Reklama

Sú dobrí a zlí teroristi?

V čase, keď vo svetových médiách začala dominovať téma možnej vojny proti Iraku, ostala bez povšimnutia agentúrna správa, že Čína víta rozhodnutie Organizácie Spojených národov zaradiť Hnutie za nezávislosť Východného Turkestanu (ETIM) na zoznam teroristic
Počet zobrazení: 969

V čase, keď vo svetových médiách začala dominovať téma možnej vojny proti Iraku, ostala bez povšimnutia agentúrna správa, že Čína víta rozhodnutie Organizácie Spojených národov zaradiť Hnutie za nezávislosť Východného Turkestanu (ETIM) na zoznam teroristických organizácií. O niečo väčšiu pozornosť si vyslúžilo vyhlásenie ruského prezidenta Vladimira Putina, že Moskva má na základe článku 51 Charty OSN právo zasiahnuť proti základniam čečenských teroristov v Gruzínsku. Prezident to odôvodnil aj prepojenosťou týchto rebelov na afganský Taliban a bin Ládinovu organizáciu al-Káida, čo nepopierajú ani Spojené štáty. Treba ešte pripomenúť, že článkom 51 Charty OSN obhajujú svoje právo zaútočiť na Irak aj Spojené štáty. Na základe takýchto kusých informácií by sme mohli nadobudnúť dojem, že vzniká akási nová celosvetová aliancia pripravená bojovať proti existujúcim i potenciálnym hrozbám terorizmu všade a všetkými prostriedkami. V skutočnosti je takáto aliancia iba želaním niektorých politikov. V reálnom politickom živote naďalej pretrváva stará osvedčená zásada, že ak traja chcú robiť alebo už robia to isté, nie je to to isté. Dvojznačný prístup Zaradenie turkestanskej organizácie ETIM do jednej skupiny s bin Ládinom a Talibanom môže Čína považovať za svoje diplomatické víťazstvo, ale vo Washingtone sa už s menším pochopením prijíma úsilie Pekingu využiť protiteroristické nálady svetovej verejnosti na definitívne vysporiadanie sa s islamským separatizmom, ktorý sa aj pomocou organizácie ETIM šíri z Turkestanu medzi obyvateľmi odľahlej provincie Sin-ťiang. Ak by Čína považovala za nevyhnutné zasiahnuť proti základniam islamských teroristov v krajinách bývalej sovietskej Strednej Ázie, Spojené štáty by to istotne považovali za nebezpečný príklad čínskeho expanzionizmu. Napokon, varovanie Číny pred vojenskou expanziou, či už smerom na Taiwan alebo do krajín Strednej Ázie, sa objavilo aj v novom strategickom dokumente sumarizujúcom vojenskú doktrínu USA po 11. septembri 2001. V oblasti Kaukazu USA tiež priznávajú prepojenosť čečenských separatistov na medzinárodný islamský terorizmus, ale sú zásadne proti tomu, aby sa Rusko vojenskou silou vysporiadalo so základňami extrémistov v Pankisskom údolí, aj keď by Moskva tak iba nasledovala príklad Washingtonu, ktorý chce preventívnym útokom zlikvidovať existujúcu či fiktívnu hrozbu prichádzajúcu z Iraku. Takáto rozkolísanosť v zásadách je zrejmá aj z vyhlásenia amerického ministra zahraničných vecí Colina Pawella, že Rusko má síce právo na sebaobranu pred čečenskými povstalcami, ale vojenský útok proti ich pozíciám na gruzínskom území by nebol najlepším riešením. Jeho námestník John Bolton oveľa ráznejšie odmietol výmenný obchod navrhovaný Moskvou v podobe súhlasu s americkým útokom na Irak, ak Washington nebude namietať proti ruskej vojenskej operácii v Gruzínsku. Dve kategórie teroristov Vzniká tak nebezpečenstvo, že vo svete budú naďalej existovať dve kategórie teroristov. Tak, ako to bolo aj v časoch studenej vojny. Werner Adam, známy komentátor nemeckého denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung, nedávno vo svojej prednáške vo Viedni kritizoval predovšetkým politiku USA v oblasti Strednej Ázie, kde vzťah k jednotlivým nedemokratickým režimom podriaďujú výlučne vlastným ekonomickým záujmom. Washington síce uznáva, že tento región je plný despotických mocipánov, ale na ich ďalšiu kategorizáciu používa staré osvedčené kritérium, ktoré Werner Adam vystihol slovami: „Sú to síce všetko bastardi, ale niektorí z nich sú „naši bastardi.“ Zaujímavé je sledovať, ako sa z akceptovateľných ,,bastardov“ stávajú tí odsúdeniahodní a naopak. Nedávne dejiny sú plné bohatých príkladov. Jedným z nich je bývalý panamský diktátor Manuel Noriega, o ktorom sa všeobecne vedelo, že zneužíva svoju vo Washingtone rozšírenú povesť ,,dobrého bastarda“ na pašovanie drog. Prívlastok ,,dobrý“ stratil až potom, keď si v krajine začal budovať povesť vlastenca tým, že nahlas hovoril o skorom návrate Panamského prieplavu, kontrolovaného USA, pod zvrchovanosť svojej krajiny. Podobnou premenou prešiel aj bin Ládin, ktorý ako neochvejný bojovník proti sovietskej okupácii Afganistanu dostal od americkej spravodajskej služby CIA možnosť založiť organizáciu al-Káida a tomu zodpovedajúcu materiálnu pomoc v podobe zbraní. Do tejto kategórie patrí aj samotný Saddám Husajn celé roky povzbudzovaný a podporovaný vo vyčerpávajúcej vojne s Iránom. Vtedajší režim iránskeho duchovného vodcu ajatolláha Chomejního bol pre Washington synonymom najväčšieho nepriateľa v regióne. Do obdobia tohto americko-iránskeho priateľstva, konkrétne do roku 1988, patrí doteraz najbrutálnejší Husajnov čin – použitie bojových otravných látok proti kurdskému civilnému obyvateľstvu v oblasti Halabdža. Vtedy americká vláda mlčala. Premena Kim Čong-ila Najnovšie sme svedkami až grotesknej transmutácie zlého diktátora na prijateľného. Ako je všeobecne známe, v januári 2002 americký prezident George Bush vo svojom televíznom prejave ukázal prstom na Irán, Irak a KĽDR a vyhlásil, že tieto tri krajiny predstavujú v súvislosti so svetovým terorizmom ,,os zla“. Lenže v čase, keď sa Washington snažil presadiť v Bezpečnostnej rade OSN tvrdú rezolúciu proti Iraku s jasným cieľom získať voľnú ruku na ozbrojený útok, prezident Bush vyslal svojho osobitného emisára Jamesa Kellyho do Pchjongjangu s jasným cieľom – riešiť existujúce spory mierovými rozhovormi. Pritom práve KĽDR predstavuje najväčšie bezpečnostné riziko, lebo, ak máme veriť americkej spravodajskej službe, už v súčasnosti disponuje materiálom na výrobu najmenej dvoch jadrových bômb a testovala medzikontinentálne rakety. Irak bude mať, podľa tých istých amerických zdrojov, takúto možnosť až o niekoľko rokov. Ešte pred rokom George Bush odmietal dialóg s KĽDR, ako aj zbližovanie oboch kórejských štátov tvrdiac, že severokórejskému diktátorovi Kim Čong-ilovi nemožno dôverovať. Rozdelenie teroristov na dobrých a zlých zrejme pretrvá. Spojené štáty potrebujú základne v bývalej sovietskej Strednej Ázii na boj proti Talibanu a zvyškom al-Káidy v Afganistane. Oblasť Kaukazu sa postupne dostáva spod vplyvu Ruska do záujmovej sféry USA. Treba poukázať na fakt, že ide o významnú tranzitnú oblasť ropy a plynu zo Strednej Ázie cez Turecko smerom do Európy. Vyhlásenia Moskvy o práve porušiť zvrchovanosť Gruzínska v záujme boja proti terorizmu prispeli k tomu, že táto kaukazská republika začala seriózne uvažovať o vstupe do severoatlantickej aliancie. To všetko vytvára vhodné predpoklady na to, aby USA zabránili Číne a Rusku urobiť to isté v Strednej Ázii alebo na Kaukaze, čo oni zamýšľajú v Iraku. Aspoň zatiaľ. Keď sa podarí zlikvidovať Saddáma Husajna, možno príde na rad ďalší zloduch. Možno práve ten, ktorého teraz považujú za prijateľné zlo. Mať vždy konkrétneho nepriateľa patrí totiž medzi základné zásady americkej zahraničnej politiky. Kritika z vlastných radov Existujú vážne pokusy prekaziť plány Georgea Busha, niektoré prichádzajú dokonca z amerického Kongresu. Ako bezprecedentný príklad možno uviesť prípad dvoch kongresmanov, Davida Boniora z Michiganu a Jima McDermotta z Washingtonu, ktorí v čase mediálnej prípravy Američanov na likvidáciu Saddáma Husajna navštívili Irak a spochybňovali argumenty vlastného prezidenta. ,,Pre irackú aj americkú vládu máme jednoznačné posolstvo: Vojna nie je odpoveď. Existuje aj iný spôsob, ako vyriešiť tento problém,“ vyhlásil Bonior na tlačovej konferencii v Bagdade. Pre amerického prezidenta formujúceho politiku pre 21. storočie je zrejme naďalej najpríťažlivejšia Clausewitzova poučka z prvej polovice 19. storočia, že vojna je iba pokračovaním v politike inými prostriedkami. Odhodlanie, s akým George Bush presadzuje nevyhnutnosť rozpútať v regióne nový vojnový konflikt naznačuje, že dni Saddáma Husajna sú zrátané a zrejme nepomôže ani kritika kongresmanov, námietky členských krajín NATO, nesúhlas Ruska a Číny, rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN. Skrátka, Spojené štáty chcú využiť priaznivú atmosféru po 11. septembri 2001, ako aj svoje výnimočné postavenie jedinej globálnej veľmoci na to, aby konečne usporiadali pomery vo svete podľa vlastných predstáv. Útok na Irak by mal byť začiatkom tohto procesu. Všeobecne sa hovorí o januári 2003 ako krajnom termíne novej vojny v Perzskom zálive. Aké riešenie sa črtá v prípade, keby zbrojní inšpektori navštívili Irak a nenašli tam nič, čo by sa mohlo stať oficiálnou zámienkou na ozbrojený útok? USA istotne majú rozpracovanú aj takúto alternatívu. Švejkológovia si zrejme už v tejto chvíli spomínajú na pasáž z Haškovej knihy, keď po atentáte na následníka trónu arcivojvodu Ferdinanda urobila pražská polícia trikrát prehliadku vo Švejkovom byte. Keď nič nenašli, konštatovali, že Švejk je ,,stratený, pretože je rafinovaný“. Je celkom možné, že v tejto kategórii sa ocitne aj Saddám Husajn.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama