Zástanca politiky tvrdej reality

Keď som v roku 1969 ako študent žurnalistiky končil diplomovú prácu na tému Novinár Milan Hodža, natrafil som na zaujímavú charakteristiku tohto slovenského politika. Vyslovil ju kedysi na konci tridsiatych rokov 20. storočia mladý študent a neskôr novinár a profesor Mieroslav Hysko: Hodža je politik tvrdej reality
Počet zobrazení: 1484

Keď som v roku 1969 ako študent žurnalistiky končil diplomovú prácu na tému Novinár Milan Hodža, natrafil som na zaujímavú charakteristiku tohto slovenského politika. Vyslovil ju kedysi na konci tridsiatych rokov 20. storočia mladý študent a neskôr novinár a profesor Mieroslav Hysko: Hodža je politik tvrdej reality. Nebola náhoda, že mi tento výrok utkvel v pamäti. Tridsať rokov potom, čo sa spájal s M. Hodžom, dostal sa do povedomia v súvislosti s ďalším slovenským politikom - Gustávom Husákom, ktorý tento pojem použil na označenie svojej politiky po 21. auguste 1968. Dôvod, prečo M. Hysko dospel k takejto charakteristike M. Hodžu súvisel s jeho vzťahom k rozličným prúdom uhorskej a slovenskej, neskôr aj československej politiky. Práve úsilie vychádzať z reálnych pomerov Slovenska, či už v rámci monarchie alebo prvej Československej republiky, nemeniť ich, ale usilovať sa v rámci nich realizovať svoju politiku, svoje ciele, výrazne odlišovalo M. Hodžu od iných politikov, akým bol napríklad idealista a pansláv Svetozár Hurban Vajanský či búrlivák Andrej Hlinka, ktorý sa dostal do konfliktu s uhorskou cirkevnou mocou. Skrátka, Hodža veľmi rýchle dospel k poznatku, že politika má byť umenie možného. Preto považujem za vhodné poukázať na vývoj tohto Hodžovho politického realizmu. Prvé náznaky úsilia zreálniť slovenskú politiku badať už v jeho novinárskych počiatkoch, keď ako 22-ročný študent uverejnil v Slovenských listoch v roku 1898 článok Pasívnosť – aktívnosť. Kritizuje v ňom rozhodnutie nemaďarských národností z roku 1895 nezúčastňovať sa na krajinských voľbách na protest proti politike peštianskej vlády. ,,Čas uchodí a v jeho zvrchovanosti doliehajú na nás požiadavky doby vždy ukrutnejšie... preto radikálne domáhajme sa prostriedkov, aby sme nimi mohli, až Boh dá, pracovať trebárs – konzervatívne.“ Hodža vyčíta predstaviteľom národností, že sa ani nepokúsili podrobiť skúške slovenské voličstvo. Dával najavo, že nečinnosť nebude jeho politickou metódou. Celkovú napätú atmosféru v Uhorsku, postoje slovenských predstaviteľov a svoje ambície dokázal koncom roku 1898 v článku uverejnenom v Slovenských listoch nahustiť do jednej neúplnej vety: ,,... tak jednotvárne – tak trápne sparno, nevoľno... neškodilo by búrky, búrky trocha – azda by sa povetrie prečistilo.“ Postoj k nacionalizmu Na ilustráciu treba dokresliť celkové pomery v Uhorsku začiatkom 20. storočia, kde sa stupňujúca maďarizácia a sociálny útlak spájali so spomínanou pasivitou a nereálnymi politickými koncepciami. A práve v čase, keď vrcholí národnostný útlak, prichádza Hodža s článkom, ktorému dal výstižný názov Nacionalizmus je slepý. Reaguje ním na súdny proces S. H. Vajanského, počas ktorého obvinený vyzýval porotcov, že oni sú tiež nacionalisti a podobne ako on bojujú proti domácemu internacionalizmu a bezkonfesionalizmu, ktorý bol zvonka zanesený do sŕdc slovenskej inteligencie. Hodža na to reaguje slovami: ,,Nacionalistovi darmo vysvetľujete, že ničiteľom národov je práve prehnaný nacionalizmus, že dvaja rôznorečoví nacionalisti sa nikdy nezhodnú, akonáhle sa zídu vedľa seba; že dnešný nacionalizmus v celej Európe je krokom späť a že sa ho chytá práve najspiatočníckejšia vrstva národa: u nás a všade.“ Možno povedať, že týmto článkom Hodža predbehol aj mnohých súčasných slovenských politikov v podstate o celé storočie. Keď som krátko po vzniku samostatného Slovenska uverejnil v Pravde citáty z Hodžovho článku, zniesla sa búrka protestov, v ktorých mi vyčítali, ako môžem na jednu rovinu klásť našich a maďarských nacionalistov. Možno si predstaviť, s akou búrkou nevôle sa musel stretnúť Hodža, keď v apríli 1903, v čase vrcholiacej maďarizácie, vyšiel jeho článok v Hlase. K nacionalizmu sa Hodža vrátil aj v nasledujúcom, májovom čísle Hlasu, kde svoj postoj ešte pritvrdil. Napokon, cítiť to už so samotného titulku: Nacionalizmus je slepý, slepý, slepý: ,,Nemajúc mimo národného hesla žiadnych iných záujmov, hotový je nacionalista meniť svoje náhľady na všeobecný pokrok ľudstva v každom okamžení. Ak mi osoží demokracia, pôjdem s ňou; osoží mi šľachta a feudalizmus, spriahnem sa s ním; ak mi prospeje liberalizmus, budem liberálnym nacionalistom.“ Článok Realizmus u nás uverejnený v Hlase v júni 1904 už možno označiť za ucelený koncept Hodžovho politického programu. Hodnotí v ňom jednotlivé politické smery a hľadá ten najvhodnejší pre Slovensko. ,,... úlohou politického programu nie je len to, aby sa konštatovalo, čo máme na srdci. Náš národnostne politický program mal by dať odpoveď na túto otázku: aké položenie žiadame si my, ako uhorskí občania národnosti slovenskej v našom štáte a v našej ríši.“ Po analýze politických pomerov na Slovensku v 19. storočí dospieva nakoniec k poznatku: ,,Ak máme raz dôkladne objasnenú situáciu, snadno bude potom ukázať, aký smer musí nastúpiť naša národnostná politika. Lebo veď to už len je zrejmé, že politika, ktorá chce dosiahnuť úspechov, musí počítať s tým, v čom je protivníkova sila – musí mať pred sebou praktické, všestranné, ale dosažiteľné ciele, slovom musí byť reálna.“ Neexistuje lepší príklad Hodžovho realizmu, kde sa politika chápe ako umenie možného. Vzťah k socialistom Vzhľadom na politické koncepcie je zaujímavý jeho postoj k slovenským socialistom, ktorí sa začali aktivizovať v podstate súbežne s ním. Ako uvádza v prvom čísle Hlasu, v roku 1898 existovala v Pešti organizácia slovenských socialistov, ktorá mala takmer 15 tisíc prívržencov a Hodža sa kladne vyjadroval o ich vplyve na robotníctvo. ,,Hmotárstvo socialistického evanjelia stojí umu a srdcu robotníkovmu neporovnateľne bližšie než nie najvzletnejšie myšlienky o národnosti... Národnostná myšlienka je privysoká – poviem priabstraktná – tomu, koho morí hlad a kto klesá pod ťarchou denne 16 i viac hodinovej práce.“ Dospieva k presvedčeniu, že socializmus je ,,tomuto ľudu nateraz potrebný“. K socialistom sa vracia vo viacerých článkoch. Pamätný je najmä ten, v ktorom v apríli 1903 v Ľudových novinách poukazuje na fakt, že medzi Rumunmi žijúcimi v Uhorsku sa šíri popularita sociálnej demokracie. ,,A ľud rumunský, dosiaľ fanaticky národný a fanatický vo viere, hromadne kráča pod červený prápor.“ Príčinu pripisuje chybnej politike dovtedajších národných vodcov. ,,Ajhľa, následky úzkoprsej, výlučne národnostnej politiky. Ako mnohí iní aj inde, tak neporozumeli požiadavkám našej doby ani vodcovia ľudu rumunského. Popri ustavičnom prízvukovaní národnosti zabudli na to, z čoho a ako národ žije. Milovali svoj ľud len v teórii...“ Článok pod názvom Memento, aj keď využíva rumunský príklad, sa stal tvrdou kritikou slovenských vodcov a navyše naznačuje blízkosť socialistických myšlienok slovenskému naturelu. ,,Je najvyšší čas, aby sme v našom spoločenskom živote uviedli starú dobrú slovanskú zásadu: neprávosť je pána mať, väčšia: byť pánom. Toto je zásada kresťanská, zásada rovnosti, zásada slobody posvätená drahou minulosťou nášho rodu. Krotkej povahy Slovan nechce byť pánom nad inými v politike, nechce útlaku, žiada rovné právo. Náš hospodár za jedným stolom sediac, z jednej nádoby je so svojím sluhom, patriacim akoby k rodine. Tento zdedený cit sociálnej spravodlivosti si, Slováci, zachovajme.“ Aj v spomínanom článku Nacionalizmus je slepý tvrdí, že Slováci bojujúci za svoje práva nachádzajú v Uhorsku spojenca iba v radoch socialistov. ,,Rozumná výhodná aliancia je možná len so stranou sociálnodemokratickou, ktorá je proti národnostiam najspravodlivejšia, ktorá nikoho neprenasleduje preto, že je takej alebo onakej národnosti, ale bojuje za právo všetkých ukrivdených. My Slováci nemáme ani šľachty, ani vysokého kléru, ani veľkopriemyslu, žeby nám taktika kázala daktorú z týchto vrstiev šetriť, sme národom biednym, sme proletármi krajiny i (niet) nič prirodzenejšieho, ako spojovať sa s proletármi ostatných národností Slovenska.“ Orientácia na roľníctvo Hodža je očividným prívržencom tvrdej reality aj potom, keď sa ako politik i vydavateľ Slovenského týždenníka orientoval predovšetkým na roľníctvo. Bolo to tiež reálne zhodnotenie pomerov Slovenska, keď skonštatoval, že u nás neexistuje iná hospodárska i politická sila, ako sú slovenské ,,haleny“. Aj v tomto období hľadá styčné body i rozdiely medzi svojou politikou zameranou na široké roľnícke vrstvy a sociálnou demokraciou. V článku O socializme u nás načrtáva hlavné myšlienky sociálnej demokracie. ,,Po stránke hospodárskej chce zrušiť ten dnešný poriadok, podľa ktorého každý čo má, má to len pre seba. Ona (sociálna demokracia) chce majetok spoločný, v ktorom by každému jednotlivcovi zabezpečila výživu za vykonanú prácu. A chce to dosiahnuť nie postupne, ale prevratom a síce tak, že vyčká, kým kapitalizmus sám seba zničí.“ Hodža na túto časť programu reaguje vyhlásením: ,,My jej hospodársky program nepovažujeme za taký, ktorým by sa musel zaoberať človek, jestli chce pomôcť ľudu nie kedysi o 100 rokov, ale teraz hneď.“ Hodža odmieta aj kultúrny program sociálnej demokracie, ktorý ,,náboženstvo síce trpí, ale ho neuznáva za vec potrebnú“. V podmienkach Slovenska je náboženstvo podľa Hodžu vec svedomia a vec potrebná, lebo ,,z náboženstva čerpáme mravnosť“. Politický program sociálnej demokracie však akceptuje, lebo ,,obsahuje všetky práva ľudu bez rozdielu stavu a národností“. Hodža jednoznačne odmietal kresťanský socializmus, ktorý sa v tom čase začal objavovať v Európe. Ako dôvod odmietania uvádza nedôveru v jeho vodcov. ,,... táto klika zneužíva náboženstvo na svoje vreckové ciele a upomína robotníkov na to, aby len boli spokojní, však i Kristus trpel, a vo večnom živote že však dostanú bohatú odmenu. Kdežto sociálna politika má i ten cieľ, aby sa človeku dobre vodilo nielen za hrobom, vo večnosti, ale i za živa, tu, v tomto plačlivom údolí.