Dvojitý pápež

Prvý sa stal najdôležitejším pápežom 20. storočia – pred štyridsiatimi rokmi otvoril Druhý vatikánsky koncil. Druhý bol dobrodružný rytier šťastia a vymazali ho z dejín cirkvi. Aj to je katolícka história
Počet zobrazení: 1376

Prvý sa stal najdôležitejším pápežom 20. storočia – pred štyridsiatimi rokmi otvoril Druhý vatikánsky koncil. Druhý bol dobrodružný rytier šťastia a vymazali ho z dejín cirkvi. Aj to je katolícka história. Prišiel muž, Bohom poslaný, a jeho meno bolo Ján. Pre Ježiša bol Ján Krstiteľ najväčší na svete. A Ján bol aj učeník, ktorý mu bol spomedzi učeníkov najmilší, neskorší evanjelista. Tak sa stalo, že tristopäť pápežov a protipápežov si zvolilo najčastejšie meno Ján. Riziko povolania Oddávna sa však pápežská hodnosť spája s vysokým rizikom. Jána VIII. pravdepodobne otrávili príbuzní, a pretože jed nepôsobil dosť rýchlo, dobili ho kladivom. Štrnásteho uväznili v Anjelskom hrade a tam umrel od hladu alebo ho otrávili. Pätnásty popudil proti sebe Rimanov bezhraničnou chamtivosťou, šestnásty bol v rokoch 997–998 protipápežom. Na úteku pred vojskami Otta III. padol do zajatia, odrezali mu nos, jazyk, uši a vypichli mu oči. Sediac naopak na somárovi, musel jazdiť po Ríme. Život však skončil v kláštore. Sedemnásty umrel po šiestich mesiacoch panovania, osemnásty ako mních. A potom to bolo s počítaním čudesné. Po devätnástom nasledoval dvadsiaty prvý – dvadsiateho jednoducho vynechali. Zato všade obľúbený Ján XXIII., ktorého za pápeža zvolili roku 1958, mal dvojníka. Nemajú toho veľa spoločného. Obidvaja zvolali ekumenický koncil, ktorý mal byť najväčším zhromaždením kresťanstva za ich čias. Obidvaja boli malí a tuční. Rozdiely však prevažujú a len jeden z nich zaváži. Tento pápež je svätec Angelo Guiseppe Roncalli sa stal pápežom vo veku 77 rokov. Bol to dobrý a zároveň najvýznamnejší pápež v dvadsiatom storočí. Za druhej svetovej vojny zachránil ako nuncius v Istanbule státisíce Grékov pred smrťou hladom, keď sprostredkoval dodávky amerického obilia do oblastí obsadených nemeckými a talianskymi vojskami. Pravdepodobne zachránil aj tisíce Židov, keď im dal vystaviť nové krstné listy, na základe ktorých mohli vycestovať z Maďarska. A keď sa v čase kubánskej krízy v októbri 1962 ocitol svet na pokraji atómovej vojny, sprostredkoval (vraj) stretnutie medzi americkým prezidentom Johnom F. Kennedym a sovietskym vládcom Nikitom S. Chruščovom. Ján XXIII. vyškrtol z veľkopiatkovej modlitby slovo „perfídny“ (hanebný, vierolomný) v súvislosti so Židmi (pro perfidis Judaeis) a do zaprášených štruktúr katolíckej cirkvi pustil čerstvý vietor. Zvolaním Druhého vatikánskeho koncilu – začal sa 11. októbra 1962 – inscenoval najväčšiu udalosť v dejinách kresťanstva, lebo po prvý raz pozval do Vatikánu zástupcov osemnástich nekatolíckych cirkví. Jeho encyklika Pacem in terris je prvé posolstvo pápeža nielen kresťanom, ale „všetkým ľuďom dobrej vôle“. Keď 3. júna 1963 umieral, žialili na Námestí svätého Petra v Ríme státisíce veriacich. ,,S ním sa v cirkvi skončil stredovek,“ skonštatoval tübingenský teológ Hans Küng. „Tento pápež je svätec,“ mienil dokonca Chruščov a spisovateľka M. L. Kaschnitzová napísala: „Tento pápež bol preoblečený človek.