesú v sebe starozákonné obrazy ničenia a deštrukcie. Bogdanović sa bytostne zaujíma o tieto motívy. Podľa bývalého starostu Belehradu je konflikt slobodnej urbánnej civilizácie s necivilizovaným barbarstvom oným „manichejským príbehom“, deliacim svet na „tých, ktorí majú mestá radi, a tých, ktorí ich nenávidia“. Už biblický Jahve sa pozeral na mestá „so zášťou a strachom z akejsi neviditeľnej moci“. Bezpochyby najtragickejším príbehom Bogdanovićovho vlastného osudu sú svedectvá balkánskej hrôzy - dôsledku „rozpoltenosti sna o šťastnom národe“. Pre tých, ktorí oceňujú zamietnuté predpovede a naplnené proroctvá v moderných politických dejinách, majú Bogdanovićove varovania pred spálenými a zbúranými mestami a dedinami osobitnú hodnotu. Návrat k mestu ako vec každého Existuje ešte horšie nebezpečenstvo: Európske mestá sa neničia len fyzicky, ale predovšetkým sa rozkladajú zvnútra. Okrem vonkajšej barbarskej sily a nenávisti existuje iná mocnosť, ktorá sprevádza osud západných miest. Je to dvojznačnosť mesta ako takého. V nej sa skrýva zdroj jeho skazy a veľkosti. Už vnútornú geometriu starého Ríma, tohto strohého vzorca ľudského správania, znehodnotila iná podoba ľudskej slobody. Rím zničilo „mesto v meste“ – jeho vlastné podsvetie, zaplnené prišelcami zo všetkých končín a strán sveta. Spolu s nimi vstúpil do mesta babylonský zmätok jazykov a narástol počet tých, ktorí mu a sebe navzájom už nerozumeli. Nástrojom depersonalizácie mesta a mestského človeka je potom príbytok vykoreneného – ľahostajného človeka, žijúceho bez akýchkoľvek zábran. Tým sa dostávame do centra úvah o osude mesta a mestskej civilizácie:„Duchovné hodnoty urbanity sú spravidla nepriamo úmerne nezmyselným rozmerom veľkomestských ozrút.“ Netreba osobitne pripomínať aktuálnosť predstavy o dôsledkoch ďalšieho sťahovania národov a s ním spätého civilizačného procesu premeny mesta na beztvarý megalopol. Za najcennejšiu časť Bogdanovićových úvah pokladám predstavu o tom, ako sa dá spätne dešifrovať – preložiť – babylonský zmätok znakov v moderných „megalopoloch“ do jazyka chvály metropol. Platónov príbeh o dvojakom meste ukrytom v každom meste má v Bogdanovićovej vízii naozaj čosi mimoriadne aktuálne. Na jednej – lepšej – strane sa nachádzajú znalci rukopisu mesta, na druhej zasa „úbohá kasta“ tých, ktorí ho nevnímajú. Nie, nedajte sa pomýliť, hraničné línie dvoch miest sa neurčujú sociálnym pôvodom, ani výškou zdedeného majetku alebo materinskou rečou. Tu môže, ako konštatuje znalec temnej duše mesta, bezdomovec spoľahlivejšie rozumieť šifrám svojho mesta ako zbyrokratizovaný akademik alebo motorizovaný polomešťan, uštvaný každodennosťou a bojom o prežitie. Tradičný sociálny (triedny) alebo nacionalistický príbeh rozdeleného mesta prehlušuje iný o bezkonkurenčne dominujúcom násilí. Reč je, bohužiaľ, o tých miestach v mestách, kde sa hromadia „chronické výbuchy nekontrolovateľného, neusmerneného a nefunkčného hnevu“. Pseudomestské a nekonečné predmestia sú temnou oázou pre ničiteľský teror. Zoči-voči iracionalite násilia sa ťažko hľadajú racionálne odpovede. Podľa klasického architekta z Belehradu sa dá zachrániť už iba niečo. Univerzálny projekt záchrany pre všetky mestá neexistuje. Iba niekoľko málo tradičných metropol z 19. a 20. storočia sa môže vyhnúť veľkomestskej metastáze. Ako? V odpovedi na túto otázku sa ešte raz treba vrátiť k ústrednej myšlienke Bogdanovićových esejí: „Mesto zostáva mestom iba vtedy, ak ho môžeme prečítať ako mesto.“ Ak sa očarujúca sila mestského bytia stráca v priamej úmere k vzdialenosti od pôvodného jadra (ešte raz, toto jadro musí najprv existovať...), potom sa podstatná časť problémov podľa belehradského architekta zakladá na fenoméne „nefungujúceho telefónu“ – vo veľkých betónových katakombách sa už nedokážeme navzájom počúvať, nerozumieme si. Veľkomesto pohltené svojím pseudomestským okolím treba premeniť a rozmeniť na „veľké malé mestá“. Pri tomto civilizovaní by mala opätovne vstúpiť do platnosti Aristotelova metafora, podľa ktorej ich veľkosť možno vymedziť iba tak, aby „z jedného konca na druhý doľahol ľudsky hlas“. Budovanie „mestských miest“ v dosahu ľudského hlasu predpokladá inú schopnosť – dohodnúť sa na budovaní takýchto jadier. Ale kapacita dohodnúť sa zahŕňa individuálne rozumenie mestu. Toto porozumenie sa však stratilo v nečitateľnosti, nepriehľadnosti gigantického prostredia. V súlade s klasickým Platónovým odkazom vyzýva univerzitný profesor Bogdanović ku klasickému rozpomenutiu sa na zabudnutú schopnosť „čítania-chápania miest“. Týka sa každého z nás. Že čítať neznamená študovať, ale bezprostredne existovať v meste v opakovanom monodialógu vyplýva už z predchádzajúceho výkladu. Bogdanovićov dôležitý dodatok už nie: Každý môže poslúchnuť túto výzvu a porozumieť svojmu mestu. Ale či sa všetci budú chcieť naučiť čítať svoje mesto, je otázka, ktorá sa zďaleka netýka len západoeurópskej architektúry. Skutočným problémom, ba takmer „neriešiteľným tajomstvom nás obyčajných smrteľníkov“ je nutnosť rozhodnutia o záchrane mesta, ktorú by mali podporiť takmer všetci, „aby sa tým podelili o celkovú zodpovednosť“. Nechajme na chvíľu bokom diskusiu, čo všetko znamená myšlienka spoluzodpovednosti za celok v našej civilizácii. Dôverujme si na chvíľu v zabudnutom mýtickom prameste. Hoci ani to nestačí, pretože ani táto dnes už utopicky sa javiaca dôvera všetkých k mestu nerieši zrejme rozhodujúci problém urbánnej civilizácie. Budúci stavitelia miest sa musia vyrovnať ešte s jednou prekážkou. Práve preto, že platí zásada „Mesto vo mne rezonuje iba do takej miery, do akej ja tuším svoje ozveny v ňom“ sa dá povedať: „Idylické mestečká pod oknami nemajú nijaký zmysel pre človeka, ktorý musí každodenne absolvovať blúdenie po púšťach, savanách a pralesoch megapol.“ Výstavba malých miest dáva význam iba vtedy, „ak nájdeme nové modely spoločenskej a výrobnej zmluvy, z ktorých by vyplynul odlišný rytmus života“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama