Človeče, poraď si vojnou a pánboh ti pomôže
Po odchode „mečiarizmu“ z metafyzickej scény rozvírila stojace vody nášho politického uvažovania diskusia o vojne v Iraku a o transatlantických vzťahoch. Vlastne na začiatku nebolo ani o čom poriadne diskutovať. Kto mal charakter a nezrelativizoval ho nejakými teóriami, cítil, že tu ide o konflikt dobra a zla – preto aj o jeho áno alebo vyhýbavé nie k útoku na prvú z ríš zla – Iraku. Napriek prázdnym rezolúciám OSN Saddám Husajn údajne vlastní alebo o chvíľu bude vlastniť zbrane hromadného ničenia. Kto nevidel, neuverí? Pokiaľ sú fakty faktmi, zlo musí konať zlo – keďže Saddám je zlo, hrozba jadrového útoku proti USA je evidentná. A ak sa aj masa Slovákov neprestála zabávať nákupmi do malých tašiek (ani deň po nine-eleven si to nevedeli odpustiť), časť z nás to pochopila: Každá pochybnosť sa rovná zaváhaniu. Každé zaváhanie je príležitosťou pre Husajna. Kto myslí ináč, už tým, že myslí, zdržuje a je proti nám. Nezdržujeme iba my. Michael Walzer, autor svetoznámej prace Sféry spravodlivosti (Spheres of Justice), konštatuje vo svojej štúdii, že ak by jadrová hrozba zo strany Iraku bola akútna, nečinnosť americkej vlády, jej niekoľkomesačné váhanie s vojenským zásahom, sa dá pokladať za trestuhodnú záležitosť. Walzer nevidí v tomto váhaní Bushovej vlády znak morálneho relativizmu. Vie, že napriek radikálnej rétorike Bushovej vlády jej obozretnejšie kroky vo vzťahu k OSN zodpovedajú vážnosti dnešnej situácie. Nie kvôli Saddámovi, ale kvôli tomu, že podľa bývalého poradcu Billa Clintona „jediným naozajstným argumentom pre vojnu je neexistujúca záväzná dohoda medzinárodného spoločenstva štátov o nevojenských opatreniach, ktorých dodržiavanie vyžaduje hrozbu vojnou“. Politika potrebuje politický jazyk O túto dimenziu problémov dnes ide, o tomto súbore možností sa dnes oplatí rozprávať. Walzer pritom nie je pacifista. V čase juhoslovanskej vojny sa zasadzoval o vojenský zásah v Kosove a podobný postoj k etnickým čistkám zaujal aj pri Rwande. Na úplnosť pripomeniem, že je editorom známeho amerického – „ľavicového“ – časopiu Dissent, čo nemá viesť k tomu, aby sa hodnota jeho výkonu merala poukazom na ideologickú správnosť – pre fanúšikov ako aj odporcov tohto termínu. Naopak. Walzerova analýza zaujme najmä tým, že sa zakladá na argumentoch. Kde sa argumentuje, tam ide o rozhodnutia v prospech lepších a horších riešení. Stará aristotelovská otázka, čo je pre nás lepšie, implikuje slobodu možností konať inak a efektívnejšie. Otázka spravodlivosti zahŕňa hľadisko všetkých, ktorých sa udalosť týka. Nechcem zbytočne opakovať napísané. Zastavím sa pri jednom bode analýzy: Odvolávanie sa na fakty a vyhodnocovanie faktov sú v lepšom prípade nezávislými veličinami. V horšom prípade jedným a tým istým úkonom. Riziko druhej možnosti sa zväčšuje vtedy, ak sa pokúsite o „preklad“ politických možností do iného jazyka, napríklad, ak zredukujete komplexné politické dáta na psychologické vlastnosti, alebo ak dejinné súvislosti premeníte na ideologické fakty. V obidvoch prípadoch sa nestaráte o aktérov a ich možnosti konať správne. Spolu s nimi obchádzate