Reklama
Reklama

Európsky stres z ďalšieho rozširovania

Podľa dánskej novinárky a analytičky EÚ Lykke Friisovej ste ešte v rokoch 1999-2000 mohli hlavného vyjednávača Európskej únie vyviesť z rovnováhy otázkou: „Aké máte posledné novinky z predvstupových rokovaní ?“ Na údajne podráždenú odpoveď nebolo treba dlho čakať. „O akých rokovaniach hovoríte?
Počet zobrazení: 762

Podľa dánskej novinárky a analytičky EÚ Lykke Friisovej ste ešte v rokoch 1999-2000 mohli hlavného vyjednávača Európskej únie vyviesť z rovnováhy otázkou: „Aké máte posledné novinky z predvstupových rokovaní ?“ Na údajne podráždenú odpoveď nebolo treba dlho čakať. „O akých rokovaniach hovoríte? Podľa môjho najlepšieho vedomia sme ešte ani len nezačali vyjednávať.“ Nie že by prvé rokovania o kapitolách o spoločnej štatistike, kultúrnej politike alebo, žiaľ, aj (dnes sa to už môže povedať) zahraničnej politike oficiálne neprebiehali už od marca 1998. V skutočnosti však na obidvoch stranách chýbala dostatočná politická vôľa a záujem, aby sa vôbec dostali na prerokovávanie životne dôležité otázky. Podpisom dohody v Nice sa hra definitívne zmenila. Predčasné oslavy Už z laického pohľadu je zrejmé, že ak nič iné, tak práve túto zmenu vo vážnosti a rýchlosti rokovaní spolu s dostatočne silnou politickou vôľou na rozšírenie EÚ manifestuje aj posledná a v poradí piata pravidelná správa o pripravenosti kandidátskych krajín na vstup do Európskej únie. Správa mapuje razantný pokrok v prístupových rokovaniach v období od novembra 2001 do konca septembra 2002. Stručne povedané, Európska komisia oficiálne odporučila prijať desať kandidátskych krajín do EÚ ešte v roku 2004. Pre Rumunsko a Bulharsko určila najbližší predvstupový termín na rok 2007. Slovensko hodnotí komisia prevažne kladne: najvážnejšie nedostatky vidí v korupcii a problémoch s rómskou menšinou, ďalej v stave dôchodkovej a zdravotnej reformy, v regionálne nerovnomernom vývoji a dlhodobo vysokej nezamestnanosti. Okrem iného sa v správe konštatuje, že „Slovensko dnes disponuje fungujúcim trhovým mechanizmom... krajina dosiahla makroekonomickú stabilitu, prehĺbili sa v nej reformy a patričná pozornosť bola venovaná hospodárskym reformám spojeným so s vstupom do únie“. Pre krajinu, ktorá v pravidelných správach z roku 1997 a 1999 nespĺňala ani len politické kritériá, priniesol záver správy značnú úľavu: „Berúc do úvahy pokrok, ktorý Slovensko dosiahlo od roku 1997, systém jeho nadväzností a administratívnych kapacít, ktoré v tom čase vybudovalo, a rýchlosť v presadzovaní prijatých záväzkov počas rokovaní, komisia dospela k záveru, že Slovensko bude schopné prevziať na seba záväzky z členstva v nadväznosti na navrhnutý časový plán.“ Zdá sa, že Slováci stihli osláviť svoje znovuprijatie medzi európske krajiny ešte pred vlastným zverejnením dokumentu. Vyhlásením výsledkov volieb 2002 sa politický kapitál z možného rozširovania únie dokázal solídne zhodnotiť a presadiť v domácich pomeroch do tej miery, že istý môj známy, detailne oboznámený so spravodajstvom zahraničných agentúr, si povzdychol: „Po týchto voľbách zmizlo Slovensko z agentúrnych správ. Ako keby tu už nebolo o čom hovoriť.“ Politický optimizmus Skrátka, nielen v správach o Slovensku, ale v Európe vôbec vládne opäť na chvíľu úľava z politiky. Politicky je motivovaný aj optimizmus, ktorý cítiť z vyjadrení vedúcich osobností únie o rozširovaní. To, že aj eurooptimizmus pozná svoje hranice – nielen prostredníctvom x-ročných prechodných období, ale aj v politickom zmysle - hádam najlepšie vyjadril komisár pre rozširovanie EÚ Günter Verheugen, keď na pôde Európskeho parlamentu potvrdil, že „rozširovanie sa ukončí až v momente, keď budú členmi aj Rumunsko a Bulharsko“. Paradoxne tým naznačil „loosera“ predposlednej pravidelnej správy, po ktorej má nasledovať už iba monitorovacia, – Turecko (ak neberieme do úvahy očividné rozpaky poľských predstaviteľov nad niektorými formuláciami správy). Napriek vyhláseniu hovorcu americkej vlády Richarda Bouchera