Prečo čítať Bulgakova?

V týchto dňoch sa na pultoch kníhkupectiev objavila nová kniha z vydavateľstva Európa, ktoré dosiaľ publikovalo dve reedície slávnych románov I. Iľfa a J. Petrova Dvanásť stoličiek a Zlaté teľa. Tentokrát je to zväzok Diaboliáda, obsahujúci dve novely Michaila Bulgakova (1871-1944).
Počet zobrazení: 1487

V týchto dňoch sa na pultoch kníhkupectiev objavila nová kniha z vydavateľstva Európa, ktoré dosiaľ publikovalo dve reedície slávnych románov I. Iľfa a J. Petrova Dvanásť stoličiek a Zlaté teľa. Tentokrát je to zväzok Diaboliáda, obsahujúci dve novely Michaila Bulgakova (1871-1944). Na prvý pohľad by sa zdalo, že sa vydavateľ Martin Plch sústreďuje na sovietsku prózu medzivojnového obdobia (ďalej totiž pripravuje poviedky M. Zoščenka). Nie je to však úplne tak, pretože v jeho ďalších knižných plánoch figurujú aj romány pražského Nemca Franza Kafku a Holanďana Ferdinanda Bordewijka. Nie kultúrny okruh, ale čas, alebo pokojne povedzme epocha je ten hlavný prvok, na ktorý kladie vydavateľ dôraz. Je to epocha, ktorú charakterizujú avantgardy, nová vecnosť, neskorá moderna, a to tak v próze ako aj v iných žánroch i v druhoch umenia. To, čo literatúra priniesla neskôr, akoby sa na európskom kontinente po nových skúsenostiach (druhá svetová vojna, holokaust, gulagy) už definitívne odpojilo od životodarných prameňov medzivojnového literárneho myslenia – myslenia, ktoré na jednej strane opúšťa avantgardistickú bohému s prísľubom „ja sa ešte vrátim“ (samo mu už však neverí), a na druhej strane má stále akú-takú nádej, že jeho diela zachránia kultúrnu budúcnosť pred blížiacimi sa kataklyzmami. Historicky sa toto literárne myslenie ocitlo medzi dvoma stoličkami: svojou skepsou sproblematizovalo návrat k optimistickému avantgardizmu, a trvalo dosť dlho, kým bolo kultúrnymi spoločenstvami, zdecimovanými morálne, ideologicky a esteticky, prijaté ako niečo, na čo je možné, ba potrebné nadviazať – v záujme zachovania literatúry i ľudskosti. Myslím, že práve z tohto hľadiska možno pochopiť produkciu a plány vydavateľstva Európa. Dve opäť vydané Bulgakovove novely – Osudné vajcia a Diaboliádu – spája vizionárska sila, ktorá poukazuje ďaleko za obzor literatúry; hovorí o tom aj vydavateľ vo svojom doslove, ktorý má parametre historickej štúdie. V prvej novele sa opisuje osud akéhosi novodobého „čarodejníkovho učňa“ profesora Persikova; ten vynájde „lúč života“ – po slepačom more ním osvetľujú vajcia, z ktorých sa však nerodia kuriatka, ale enormné hady a krokodíly, požierajúce ľudí. „Čarodejníkom“ nie je v tomto prípade nik iný než systém, ktorý postupným, raz brutálnym, inokedy jemným vychyľovaním života od normálu dopustil, resp. zapríčinil katastrofu. Novela má síce habitus sci-fi, v skutočnosti však ide o typ negatívnej utópie, s akým sa stretneme neskôr aj u A. Huxleya či G. Orwella. (Mimochodom, v tomto texte z 20. rokov znie hypotéza o násilnej smrti avantgardného divadelníka V. Mejerchoľda – v tom čase ešte žil, Stalin ho dal popraviť roku 1940 – ako orákulum.) Druhá Bulgakovova novela, podľa ktorej je kniha nazvaná, hovorí „o tom, ako dvojčatá priviedli do záhuby prednostu kancelárie“, istého úradníka Korotkova, ktorý sa stal obeťou šikanovania nadriadených. Nie je to však len jasnozrivá fraška o deštrukcii a sebadeštrukcii byrokratického systému; Bulgakov ukazuje, ako sa hyperorganizácia, neschopná pokryť potreby ľudí, na svojich okrajoch drobí a ako sa toto drobenie prenáša priamo do ľudského jadra – vďaka nemu sa objavujú aj u predstaviteľov systému prvé symptómy psychickej rozštiepenosti a straty identity. V takej situácii siaha ľudská predstavivosť po archetypálnych vzorcoch, ktorými si fatálne dianie ozmyseľňuje a vykladá. U Bulgakova je takýmto archetypm diabolizmus, resp. diabol, teda „štiepiaci“ element (mimochodom, z hľadiska dejín Zla u Bulgakova veľmi dôsledne ako pokračovateľ lucifera, „prinášajúceho svetlo“, ale aj ako predchodca satana, teda „ničiteľa“). Od predstavivosti Diaboliády je už len krok k Bulgakovovmu románu Majster a Margaréta, resp. sa zdá, akoby sa tieto dve diela vzájomne osvetľovali. Pretože diabol v Moskve, to je tak v prípade novely, ako aj Bulgakovovho slávneho románu stále len prvok manifestného obsahu; za ním sa skrýva latentná myšlienka ťažkých psychických a sociálnych porúch, vyplývajúcich z antropologickej nezvládnuteľnosti predimenzovaných civilizačných javov. Na otázku, prečo dnes čítať Bulgakova, možno odpovedať práve v tomto zmysle: je to autor, ktorého dielo odhaľuje civilizačné riziká a návratom k archetypom ukazuje, ako možno ľudsky vystihnúť ich hodnotu. V tomto je Bulgakov literárnym súputníkom tak F. Kafku, ako aj F. Bordewijka, ktorých chce svojim čitateľom v najbližšom čase vydavateľstvo Európa priblížiť. (Michail Bulgakov: Diaboliáda. Vydavateľstvo Európa, Bratislava 2002, preklad Magda Takáčová.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984