konkrétnu situáciu únikom do sféry jednofarebných nadčasových opisov. Ako v každej rozprávke, skončíte pri nevinnej Snehulienke a jednom zlom zloduchovi, ktorému treba dať konečne príručku. Nakoniec je úplne jedno, či sa k tomuto záveru dostanete sprava alebo zľava – jeho vysvetľujúca hodnota je minimálna. Fakty a vysvetľovanie faktov Poslednými faktmi sú potom „silácke vyhlásenia OSN“, organizácie, ktorá akože ináč, „hanebne zlyhala“ a spolu s ňou aj jej morálne pochybné štruktúry. Ich náprotivok musí dostať tiež adekvátnu podobu: Saddám ako „produkt zákerného a krvavého režimu“ podvádza, klame a nedôveruje ani vlastnej rodine. Výnimočne húževnatý, trpezlivý a absolútne bezohľadny (inač netalentovaný!) vodca si svojím cynizmom a chladnokrvnosťou koleduje o predvianočnú nádielku: No mercy. Nuž, ak patríte k „realos“ (a žijete dostatočne ďaleko od miesta činu), viete, čo máte urobiť, lepšie povedané, čo majú urobiť iní. Vojna je nevyhnutná, hoci je zlá, Saddám je zlý, hoci nie nevyhnutný. Bodka. Walzerova analýza oddeľuje opisy faktov od ich vyhodnocovania. Spomeňme niektoré z nich. Faktom je, že Irak opakovane nerešpektuje sankcie OSN a že pracuje na vývoji zbraní hromadného ničenia. Faktom tiež zostáva, že posledným cieľom „národných záujmov“ USA je zmena režimu a nie riešenie otázky zbraní hromadného ničenia v Iraku. O nič menej dôležitým faktom je európska kritika unilaterárnej cesty Američanov. V princípe je správna, ale nato, aby pomohla, musela by byť sprevádzaná chýbajúcou vôľou postaviť sa za medzinárodné spoločenstvo a presadzovať kontrolu zbraní v Iraku. V tomto zmysle autoritu OSN nepodkopali jej nespočetné rezolúcie, ale chýbajúce vojenské krytie zo strany veľmocí v prípade nedodržiavania jej sankcií. Vojna v Golfskom záliv bola z tohto dôvodu prehrou pre OSN. Neviem, do akej miery absencia zodpovednej úlohy zo strany Európanov bola, ako uvádza Walzer, príčinou americkej nevôle diskutovať o úlohe inšpektorov v Iraku. Viem si však predstaviť, že navrhnutým riešením irackej krízy by mohla byť kontrola vojenského potenciálu v inšpektormi OSN za predpokladu, ktorý zdôrazňuje americký politológ: medzinárodným spoločenstvom garantovanej hrozby použitia vojenskej sily. Tu sa oplatí rozlišovať. Prevenciou môže byť hrozba vojnou, o ktorej sa uvažuje ako o prostriedku garancie nevojenského riešenia. Prevenciou však nie uskutočnenie prvého úderu na vlastný účet, o ktorom sa (medzinárodne) nediskutuje. OSN nebývala tým, čím je dnes Môžete a nemusíte súhlasiť. Nejde len o konkrétne závery, ale, skúsme sa dohodnúť, o zmenu perspektívy uvažovania. Vojna s Irakom je síce dôvodom praktickej otázky „čo robiť?“, ale ako taká nie je izolovanou udalosťou ani jedinečným metafyzickým zosobnením zla: Dnešný problém je príkladom opakoveného – doposiaľ menej úspešného – riešenia irackej krízy v rámci medzinárodného spoločenstva. Saddám je síce veľký zlomyseľník, ale na rozdiel od Stalina neovláda ríšu s potenciálom Sovietskeho zväzu – aj v prípade horších psychologických charakteristík by bol iba jeden z mnohých zloduchov sveta. Keďže v politike ide o silu, ktorej sa dá dôverovať, rozhodujúcim