Ilúzia Ameriky

Ťažko písať o niečom, čo v skutočnosti nejestvuje. Predstava bežného Slováka o Spojených štátoch amerických sa obmedzuje na kolu, hamburgery, myšiaka Mickeyho, pruhy a hviezdy na vlajke a najnovšie aj na udalosti spojené s útokom z 11. septembra 2001. Tí rozhľadenejší by hádam vedeli čosi o Pentagóne, zahraničnej politike vlády USA, reklamnom a zábavnom priemysle, „vojne proti terorizmu“ a podobne. Mnohí naši občania sa do USA ešte nikdy nedostali, takže si svoje predstavy zväčša vytvárajú na základe informácií sprostredkovaných médiami alebo známymi, ktorí už Ameriku navštívili. Koľko z týchto informácií a predstáv zodpovedá skutočnosti, som sa pokúšal zistiť počas trojmesačného pracovného pobytu v New Jersey. Nebola to ľahká úloha. Rozmanitosť USA a rôznorodosť názorov na ne mi bránia zaujať všeobecné a pevné stanovisko. Môj subjektívny dojem ma však aj samého prekvapil... Spojené štáty sú v istom zmysle fikcia. Podmienky môjho tamojšieho pôsobenia mi nedávajú ani najmenší dôvod zaujať voči Spojeným štátom nepriaznivý postoj. Mal som veľmi dobrý príjem, ústretové vedenie, priateľský pracovný kolektív, príjemné bývanie – z hmotnej stránky sa naozaj nebolo na čo sťažovať. Pri tom všetkom mi však čosi chýbalo a hľadal som, čo to môže byť. V Európe narodenému človeku chýba v USA história. V podstate jediné, z čoho môže „biela Amerika“ čerpať, je európske kultúrne dedičstvo, no nech sa Američania akokoľvek usilujú, vždy sú výsledkom len kópie – aj navyše tragikomicky a nevkusne skombinované. To, že si Američania na vkus nepotrpia a že majú krátku históriu, nie je však nič nové. O ich gýčovitosti, umelosti a preafektovanosti sa toho tiež dosť popísalo, ja som ju určite neobjavil ako prvý. Tieto nedostatky som však spomínať nechcel (hoci som sa očividne rozohnil) a ani mi tak neprekážajú. Mladosť národa nie je na škodu a Američania dokázali, že aj mladý národ vie byť silný, a nevkus je tiež vec relatívna, ktorú si navyše nemusím všímať. Som hrdý, že som Američanom Prekážalo mi to, že Američania sa so svojimi hendikepmi vyrovnávajú akousi až detinskou vystatavačnosťou a hrdosťou hraničiacou s nafúkanosťou. Sú hrdí na to, čo za svoju krátku históriu dosiahli, a pýšia sa (viac či menej deklaratívnym) vyznávaním hodnôt humanizmu a spravodlivosti, cti, tolerancie. Pravosť kolektívnej hrdosti by som si dovolil spochybniť. Pre mňa je hrdosť akýsi pocit uspokojenia z toho, že som niečo dosiahol. Byť hrdý na to, že som Slovák, Američan alebo Španiel, je preto do istej miery zavádzajúce, lebo som sa o to nijako nezaslúžil. Vlastenectvo by som skôr definoval ako lásku ku krajine než ako výpočet úspechov predkov či súčasníkov rovnakej národnosti a abstraktný pocit hrdosti na ne. Samozrejme, nemusí so mnou každý súhlasiť, ale aj pri uznaní platnosti kolektívnej hrdosti Američania iné národy nepredčia. V súčasnosti sú síce najmocnejším národom, ale túto pozíciu dosiahli a udržujú aj za pomoci hrubej sily. Čo sa iných vlastností týka, nespozoroval som, že by mali oproti ostatným národom nejako extra navrch, teda ich bezhraničná hrdosť ani takto nenachádza opodstatnenie. Devalvácia citov a slov Tá sa mi stala tŕňom v oku už po predošlých stykoch s Američanmi u nás a po trojmesačnom pobyte v New Jersey som mal tŕňov plné oči. Asi najslabší výraz, aký je Američan schopný použiť na vyjadrenie kladného pocitu, je milujem. Človek priemerne zainteresovaný do tenisu neváha vyhlásiť I love tennis. Toto slovo často počuť aj v iných spojeniach a súvislostiach: I love jazz, I love shopping (nákupy), I love red colour (červenú farbu), I love dogs (psov), I love comedies atď. Môže nám napadnúť: Ako sa potom dá rozlíšiť skutočne hlboký cit od bežnej obľuby? Odpoveď som nenašiel. Podľa používaného slovníka Američan miluje rovnako svoju mamu ako povedzme kolu. Podobne je to i s inými vecami – za pohár vína (pracoval som ako čašník) som neraz počul také prejavy vďaky, ako keby som danej osobe prinajmenšom zachránil život – Thank you so much (Tak veľmi ti ďakujem). Pekný jesenný deň je gorgeous, fantastic, fabulous... (úžasný, skvelý, vynikajúci...). Znehodnotenie pôvodných významov slov a prehnané zveličovanie bežných vecí (napr. aj v dramatizujúcom prístupe k spravodajstvu) sú bežnou súčasťou života v USA. Rád by som veril, že sú Američania schopní prežívať každodenné nálady a citové stavy tak silne, ako to vyjadrujú v slovnej rovine – ale neverím. Zápory i klady Doteraz som si pod drobnohľad vzal negatíva, ktoré na mňa zapôsobili najväčšmi. Mohol by som menovať i ďalšie – automobilová kultúra, nedostatok verejných priestranstiev, mcdonaldizácia, presne ako ju opísal americký sociológ George Ritzer, odosobňujúca automatizácia všetkých sfér života, uniformita, s ňou súvisiaca obmedzená aktívna slovná zásoba, už spomenutá degenerácia jazyka, často nefungujúce toľko ospevované služby (customer service)... Nie je toho málo. Rozhodne však nemožno povedať, že by Amerika bola iba o záporoch. Tak ako asi všade, aj tu sú veci nielen čierne, ale aj biele (najčastejšie zmiešané). Mnohí ľudia, ktorých som za morom stretol, boli nefalšovane milí, priateľskí a ochotní. Príjemne ma prekvapili niektoré obyčaje – napr. zákaz fajčenia na všetkých verejných miestach, väčší rešpekt k zákonom, vymožiteľnosť práva a podobne. Takto sa teda javila „Amerika“ mne a cieľom tohto článku nebolo nič iné, než poukázať na skutočnosť, že tých Amerík je viac. Prinajmenšom toľko, koľko je ľudí, ktorí tam mali možnosť nazrieť. Rozmanitosť Spojených štátov je naozaj taká veľká, že obraz, ktorý nám ponúkajú médiá (či už na popud politikov alebo firiem propagujúcich svoje výrobky a služby) alebo aj ľudia pod mediálnym vplyvom, je len kamienkom z mozaiky. Kamienkom, ktorý má byť dominantným, ktorý má vzbudzovať zdanie celku, ktorý v nás šíri ilúziu čohosi, čo nie je. Preto nanovo konštatujem, že Amerika (resp. to, ako sa nám javí) je len jedna veľká prázdna bublina, ktorá je v kŕči a raz možno praskne...