“ Hodžov tvrdý realizmus, keď ho sledujeme v rozmedzí niekoľkých rokov, viedol paradoxne k názoru, že v politike lavíruje. Ako východisko jedného extrému môžeme uviesť jeho ostrú kritiku panovníka a tradičnej slovenskej lojálnosti k cisárskemu dvoru v článku z júla 1905 pod názvom Zase na našu kožu, vaše veličenstvo? Článok vzbudil pozornosť aj v Čechách a chápal sa ako príprava na vytvorenie politického bloku nemaďarských strán s maďarskými demokratickými a socialistickými stranami. ,,... nám Slovákom neslobodno spoliehať sa na Jeho Veličenstvo otcovské srdce. Buďme presvedčení, že je toto srdce vlastne len sčítací stroj, na ktorom sa veľmi umne dá vypočítať, v akom poriadku sa treba hrať s národmi. Kedy proti sebe podhuckať Slovákov, Srbov a Rumunov proti Maďarom, a kedy treba podhuckať Maďarov proti nám.“ Dva roky po napísaní tohto kritického článku začína pre Hodžu obdobie druhého extrému, keď vkladal nádeje na riešenie problémov Slovenska do následníka trónu Františka Ferdinanda. Hodžovi kritici, najmä v Čechách, poukazovali práve na titulok tohto článku, aby naznačili, ako ďaleko sa medzitým posunul svojím ,,panošením Konopišti“. Belvederský kruh Orientácia na následníka trónu, napriek kritickým výhradám, presne zapadá do Hodžovej koncepcie politiky tvrdej reality. Kritický postoj Františka Ferdinanda k politike maďarskej vlády bol všeobecne známy a Hodža sa ho usiloval využiť na likvidáciu dualizmu, vytvorenie určitej formy federácie a reformu volebného systému. Impulzom na nadviazanie kontaktov Františka Ferdinanda so skupinou slovenských politikov sa stali krvavé udalosti v Černovej v roku 1907. Hodža sa po tomto stretnutí zaradil do ,,belvederského kruhu“, teda úzkej skupiny politikov, ktorí mali blízko k následníkovi trónu. V marci 1913 František Ferdinand prijal dokonca aj delegáciu Slovenskej národnej strany. Toto obdobie svojej politiky Hodža obhajoval aj po vzniku ČSR, ba aj vo svojej knihe Federácia v strednej Európe napísanej v roku 1942 v emigrácii: ,,Predstavitelia Nemaďarov a mnohých rakúskych Slovanov mali teda pravdu. Ak vezmeme do úvahy situáciu ich národov, boli dokonca povinní využiť príležitosť na možné uskutočnenie reformy, ktorú im politika Františka Ferdinanda ponúkala.“ Podobný časový oblúk spája aj jeho názory na nacionalizmus. K článkom mladého Hodžu odsudzujúcim nacionalizmus možno dať do protikladu názory z roku 1932 obsiahnuté v prednáške Moderný nacionalizmus. Aj tu, zrejme pod vplyvom udalostí na Slovensku a v susednom Nemecku, podlieha realite a tvrdí: ,,Nacionalizmus po svojej romantickej a deštruktívnej fáze je dnes konštruktívnou morálkou. Nacionalizmus sa dnes správne chápe a musí sa chápať ako pozitívny a kladný.“ Hodža v tomto prípade podľahol tlaku okolia, i keď uvádza aj pragmatické príčiny renesancie nacionalizmu v 30. rokoch: ,,Nacionalizmus nezanikol, nacionalizmus nezomrel. Ani po vojne nie. Nezomrel u víťazov, pretože zvíťazili, nezomrel u porazených, pretože boli porazení.“ Milan Hodža teda počas celého aktívneho politického života podliehal čaru a návnadám tvrdej reality. Nechcel meniť pomery, hľadal iba cesty a prostriedky, ako existujúci stav využiť čo najviac v prospech svojich politických koncepcií. Napriek svojej schopnosti postrehnúť pomery v strednej Európe a vystihovať nastupujúce trendy v jej politike, nedokázal predvídať, že ním spočiatku kritizovaný a neskôr akceptovaný nacionalizmus bude prekvitať ešte aj o sto rokov a získa novú podobu tým, že sa spojí s populizmom. Naďalej však platí poznatok vyslovený mladým Hodžom, že s nacionalizmom sa spájajú najspiatočníckejšie vrstvy národa.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984