momentom dnešnej krízy je v skutočnosti vzťah silných a mocných tohto sveta. Osobitne sa to týka transatlantických partnerov USA a Európy. Namiesto bagatelizovania jedných a heroizovania iných tu máme dočinenia s problémom, ktorý vzťah OSN a USA posúva presne do tejto roviny. OSN nebývala tým, čím je dnes. A nemusí zostať tou organizáciu, akou je dnes. Ešte raz, rozhodujúcu dimenziu dnešnej irackej krízy nepredstavuje Saddámova zlomyseľnosť, ale vzájomný vzťah spojencov. Sila alebo slabosť OSN je iba zrkadlom a odrazom ich podoby. V tejto perspektíve sa zdá otázka medzinárodnej legitimity zrejme iba v očiach teoreticky nepoškvrnených komentátorov problémom, s ktorým si lámu hlavy pseudohumanisti alebo intelektuáli relativistického razenia. Podľa jednej z Walzerovych starších „predseptembrových“ štúdií v stave „medzinárodnej anarchie“ fungujú iba bilaterálne zväzky súkromných štátov. Rovnako súkromne sa uplatňuje právo silnejšieho v medzinárodných vzťahoch. „Anarchia vedie spravidla k vojne – vojna k podrobeniu si slabšieho, podrobenie si slabšieho k spravovaniu cudzieho územia, spravovanie cudzieho územia k útlaku, útlak k rebélii a rebélia nakoniec späť k anarchii.“ Opísaný kruh postupne zväčšuje nespravodlivosť distribúcie bohatstva a moci medzi zúčastnenými štátmi. Súčasne sa zväčšuje „faktor neistoty a strachu“, ktorý podľa Thomasa Hobbesa, autora známeho Leviathanu, predstavuje hlavný faktor vzniku vojen na zemi. Vo svete po 11. septembri pribudol k tomu ešte jeden faktor: technokraticko-militaristická prevaha nechráni vo všetkých prípadoch ohrozenia prevahy (terorizmus). Ako účinný nástroj ochrany sa prejavuje v teritoriálnych konfliktoch medzi tradičnými štátmi. Ak je to tak, potom aj dnešný unilaterárny kurz americkej zahraničnej politiky sa väčšmi dotýka organizácie budúcich vzťahov medzi členmi spoločenstva ako holého faktu irackého ohrozenia. Čo povedať na záver? Politické doktríny majú zvláštne osudy. Často sa pri ich presadzovaní argumentuje očividnými faktmi – hrozbami a zloduchmi – a predsa sa ich pôvod možno vysvetliť len minimálne odkazmi na tieto skutočnosti. Nie je to ináč ani v prípade novej bezpečnostnej doktríny USA. Zdá sa, že reaguje iba na novú podobu sveta po 11 septembri. Prinajmenšom jej tri podstatné piliere sú staršieho dáta než 11. september: Obava z nukleárneho útoku zo strany krajín „fundamentalistického islamu“, ktorý by zničil medzinárodný systém demokracie; zdôraznenie nutnosti preventívneho zásahu USA v mene obhajoby „národných záujmov“, a napokon unilaterárna cesta vo vzťahu spojencov a NATO. Dokladá to štúdia Roberta V. Daniela pod príznačným názvom Sami doma. Môže Amerika hrať úlohu jedinej superveľmoci, ktorú uverejníme v najbližšom čase. Rozoberá bezpečnostnú doktrínu Georgea W. Busha v čase jeho volebnej kampane a pripomína to dôležité: politické doktríny aj v prípade, že reagujú na aktuálne politické udalosti, anticipujú možné riešenia konfliktov vo vzťahu k neurčitej budúcnosti. Diskusia o medzinárodnom poriadku sveta bude silnou politickou témou nezávisle od faktu americkeho útoku na Irak alebo bezprostredne kvôli nemu.