o strategickom záujme USA na najužších vzťahoch únie a Turecka, okrem iného nenahraditeľného spojenca v možnej vojne proti Iraku, zostáva členstvo Turecka v EÚ otvorenou otázkou. Ak na politickom nebi nad nami začína žiariť dvadsaťpäť hviezd EÚ, na európskej zemi vládne prinajmenšom šero, ak nie tma, v otázkach týkajúcich sa nákladov na rozšírenie a financovanie rozšírenej únie. Ak naozaj platí: všetko je to o peniazoch, potom možno očakávať ešte mnohé drámy a sklamania. Pokiaľ išlo o časy, v ktorých dominovali striktne politické kritériá v prístupových rokovaniach, bola to hra na jednu bránku. Hralo sa vždy na domácej pôde a súperom kandidátskych krajín, súčasne rozhodcom a tvorcom pravidiel boli výlučne Európska komisia a členské štáty. Situácia sa však mení podľa toho, ako sa môžu už prijaté pravidlá financovania členov EÚ aplikovať na nových členov. Slovensko síce uzavrelo už dvadsaťsedem z celkových tridsaťjeden kapitol, obsahujúcich 80 tisíc stránkovú legislatívu EÚ („acquis“), ale najťažšie kapitoly, týkajúce sa poľnohospodárstva a tvorby rozpočtu, musí spolu ostatnými krajinami vrátane Poľska ešte len uzavrieť. V týchto kapitolách ide o veľa: o čerpanie pomoci zo spoločných fondov EÚ. Všetko nie je, ale bude o peniazoch Podľa výskumov nemeckej Dresdner Bank by náklady na rozšírenie za predpokladu rovnakých kritérií pre kandidátske krajiny pri čerpaní z kohézneho, štrukturálneho a poľnohospodárskeho fondu EÚ zvýšili celkový rozpočet o 50 percent. Túto záťaž by museli znášať čistí platiči EÚ: Nemecko by platilo dvakrát viac, 22 mld. eur; príspevok Veľkej Británie by stúpol z 5,3 mld. na 16,3 mld. eur a francúzske odvody do spoločnej kasy by vzrástli z 1,5 mld. na 8, 2 mld. eur. To nie je všetko. Každý z jednotlivých fondov má svojich víťazov, niektoré krajiny môžu prísť po rozšírení o veľa. Španielska vláda vypočítala, že osem z jej jedenástich regiónov by prišlo o pomoc zo štrukturálnych fondov v prospech chudobnejších východoeurópskych regiónov. Íri pred kľúčovým referendom 19. októbra vedia znovu svoje o kohéznych fondoch, ktoré vedeli doteraz s prevahou úspešne využívať. Nehovoriac o francúzskej privilegovanej pozícií v rámci spoločnej agrárnej politiky EÚ. Argumentuje sa tiež z druhej strany: ak si chce Poľsko zachovať dnešné pôdne vlastníctvo, potrebuje dosiahnuť ústupky v kapitole o voľnom pohybe kapitálu. Reč je tiež o odložení prísnych environmentálnych kritérií EÚ. Ak sa k tomu priráta, že už v prvom roku po prijatí by mali byť čistými platičmi štyri krajiny, medzi nimi Česi a Slovinci, čo je podľa Güntera Verheugena už z „čisto psychologických dôvodov“ vylúčené, dá sa povedať, že o výnimky z platných pravidiel v záverečnej fáze rozširovania nebude núdza. A čo hra na dve bránky? Jedno je už dnes isté: financovanie rozpočtu nákladov na rozšírenie, o ktorom sa minulý týždeň v noci zo 7. na 8. októbra do raňajších hodín dohadovali ministri financií, bude opäť politickým rozhodnutím. Ešte stále možno špekulovať o tom, či minimalistický rozpočet ako východisko rozšírenia, prijatý v Berlíne v roku 1999, nenesie v sebe priveľa rizika: čo ak sa čistí platiči (Švédsko, Nemecko, Holandsko), riskujúci zvýšenie platieb, nedohodnú s dnešnými víťazmi fondov (Španielsko, Grécko, Írsko) na kompromise, ktorý budú akceptovať budúci používatelia fondov z východnej Európy? Pomyselná otázka o posledných novinkách z rokovaní dnes zrejme stráca zmysel, pretože v nasledujúcich dňoch a hodinách už nepôjde o jednotlivé novinky, ale len o všetko dôležité. Ak sa totiž majú predvstupové rokovania ukončiť 12. a 13. decembra na summite v Kodani, kandidátske krajiny budú musieť stihnúť uzavrieť najťažšie z nich do konca októbra. Naozaj je to tak, ako sa vyjadril Jan Marinus Wiersma, parlamentný spravodajca EÚ, o Slovensku uverejnená správa nie je „koncom, ale začiatkom veľkého finále“. Najskôr pri zostavovaní európskeho rozpočtu v roku 2006 môže znamenať hru na dve bránky.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama