Reklama

O sociálnom štáte v 21. storočí

Uvádzaná štúdia profesora Egona Matznera sa opiera o jeho recenziu práce Nicholasa Barra The Welfare State as Piggy Bank. Information, Risk, Uncertainty, and the Role of the State (Oxford University Press, Oxford 2001). Autor v nej pripomína a nastoľuje otázky, ktorým ani dnešná slovenská politická elita nevenovala primeranú vážnosť, aká im prináleží.
Počet zobrazení: 2014

Uvádzaná štúdia profesora Egona Matznera sa opiera o jeho recenziu práce Nicholasa Barra The Welfare State as Piggy Bank. Information, Risk, Uncertainty, and the Role of the State (Oxford University Press, Oxford 2001). Autor v nej pripomína a nastoľuje otázky, ktorým ani dnešná slovenská politická elita nevenovala primeranú vážnosť, aká im prináleží. Kľúčové miesto v nasledujúcich úvahách má sociálny štát a jeho fungovanie v moderných trhových podmienkach. „Sociálny štát bude existovať aj v budúcnosti, a to z jediného dôvodu: teoretické argumenty, ktoré zdôvodňujú jeho jestvovanie, stále platia.“ K tomuto záveru dospel Nicholas Barr, profesor Londýnskej ekonomickej školy, vo svojej najnovšej knihe. Jeho úsudok sa opiera o znalosti mikroekonomickej teórie informácií a rizika. Na rozdiel od mainstreamu Barr aplikuje svoju argumentáciu na makroekonomické podmienky a pokladá štátnu reguláciu finančných trhov za nevyhnutnú zložku modernej hospodárskej politiky. Sucho konštatuje, že štát je podstatnou zložkou trhového hospodárstva. Jeho argumentácia „zaberá“ predovšetkým v tradičných sociálnopolitických sektoroch - riešenie nezamestnanosti, zdravotnej a dôchodkovej reformy, ako aj pri aplikácii na oblasť vzdelávania a dodatočnej možnosti kvalifikácie. Okrem toho vysvetľuje aj „základné problémy 21. storočia“: (1) demografický problém starnutia populácie, ktorý sa (2) vyostruje nárastom počtu prípadov trvalo postihnutých. Všíma si (3) dôsledky technického pokroku na základe analýzy genetickej diagnostiky. Zaujíma sa (4) o následky a nové požiadavky, ktoré vyplývajú pre postkomunistické krajiny z prechodu k trhovému hospodárstvu a (5) nadväzujú na „globalizáciu“ v jej prejavoch na socialno-štátne dôchodkové systémy zabezpečenia. Sociálny štát má budúcnosť Nicholas Barr prezentuje svoj výklad na početných príkladoch zo života rozličných krajín a národov, ku ktorým mal ako konzultant Svetovej banky ľahký prístup. Každú zo svojich relevantných hospodárskych analýz uzatvára vysvetlením politických konzekvencií z hľadiska ich efektívnosti a sociálnej spravodlivosti. Podľa očakávania formuluje a uprednostňuje viac-menej „nedokonalé riešenia“, ktorých hlavnou výhodou je ich realizovateľnosť. Každé z nich, ak má byť efektívne a spravodlivé, musí podľa Barra vykazovať podstatné sociálno-štátne prvky. Konkrétne predstavy o ich zložení sa dajú podľa rozličných záujmov čitateľov aj rozličným spôsobom odporúčať. Som presvedčený, že teoretici a praktici v oblasti sociálnej politiky budú pokladať túto prácu za prínosné čítanie. Aj špecialisti v nej nájdu „svoje“ kapitoly a majú pritom príležitosť dať si vysvetliť tie ostatné. Rád by som v nasledujúcich častiach predstavil tie vybrané problémy a na ne sa vzťahujúcu argumentáciu, ktoré pokladám za kľúčové pre aktuálnu spoločenskú diskusiu. Základné východiská Nicholas Barr otvára túto kapitolu