Mýty o hlade
V rozvojových krajinách existujú dva, v zásade samostatné, podsystémy poľnohospodárstva. Prvý tvoria malé farmy, na ktorých pestujú rodiny plodiny pre vlastnú potrebu, prípadne chovajú stáda dobytka, ktoré ich živia, a prebytky, ak vôbec nejaké sú, predávajú na miestnych trhoch. Štruktúra takejto spoločnosti je veľmi krehká. Nízka úroda, či už ju zapríčiní vojna, ktorá zničí úrodu, sucho alebo nákaza, núti ľudí, aby v záujme bezprostredného prežitia robili kroky, ktoré z dlhodobého hľadiska vyzerajú ako iracionálne. Roľník, aby prežil, musí skonzumovať i zrno, ktoré by inak budúci rok zasial. Ten istý mechanizmus, prejavujúci sa trochu inak, pôsobí v mestách – napríklad zadlžením u úžerníka sa síce človek dostane do kruhu, z ktorého sa mu len ťažko podarí vymaniť, no pôžička, aj s úrokom takým vysokým, že ho určite nebude môcť nikdy splatiť, je často jedinou záchranou pred smrťou hladom. Hospodárenie „z ruky do úst“ nedáva ani možnosť akumulovať zdroje, ktoré by sa mohli použiť na odvrátenie krízy. Zničeniu úrody suchom alebo chorobou by sa dalo predísť zavlažovaním a chemickým ošetrením. Tie sú však pre obyčajných roľníkov v rozvojovom svete nedostupné. Štát, ktorý by im v takejto situácii mohol pomôcť, sa orientuje najmä na podporu poľnohospodárstva produkujúceho vývozné plodiny. Stačí tak jeden či dva nepriaznivé roky a milióny ľudí sa stávajú závislými od potravinovej pomoci. Cynizmus zisku V rozvojových krajinách najlepšiu pôdu často nezaberajú drobní roľníci a pastieri, ale veľké farmy, tvoriace druhý subsystém poľnohospodárstva. Zväčša je ich produkcia určená na vývoz – technické plodiny pre priemysel či tropické ovocie a korenie sú síce svojou nízkou cenou výhodné pre trhy „vyspelých“ krajín, no najchudobnejším zahnať hlad nepomôžu. Prerozdeľovacie mechanizmy neexistujú, a preto zisky z nich končia na kontách úzkej skupiny ľudí. Agrobiznis v krajinách tretieho sveta, samozrejme, produkuje aj klasické potraviny. Ich odbyt garantuje štát – skupuje a uskladňuje obilniny, zabezpečuje ich predaj. Opäť, nie v záujme všetkých. Príkladom môže byť hladomor, ktorý minulú jeseň vypukol v stredoindickom štáte Orisa. Zatiaľ čo celé rodiny hladovali a roľníci páchali samovraždy, len aby nemuseli ísť žobrať, vo vládnych sýpkach hnila ryža a pšenica. Prečo ju nedali hladným? Oficiálnym dôvodom bol nedostatok zdrojov na distribúciu. Cynizmus takýchto situácií podčiarkuje aj to, že sa v rovnakom čase India pokúšala predať časť tejto ryže na svetových trhoch. Skrátka, sľubovalo to viac ziskov, než keby ju rozdali chudobným. Ani zďaleka to nie je len prípad „najväčšej demokracie na svete“. Hlad ako biznis Vinu nemožno zvaliť len na elity v rozvojových krajinách, ktoré zastupujú len samy seba a potrebu zisku. Štruktúra svetovej ekonomiky, ktorá nedáva týmto krajinám možnosť vytvoriť si zdroje na nákup potravín v prípade, keď nie sú sebestačné, sa spomína pomerne často. Oveľa cynickejší spôsob, ako zneužiť hladomor pre vlastný prospech, je však potravinová pomoc. Znie to nehumánne, ale v núdzi sa môže jedlo zadarmo ukázať v konečnom dôsledku ako tá najhoršia vec. Keď sa v decembri 1992 americké námorníctvo vylodilo v Somálsku, krajina sa už z potravinovej krízy dostávala a očakávala dobrú úrodu. Do oblasti však s americkou armádou začala plynúť i potravinová pomoc, znižujúc ceny o 75 percent. Pre miestnych farmárov to znamenalo katastrofu. Neschopní predať úrodu museli často opustiť svoje farmy a pridali sa k zástupom čakajúcim na potravinovú pomoc. Samozrejme, nemožno to považovať za argument proti pomoci rozvojovému svetu. Otázkou však je, akú bude mať podobu. Stará čínska múdrosť hovorí, že ak dáš človeku rybu, nakŕmiš ho na jeden deň. Ak mu však ukážeš, ako tkať siete, nakŕmiš ho na celý život. Tu je podstata problému. Nie je v záujme veľkých nadnárodných potravinárskych spoločností, aby sa rozvojový svet stal potravinovo sebestačným. Pomoc totiž znamená obrovský biznis. V publikácii Agentúry pre rozvojovú pomoc USA (USAID), vládnej inštitúcie koordinujúcej rozvojovú pomoc, z roku 1997, sa píše: „Hlavný osoh z americkej rozvojovej pomoci majú vždy Spojené štáty... Programy zahraničnej asistencie pomohli Spojeným štátom vytvoriť si obrovské trhy pre poľnohospodárske výrobky, nové trhy pre priemyselný export a stovky tisíc pracovných miest pre Američanov.“ Čo sa v správe nespomína sú i obrovské zisky pre úzku skupinku kontrolujúcu agrobiznis. Mechanizmus je jednoduchý. Z daní všetkých ľudí nakupuje vláda potraviny, čím zabezpečuje veľkým agropodnikateľom príjmy. Ak ich potom nedokáže predať, poskytne ich rozvojovým krajinám vo forme rozvojovej pomoci, čím zničí domáce poľnohospodárstvo a urobí krajinu ešte závislejšou – to sa nazýva „vytvorenie trhu“. Americkým občanom, ktorí to všetko zaplatili zo svojich daní, sa na vysvetlenie ponúkne pár obrázkov hladujúcich a rozprávka o nezištnej pomoci. Štúdia publikovaná na Nebraskej univerzite to charakterizuje slovami: „Programy potravinovej pomoci predstavujú službu vlády, ktorá zadarmo zabezpečuje firmám obchodujúcim s obilninami rozširovanie ich terajších i budúcich predajov.“ Preto ani nik nemá záujem o skutočnú rozvojovú pomoc, namierenú na potravinovú sebestačnosť tretieho sveta. Hlad dnes nie je dôsledok nepriazne prírody. Na svete sa vypestuje viac potravín, ako ľudstvo v skutočnosti potrebuje. Hlad je obrovský biznis. Je to spôsob, ako zabezpečiť veľké zárobky pre úzku skupinku ľudí a nutný vedľajší systém, v ktorom je výroba potravín činnosťou riadiacou sa len zákonmi dopytu a ponuky. Humanitárna pomoc je spôsob, ako vytlačiť konkurenciu z trhu. Vyrába sa len to, na čo je dostatočný odbyt, spotrebúva len ten, kto má kúpnu silu. Lenže v tomto prípade „nespotrebúvať“ znamená „nejesť“.