“ Ale to bol aj jeho dvojník. Papa Boldrino Chlapík, ktorý sa dávno pred Roncallim nazýval Ján XXIII., nebol hlas volajúceho na púšti, ale spustlík medzi chamtivcami. Jeho svetské meno bolo Baldassare Cossa. Narodil sa roku 1365 v Neapoli v rodine nižšej šľachty, ktorá mala medzi svojimi členmi nejedného námorného lupiča, čo bolo vtedy celkom ctihodné zamestnanie. Študoval kanonické právo v Bologni, vstúpil do pápežských služieb a roku 1402 ho vymenovali za kardinála. Ostal v Bologni, kde pre jeho ziskuchtivosť ho rýchlo znenávideli. Bol to čas veľkej západnej schizmy. Od roku 1378 si robili nárok na Petrov stolec dvaja pápeži: jeden v Ríme, druhý v Avignone. Každý mal na svojej strane pol Európy. Len Svätá rímska ríša nemeckého národa bola neutrálna. Aby sa spor konečne urovnal, zvolali v roku 1409 koncil do Pisy. Pretože sa tam neukázal ani jeden z pápežov, prišli tam kardináli na originálnu myšlienku: zvolili nového a oboch predchádzajúcich, Gregora XII. a Benedikta XIII. zosadili – čo oni dlho nebrali na vedomie. Takže teraz boli traja pápeži. Ten nový sa volal Alexander V. a, ako hovorili zlé jazyky a povesť nechcela utíchnuť, po krátkom čase (v roku 1410) ho zlý Baldassare otrávil. Konkláva sa zišla v citadele v Bologni a zvolila za pápeža Baldassara, ktorý si dal meno Ján XXIII. a vstúpil do svetla cirkevných dejín. Ľud mu dal meno po jednom neobyčajne obávanom kondotiérovi – papa Boldrino. Sveták na svätej stolici Tento Ján bol v podstate donchuan a lásku k blížnemu chápal celkom pragmaticky. Ak miloval jednu ženu, čoskoro ľúbil ďalšiu, a tak to šlo ďalej. Aj seriózne pramene pripúšťajú, že to páchal prinajmenej s dvesto ženami. Menej seriózne, ako napríklad obžalovací spis, vedúci neskoršie k jeho zosadeniu, tvrdia, že len v Bologni zneuctil tristo mníšok, že zviedol manželku svojho brata, že si držal sestru neapolského kardinála ako konkubínu, že sa často dopúšťal „sodomie“ (ako vtedy volali homosexualitu), ba aj „tichého hriechu“ (onanie). A okrem toho mal tento notorický vrah pápežov zabiť nielen svojho predchodcu, ale už aj jeho predchodcu, Inocenta VII. Sveták na svätej stolici to v Ríme, spustnutom meste s asi dvadsaťtisíc obyvateľmi, nevydržal. Roku 1413 utiekol pred neapolskými vojskami a preniesol pápežské sídlo do bohatej a krásnej Florencie. Tu ho však dlho netrpeli. Aj z Bologne ho občania vyhnali, lebo nezabudli na jeho krutovládu, keď bol ešte len pápežským legátom. Všetci pápeži boli v tom čase na úteku: Gregor našiel azyl v Rimini, Benedikt pri španielskych hraniciach v Perpignane. Ján zahral v núdzi s nemeckou kartou a zavolal na pomoc kráľa Žigmunda. Ten zavetril šancu posilniť svoje postavenie spolkom s pápežom, lebo aj v Svätej rímskej ríši stáli proti sebe dvaja, od roku 1410 dokonca traja znepriatelení králi. Kráľ Žigmund z rodu Luxemburgovcov bol mocnej postavy, hovoril piatimi jazykmi, rád a veľa cestoval s diplomatickým poslaním a stále mal finančné ťažkosti. S pápežom sa stretol v Lodi v Lombardsku a prehovoril ho, aby zvolal koncil na pôde Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Vzbudil v ňom nádej, že bude potvrdený ako jediný pápež – tým skôr, že jeho rivalov zosadili už v Pise. Kostnický koncil Mala to byť najväčšia udalosť stredoveku - vojenská prehliadka viery, a to za spolupôsobenia veriacich laikov, právnikov, učencov a univerzít. Pápež prišiel s obrovským sprievodom, na prvom mieste boli ním vymenovaní kardináli a preláti. No nečakalo ho nič dobré. Bol poverčivý. A v zasnežených horách Arlbergu sa jeho koč na zlej ceste prevrátil, takže z neho vypadol – považoval to za zlé znamenie. „Tak vyzerá klepec, do ktorého sa chytajú líšky,“ povedal vraj pri prvom pohľade na veže kostnických kostolov. Pod zlatým baldachýnom vtiahol do dómu a otvoril koncil slovami proroka Zachariáša: „Každý nech druhému povie pravdu a spravodlivo súdi; budujte mier vo svojom dome.“ Kráľ niesol ríšsku korunu a mal rúcho obyčajného diakona, v ktorom mu prislúchalo miništrovať pápežovi. Veľká omša bola posledným veľkým výstupom pápeža. Koncil sa veľmi rýchlo osamostatnil. Tón udávali teológovia ako vplyvný Pierre d’Ailly, biskup z Cambrai a kancelár parížskej univerzity. Onedlho mali pápež aj kráľ prinajmenšom teologicky bezvýznamné postavenie štatistov. Koncil trval skoro štyri roky, od novembra 1414 do apríla 1418. Bolo to zhromaždenie národov, spestrené turnajmi a banketmi. Keď pomyslím na Bodamské jazero, cítim bolesť v miešku Zhromaždenie toľkých zástupcov záujmov cirkvi a šľachty je vždy trhom márnomyseľnosti. Cirkevní hodnostári sa hrdo prechádzali po meste v plášťoch z kožušiniek sibírskych veveričiek, čo bolo odznakom ich hodnosti – boli cortigiani, príslušníci pápežského dvora. Z toho vznikol pojem kurtizány. Samozrejme, boli tu „otvorené ženy“, bývajúce v bordeloch, v „sladkých kútoch“ Kostnice, ako aj „tajné ženy“, ktoré boli pánom k službám. Jeden rytiersky kronikár podal správu, že v meste našiel asi sedemsto ,,otvorených žien“ a odhadoval na rovnako vysoký aj počet tajných. Básnik Oswald von Volkenstein rýmoval: „Keď pomyslím na Bodamské jazero, cítim bolesť v miešku.“ Koncil sa však zišiel predovšetkým preto, aby dal do poriadku vnútorný život cirkvi a zaujal zásadné stanovisko voči kacírstvu, ktoré sa šírilo Európou od tých čias, čo duše pobláznilo učenie akéhosi Johna Wiclifa z Anglicka. Hus ešte nie je upečená... Po celej ríši sa šírili hanopisy proti cirkevným kniežatám. Opisovali ich ako pokrytcov, teplých bratov a druhov satana. Kazatelia bičovali módne výstrelky ako dvojrohý klobúk dám a tesne priliehajúce pančuchové nohavice pánov, ktorých ušľachtilé časti tela „kapsy ohanbia“ skôr prezentujú, ako zakrývajú. Horlili proti obchodu s pozostatkami (relikviami), ktorý ponúkal za nekresťanské obnosy vo fľaštičkách mlieko Matky Božej, vo viazaničkách slamu z betlehemskej maštale a v škatuľkách kosti mladých mučeníkov – všetko s osvedčením pravosti. Osobitne nebezpeční boli kacíri, ktorí sa vyslovovali proti križiackym výpravám, lebo takto boli proti veľmi výnosnému prameňu pápežových príjmov. Medzi nich patril na prvom mieste magister – majster Jan Hus z Prahy, ktorý s neochvejnou zatvrdilosťou útočil na autoritu cirkvi a brojil proti chamtivosti duchovenstva, proti dani za sviatosti a poplatkom za zvonenie zvonmi, proti lízingu cirkevných úradov a proti marketingu milostí. Tvrdil, že nie pápež je hlavou cirkvi, ale Kristus, že nie pápež, ale len Boh – Otec nebeský môže odpúšťať hriechy. Kliatba zastihla Čecha tvrdo. Vo všetkých kostoloch zvonili. Špeciálne sviečky sa zapaľovali a hádzali na zem. Na dom Jana Husa lietali kamene. Nik mu nesmel podať jesť ani piť. Nik ho nesmel prijať do svojho domu, nik s ním nesmel hovoriť. Kde sa objavil, tam sa zastavili služby Božie. No Hus sa nedal zastrašiť. Keďže kráľ mu sľúbil slobodnú cestu do Kostnice a späť, sadol na svojho koňa a vydal sa tam, aby pred koncilom obránil svoje názory. „Hus nie je ešte upečená a nebojí sa, že ju upečú,“ písal domov slovnú hračku so svojím menom. Ale kráľovské slovo bolo bez ceny. Husa hodili do žalára, zinscenovali verejný proces za kacírstvo a odsúdili ho. Pretože sa zdráhal odvolať aj tézy, ktoré ani nikdy nevyslovil, upálili ho v Kostnici na hranici. Rozsudok No líška, ktorá sa stala husi osudnou, bola už sama lapená. Na začiatku koncilu mal Ján XXIII. ešte aké-také vyhliadky, že sa stane zjednocujúcim pápežom cirkvi, ale teraz sa ho zmocňovali pocity, že sa nálada cirkevných otcov od neho odvracia. Urodzení páni videli v cirkvi „obludu s tromi hlavami“, ktoré bolo treba odťať odrazu a otvorili insolvenčné pokračovanie. Ján ponúkol demisiu a v kostnickom dóme čítal so slzami v očiach jej text. Dojatí zúčastnení padali na kolená. Kráľ si sňal z hlavy korunu a hodil sa k nohám pápeža. Ale dojemná hra sa čoskoro skončila ako dráma, lebo v domnienke, že prehral, Ján tajne zutekal. Využil ruch a zmätok pri jednom turnaji a preoblečený za vojenského sluhu s lukom cez rameno sadol na koňa a opustil mesto. Ušiel až do Schaffhausenu, kde ho chytili a dali do domáceho väzenia. Odrazu stál pred koncilom, ktorý sám zvolal, ako obžalovaný. Listina jeho prečinov obsahovala 54 bodov, a to nechali žalobcovia všeličo padnúť pod stôl, aby povesť cirkvi celkom nezruinovali. V snahe o vyrovnanie ponúkol pápež odstupné 30 000 guldenov. Ale koncil nepoznal milosť. 29. mája 1415 ho vyhlásil za zosadeného. Horieť nemusel, lebo nebol odsúdený za kacírstvo; zostal však vo väzbe. Rozsudok ho označil za nepolepšiteľného, notorického samopašníka, sodomitu a vraha. Okrem toho sa nemierne obohatil predajom cirkevného majetku, vydieraním a pochybnými obchodmi. Jeden svedok vypovedal: „Bol by predal aj Boha, keby bol našiel záujemcu.“ Vo väzení na Heidelberskom zámku Štyri roky sedel Baldassare Cossa ako zajatec na Heidelberskom zámku. Jeho domáca banka ho však nenechala padnúť hlbšie. Cosimov otec, Giovanni di Bicci de Medici, zakladateľ bankového domu, ho vykúpil za závratnú sumu 25 000 guldenov. Hriešnik sa hneď hodil k nohám novému pápežovi Martinovi V., ktorý ho vzápätí menoval kardinálom za Tusculum. V roku 1419 Baldassare Cossa umrel a bankár Bicci splnil svojmu priateľovi aj posledné želanie: Aby jeho život neupadol do zabudnutia, dal postaviť v krstiteľnici florentského dómu nádherný pomník, a to slávnym Donatellom, ktorému pomáhal mladý architekt Michellozzo, neskoršie nemenej slávny umelec. Dodnes je tam nápis Joannes quondam papa XXIII. - Ján XXIII., kedysi pápež. Ale to sú dejiny umenia. V dejinách cirkvi tento pápež nesmie existovať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984