poukazom na otázku, ako možno celoživotné príjmy normálnych pracujúcich občanov použiť na financovanie spotrebných nárokov v aktívnom a dôchodkovom veku. Neoklasická štandardná ekonómia pozná racionálne riešenie, ktoré exaktne sformuloval americký ekonóm Irving Fisher (1867-1947) vo svojom modeli rovnováhy. Fisherov model slúži vo všeobecnosti ako teoretické zdôvodnenie, že túto úlohu najlepšie plní privátne financovaná starostlivosť prostredníctvom poistení, kapitalových investícií a úspor. Fisherov model spočíva samozrejme na niekoľkých prísnych predpokladoch: Na trhu musí vládnuť dokonalá hospodárska súťaž. Zákazníci súkromných poisťovacích spoločností, ako aj ich akcionári musia byť dokonale informovaní napríklad o kvalite akcií. Akciové spoločnosti musia mať tiež prístup k prehľadným informáciám o platobnej (ne)schopnosti ich zákazníkov. Obidva predpoklady fungujú v skutočnosti nedokonale – vysoko asymetrickým spôsobom. A už len preto, že pritom ide o budúcnosť, nedá sa ich vývoj automaticky predpovedať. Z toho istého dôvodu sa spracúvajú východiská pre návrh poisťovacích úkonov, ktoré umožňujú prémiu, na základe overených skúsenostných údajov. To nie je možné v prípade krízových a existenčných problémov v trhovom hospodárstve. Preto neexistuje ani nijaké riziko nezamestnanosti, ktoré by malo brániť vzniku zodpovedajúcich poisťovacích ponúk na trhu. Súkromné poistenie pre prípad ochorenia je možné; privatizácia verejných poisťovacích spoločností sa však navrhuje kvôli riešeniu finančného deficitu, ktorý z toho vyplýva. Barr presvedčivo ukazuje, že asymetrické informácie ani osobný postoj k riziku nie sú zodpovedné za to, že existuje množstvo poistenecky nezaopatrených ľudí na trhu. Súkromný alebo verejný systém poistenia? Ide predovšetkým o rozdielnosti v rozdeľovaní rizika a príjmov, ktoré tento fenomén umožňujú. Pretože chudobní, ktorých riziko ochorenia vysoko prekračuje kvótu priemerných občanov, by len ťažko mohli zaplatiť celkové výdavky kryjúce ziskutvorné poisťovacie prémie. Analogicky to isté platí pre súkromné starobné poistenie. Aj ono vylučuje mnohých z možnej klientely. Rozsiahla starostlivosť sa preto nedá dosiahnuť prostredníctvom trhu. V demokratických spoločnostiach si štát uchováva svoju dôležitú úlohu, pretože práve on môže vynútiť a presadiť dodatočné financovanie na základe príspevkov a daní a to aj od tých, ktorí si môžu súkromné poistenie dovoliť. Ich príspevkami k povinnému poisteniu zaistia, že solidárnymi platbami sa budú môcť zaplatiť aj „zlé riziká“ v spoločnosti, spočívajúce v prekročení rizikovej krehkej hranice chudoby a s tým spätými dôsledkami Ak sa rozsiahlu starostlivosť podarí zabezpečiť, potom sa docielia aj zisky merané blahobytom v celej spoločnosti, ktoré sa prejavujú vo zvýšenej pracovnej produktivite a celkovej tvorbe hodnôt. To samozrejme neznamená, že štát sám bude produkovať, financovať a ponúkať sociálno-politické výkony. Existujú rôznorodé formy štátnej regulácie. Dôležité je, aby sa efektívne uplatňovali. „Riziko, neistota a nedokonalé informácie,“ konštatuje Barr „negatívne narúšajú základy neregulovaných síl trhu, ktoré by podľa niektorých ekonómov automaticky mali viesť k efektívnejším výsledkom, hoci spravidla nevedú.“ Penzijné fondy Sociálno-štátnu starostlivosť o dôchodcov, financovanú cez odvodové povinné dávky a zabezpečenú platbami pracujúcich generácií na nepracujúce, má dnes nahradiť iný systém podľa motta „viac súkromného sektora, menej štátu“. Namiesto systému „prerozdeľovania“ má nastúpiť financovanie, ktoré sa zakladá na súkromných úsporách v aktívnych rokoch. Z tohto výnosu má plynúť doživotná renta podľa zmluvného nároku pre tých, ktorí už nemôžu pracovať. Táto, prostredníctvom tvorby kapitálu zabezpečená starostlivosť, označovaná tiež ako kapitálové krytie penzijných fondov, viedla k vzniku množstva bánk, poisťovní a burzových spoločností. Ich spoločným menovateľom bola a je logika fungovania podľa zákonov slobodného trhu. Z tohto dôvodu sa odporúča zanechať starý systém financovania spolu s problémami, ktoré prináša prerozdeľovací mechanizmus so sebou. Predovšetkým sa naliehavo zdôrazňuje, že trh je lepšie uspôsobený na to, aby riešil demografické problémy späté s procesom starnutia populácie v bohatých industriálnych krajinách. Nicholas Barr vyvracia túto mienku jasnými argumentmi, pričom zdôrazňuje, že o principiálnej prevahe kapitálovo krytej starostlivosti o budúcich dôchodcov nemôže byť ani reči. Aj tento systém zabezpečenia starších spoluobčanov čelí rovnakému problému ako systém štátnej starostlivosti. Tento problém spočíva v náraste počtu konzumentov na strane nepracujúcich starších ľudí a súčasnom úbytku aktívnych ľudí zo sféry produkcie tovarov, hodnôt a služieb. Prerozdeľovanie odvodových dávok a zisky z uložených aktív sú len rozličné spôsoby financovania pohľadávok tých vrstiev, ktoré sa aktívne nepodieľajú na budúcej produkcii. Táto budúca produkcia bude tvorená z výkonov aktívne pracujúcej časti obyvateľstva alebo ešte aktívne činných ľudí. Prostredníctvom akumulácie dobrovoľných príspevkov na životné poistenia alebo penzijné fondy je financovanie stabilnej alebo stúpajúcej starostlivosti na spôsob zmluvne garantovanej renty práve tak málo zaistené ako štátne garancie dôchodkov, ktoré spočívajú na povinných odvodových dávkach. Čo ak trh nezaberie? Táto súvislosť sa zreteľne dá dokumentovať na príklade o polovicu menšieho a klesajúceho sociálneho produktu, vývoja, ktorý možno zaznamenať v mnohých krajinách. Ak by sa mal za tohto predpokladu uchovať životný štandard dôchodcov, musel by životný štandard aktívne pracujúcej časti tomu zodpovedajúco klesnúť. Opak predpokladá drastické zvýšenie príspevkov do fondov, ktoré možno už len preto vylúčiť. Pokles sociálneho produktu vedie v každom prípade k inflácii. Pri kapitálovo krytom systéme dôchodkového zabezpečenia by však mali výnosy stúpať. Pri regresívnom vývoji hospodárstva sa dá očakávať iba opak. Hodnota akcií a investícií klesá, práve tak ako hodnota vyplácaných dividend. Negatívne dôsledky tohto vývojového trendu sa prejavia na kapitálovo krytom systéme dôchodkového zabezpečenia aj vtedy, ak by sa výška sociálneho produktu nemenila alebo ľahko stúpala (pri koncipovaní tohto textu v auguste 2002 čítam paralelne v anglických novinách správy o klesajúcich penziách v anglickom systéme dôchodkového zabezpečenia). Štátne príspevky a dane ako východisko príspevkového zabezpečovania klesajú spravidla menej ako kurzové a akciové hodnoty na burzových trhoch. Z tohto dôvodu ponúka kapitálovo krytá starostlivosť práve ľuďom, ktorí sa pokúšajú uchovať životný štandard na dôchodku, menej istoty ako štátom garantovaný sociálny systém - a to napriek masívnej propagande a sľubom z reklamných šotov a komisionálnych správ. Rozhoduje produktivita práce Rozhodujúcou otázkou pre oba systémy je rast produkcie a produktivity práce. Tento faktor vychádza v Barrovom podaní z klasickej formulácie, z ktorej možno pochopiť rovnovážnosť výdavkovo financovaného dôchodkového zabezpečenia. (Výška príspevku na dôchodok krát priemerná reálna mzda krát počet pracujúcich sa rovná priemernej reálnej penzii krát počet osôb.) Pri stúpajúcom počte dôchodcov možno ich životný štandard dlhodobo udržať iba pod podmienkou, že suma reálnych zárobkov bude stúpať. Pretože pripravenosť zamestnancov akceptovať primerane vysoký vyrovnávajúci príspevok na ich účet je výrazne limitovaná. Podobnej skúške za pomoci uvedenej formulky by sa mal podrobiť každý seriózny návrh na dôchodkovú reformu. Zároveň možno týmto spôsobom rozpoznať, ktoré návrhy na reformu sú realizovateľné aj v dlhodobom rámci a ktoré môžu fungovať len krátkodobo, hoci mytológia o ríši bohatých dôchodcov sľubuje niečo iné. Desať základných mýtov o zdôrazňovanej prevahe kapitálovo krytého dôchodkového systému oproti štátnej garantovanej predstave analyzuje Barr jednotlivo a vyvracia ich teoreticky, ako aj empiricky doloženými údajmi. Napokon prichádza k záveru, že finančné problémy verejných systémov sa nedajú riešiť cestou ich privatizácie. Verejný sektor vyžaduje kombináciu prispôsobení sa najprv v počte zamestnancov, ich reálnych príjmov a až potom v počte dôchodcov a výške ich penzie a tomu zodpovedajúcich odvodov - nie naopak. Nemalo by sa pritom prehliadať, že existujú aj ďalšie možnosti verejného financovania penzií: prostredníctvom obmedzenia ostatných daní a príspevkov pochádzajúcich z výdavkov. Podľa Barra sa to týka predovšetkým výdavkov na oddlženie verejného sektora. Cez ich odbúranie by klesla výška budúcich úrokových mier a splátok. Pritom treba dbať na to, aby sa ušetrilo na tých výdavkoch, ktoré podporujú produktivitu a rast ako napríklad vzdelávanie, výskum a investície do ľudského faktora, teda tých výdavkových oblastí, ktoré sotva ovláda tá alebo iná loby. Preto závisí ich vývoj od predstáv, ktoré majú ich aktéri priamo v hlavách. Rakúsko sa hýbe v tomto ohľade falošným smerom: počet pracujúcich je primalý, počet penzistov prudko stúpa a náskok v produktivite práce sa stratil. Dnešný rakúsky systém sa nedá dlhodobo udržať. Technický pokrok a trhový rozvoj Jedna z najväčších výhod burzovo riadeného trhového hospodárstva spočíva bezpochyby v tlaku na technický a organizačný pokrok. Ak nastúpi inovačný proces, napríklad v organizácii fabriky, potom sa šíri rýchlo ako nákazlivá choroba. Paradoxne práve preto súkromné poisťovacie spoločnosti si doteraz nevedeli dobre poradiť s týmto procesom. Úspešnosť vedeckého pokroku spočíva na prognosticky nepredvídateľných jednotkách výskytu škôd a katatrof. I nebezpečenstvo infekčných chorôb sa dá len zriedka pokryť súkromnými poisteniami. To isté platí pre AIDS a pre BSE, ako aj pre prelomové objavy v genetike, ktoré môžu zreteľne predĺžiť trvanie ľudského života. Ďalšia hrozba trhového hospodárstva v tejto oblasti je dnes už realitou: Metóda elektrickej analýzy génov („genetic screening“) umožňuje už dnes prognózovať výskyt genetických chorôb. Vysoká kvóta predpovedateľnosti výskytu genetickej choroby znemožňuje poistenie na báze trhovo garantovanej starostlivosti. Tento pokrok znamená teda, že ľudia sa vďaka „genetic screening“ môžu dopredu diagnostikovať (ako budúci diabetici napríklad), a podľa toho sa môžu poistenecky „dopredu“ zariadiť. Určite sa však nemôžu pre „vylepšenie“ svojich privátnych možností a prostriedkov súkromne poistiť - z poistenia sú totiž bez okolkov vopred vylúčení. Už v roku 1974 hovoril v súvislosti s podobnými problémami Kenneth Arrow, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, o takzvanej „informačnej dileme“. Arrov doslova povedal: „Táto dilema je tu, lebo vylepšená diagnostika je dobrá pre pacientov alebo potenciálnych pacientov... Na druhej strane môže vyjsť pacienta priveľmi draho, lebo v našom systéme poistenia ľahko vedie k vylúčeniu z poisťovacích prémií alebo z účasti na poistení či dokonca k strate pracovného miesta a následnej nemožnosti obstarať si nové.“ Barr vysvetľuje otázky, ktoré vznikajú v súvislosti s týmito problémami a dáva aj odpovede na ne z hľadiska spravodlivosti a efektívnosti. Pri týchto vysvetleniach sa nedá zaobísť bez štátu a daní. Problémy postkomunistických krajín V postkomunistických krajinách neexistovala nijaká otvorená nezamestnanosť, ani veľká bieda a tiež sa nevyskytovali nijaké väčšie problémy zo sociálnym zabezpečením - napriek nízkemu životnému štandardu a politickej diktatúre. Premena plánovaného hospodárstva na trhové viedla okamžite k drastickým zmenám a diferenciácii príjmov a k rozšíreniu chudoby spojenej s poklesom produkcie a výšky celonárodného dôchodku. Silne tiež pôsobila strata štátnej garancie pracovných miest a prudký nárast nezamestnanosti. Všetky tieto faktory spôsobili intenzívnu potrebu sociálnej politiky. Tento proces sa udial v situácii, v ktorej chýbala opora v tradičných inštitúciách, ak neberieme do úvahy rodinu. To platí pre dlhodobejšie investície vo všeobecnosti a pre nezamestnanecké poistenie špeciálne. Podobne možno hovoriť aj o nedostatočnom zaistení dôchodkového poistenia pri klesajúcej produkcii. Problematickosť situácie zvyšujú aj reformy, smerujúce k zvýšenej produktivite práce, ktoré sa často spájajú s odbúravaním pracovných miest. Barr vyvodzuje z podrobne opísanej situácie v postkomunistických krajinách viaceré úlohy: ustanovenie stálych príjmov na nižšej úrovni ako spôsob boja proti chudobe, zvyšovanie mobility pracovných síl a posilnenie súvislosti medzi príspevkami a nárokmi. Znova opakuje svoj záver: tieto úlohy trh nedokáže zvládnuť bez „štátu“. Globalizácia Svet sa mení rýchlo. Prerozdeľovanie svetových príjmov je oveľa nerovnomernejšie ako kedykoľvek predtým: príjmy rastú, bieda sa zväčšuje. Obyvateľstvo bohatých krajín žije dlhšie - starne pomalšie. Informácie a peniaze tečú ponad hranice národných štátov iba s minimálnou kontrolou. Globalizacia podkopáva základy sociálneho štátu. Národná politika si ho už nemôže dovoliť. Kto už nepočul alebo aspoň raz nečítal o niečom podobnom? Kde sú však protiargumenty? Z argumentov „za globalizáciu“, aké odprezentovali vedúce osobnosti Rakúskej akadémie, vidiace svet očami nezvratného pokroku ako ideológie 19. storočia, neobstojí voči Barrovej analýze ani jeden. Najmä keď sa nimi zdôvodňuje privatizácia a burzový trh. Práve preto, že globálne trendy sa týkajú všetkých inštitúcií, stoja pod tlakom aj súkromné. Tiež sa musia prudko prispôsobovať. Nicholas Barr odporúča z tohto dôvodu nehovoriť o kríze sociálneho štátu, ale o jeho aktuálnych problémoch. Tie nie sú prekonané a budú nás zamestnávať aj v budúcnosti. Ich naliehavosť podnietila formuláciu štyroch predstáv a téz o sociálnom štáte, ktoré Barr navrhuje. Štyri tézy o sociálnom štáte Prvou z nich je tvrdenie, že sociálny štát nielen niečo stojí, ale aj poskytuje výkon. Umožňuje lepšie zvládnuť riziká a neistotu tým, že ponúka ľuďom minimálnu starostlivosť. Vo vzťahu k nej trh nielenže funguje nedostatočne, ale ako takú ju aj ohrozuje. Sociálny štát zabezpečuje predovšetkým obstarávanie existenčne dôležitých jednotiek počas celého životného cyklu, počínajúc výchovou detí, investíciami do vzdelania až po starostlivosť o penzistov. Ohľadom existenčného zlyhávania trhu v týchto socialnopolitických otázkach by tieto pretrvávali, aj keby všetci ľudia patrili do dobre zarábajúcej strednej vrstvy. Ide o to, aby sa tieto úlohy sformulovali adekvátne dôležitosti problémov, nie však jednoducho zamietli alebo minimalizovali. Organizácia („structure“) by sa nemala zamienať s veľkosťou („size“), tvrdí ďalej Barr. A pýta sa: aká je najlepšia organizačná forma pre splnenie sociálnopolitických úloh? Ktoré z nich majú byť financované a produkované verejne, a ktoré prevážne privátne? Trh funguje efektívnejšie tam, kde má splnené svoje základné podmienky. V prípade kríz alebo trhového zlyhávania môže verejné finacovanie a štátne intervencie pomôcť k lepším výsledkom trhu, ktoré by sotva dosiahol bez nich. Pri riešení týchto otázok treba odlíšiť určenie rozsahu podobných aktivít a s tým súvisiacu nutnosť určenia zdrojov financovania. Rozsah pomoci treba určiť podľa konkrétnosti riešeného problému, čo predpokladá perspektívu zabezpečeného financovania. Treťou tézou Nicholasa Barra je myšlienka: interné problémy nevedú k nutnosti odstránenia sociálneho štátu. So stúpajúcimi príjmami sa mení dopyt po verejných službách. Štátna výpomoc pri nájomnom, nutnosť šetrenia a podobné tradičné sociálne požiadavky strácajú pritom prioritný význam. Z hľadiska ponuky dražejú neustále tie opatrovateľské výkony, ktoré sa viažu na živú opatrovateľskú a personálnu službu. Z týchto zmien nevyplýva ako dôsledok potreba odstraňovať sociálny štát ako taký, ako sa často deje. Namiesto toho treba požadovať obnovenie koncentrácie na jeho „kľúčové úlohy“. Globálny tlak a vznik globálnych problémov by sa nemal preceňovať. „Globalizácia“ viedla podľa názorov mnohých ekonómov k idei hospodárskej súťaže o „miesto produkcie“. Zaistenie adekvátneho miesta produkcie malo zabezpečiť nižšie platy a sociálne výdavky zo strany vlastníkov. Je to síce dôležitý argument, ale proti nemu možno postaviť iný: že sociálne výdavky sú faktorom zvyšovania produktivity práce a výroby, že svet sa „neglobalizuje“ rovnako (prírastok v nerovnosti príjmov v USA možno iba v pätine prípadov vysvetliť globálnym tlakom na hospodársku súťaž). Zlé zdravotné a starobné poistenie vedie k tomu, že ich nedostatky musia riešiť a niesť za to náklady súkromné firmy. „Znevažovanie verejných výdavkov,“ zdôrazňuje v tejto súvislosti Barr, „môže nahradiť hlava medúzy s multipočetnými privátnymi programami s neobmedzenými daňovými úľavami, čoho najlepším príkladom je financovanie zdravotníctva v USA.“ Iné príklady Existuje množstvo iných príkladov, ktoré ukazujú, že vlády krajín združených v OECD sú v stave prispôsobiť sociálny štát novým podmienkam a pritom zreteľne rozlišovať medzi verejnou organizovateľnosťou a súkromnými kompetenciami. Okrem toho treba pripomenúť, že dobiehajúce „nové priemyselné krajiny“ sú konfrontované s rovnakými problémami ako tradičné hospodárske veľmoci. Tiež sa sčasti uchyľujú k intervenciám z pozície sociálneho štátu. Tak vzniká „ súťaž zhora“, z ktorej skôr vyplýva tendencia k politickej konvergencii sociálneho štátu než návrat k 19. storočiu. Nicholas Barr prichádza k už citovanému záveru, ktorý stojí zato ešte raz zopakovať: „Sociálny štát bude existovať naďalej, a to z jednoduchého dôvodu: teoretické argumenty, ktoré zdôvodňujú jeho existenciu, stále platia“. A dodáva: „Premeny, ktoré sa odohrávajú v 21. storočí, nenarušia ich legitimitu.“ Záverom dovoľte jedno vybočenie: recenzent Barrovej knižky použil podobnú argumentáciu vo svojej eseji Má sociálna demokracia ešte budúcnosť? uverejnenej v roku 1980 vo Fischerovom nakladateľstve. Táto esej čerpá okrem iného z prác, ktoré sa zaoberajú teóriou rizika a neistoty v hospodárskom systéme. Ilustratívnu ukážku tohto smeru myslenia nájde čitateľ v zborníku prác pod názvom Sociálny štát budúcnosti. K návrhu aktuálnej podoby a vzoru štátnych intervencii (Frankfurt, 1982). Analýzy a návrhy v tejto knihe vznikli na podnet rakúskeho ministerstva financií a boli koncipované ako podnet a východisko k neuskutočnenej celospoločenskej reforme v našej spoločnosti. Základné myšlienky Sociálneho štátu budúcnosti dostali tak Barrovou prácou dodatočné zdôvodnenie. Je tu optimizmus namieste? Aj taká kniha, akou je Barrova práca, vyznačujúca sa jasnosťou poznatkov a založená na argumentoch z hľadiska common sense, však zanecháva množstvo otvorených otázok. Napríklad pre súčasníka, ktorý sa aktívne zaujíma o diskusiu o problémoch sociálneho štátu, sa môže vynoriť otázka: prečo sa v Barrovej knihe neobjaví ani len v náznakoch téma garantovaného základného príjmu. Veď namieste je obava, že niekto, kto tak dôkladne analyzuje vzťah hospodárskeho rastu, produktivity a zamestnanosti, má väčšie problémy s touto témou než ľudia, ktorí pokladajú keynesovskú ekonómiu za prekonanú. Barr ohromuje aj svojím veľkým optimizmom. Miestami sa zdá, ako keby preňho lepší argument automaticky viedol k faktickej realizácii. Pritom sa teoreticky neodvoláva ani na známe „optimistické“ riešenia v rámci učenia o takzvanej „dileme väzňa“ a nepoužíva ani inú teoretickú zbraň: teóriu hier na spôsob Gunnara Myrdala. Politickí reprezentanti budúceho sociálneho štátu sa v jeho práci nevyskytujú rovnako ako iné politické figúry, ktoré menili bipolárny svetový poriadok na jeho dnešný monopolárny proťajšok v duchu tzv. washingtonského konsenzu. Politický optimizmus by bol oprávnený iba vtedy, ak by sa tradiční zástancovia sociálneho štátu zmocnili Barrovych ideí a prešli najprv od politickej kapitulácie k intelektuálnej defenzíve a čoskoro potom zaujali pozíciu politickej ofenzívy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama