Preteky ku dnu

Všetci sme si vydýchli. Íri sa nezachovali z nášho pohľadu sebecky a zahlasovali v prospech zmluvy z Nice, čím otvorili dvere kandidátskym krajinám. Aj tie však majú záujmy a ambície
Počet zobrazení: 1217

Všetci sme si vydýchli. Íri sa nezachovali z nášho pohľadu sebecky a zahlasovali v prospech zmluvy z Nice, čím otvorili dvere kandidátskym krajinám. Aj tie však majú záujmy a ambície. Zatlieskali sme Írom, Aleksander Kwasniewski a Leszek Miller si išli dať pivo do varšavského Irish pubu, ale Európska únia si žije ďalej svojím životom. Ešte v piatok 18. októbra sa stretli vyjednávači z kandidátskych štátov so svojimi partnermi pod vedením dánskeho predsedníctva, aby sa dohodli na uzatvorení niektorých ďalších zostávajúcich kapitol. Zatiaľ čo pobaltské krajiny a Slovinsko uzavreli kapitolu hospodárskej súťaže, štáty V4 s ňou majú veľké potiaže. Rokovania vstúpili do fázy, kde sa hrá o skutočné záujmy súčasných členov i kandidátskych krajín. Situácia sa o to väčšmi vyostruje, keď sa tieto záujmy dajú aj vyčísliť počtom ohrozených pracovných miest, alebo fabrikami, ktoré môžu byť odsúdené na zánik, či sťahovanie. Visegrádske krajiny sú už niekoľko rokov priamymi konkurentmi zaslúžilých členov EÚ. Doteraz však nemali účinné páky, ako zabrániť rozrastajúcim sa príležitostiam na investície v novovznikajúcich priemyselných parkoch v strednej Európe. Pri rokovaniach sa takéto páky ukazujú na dosah ruky. Holandsko namieta proti plánom Čechov a Poliakov na reštrukturalizáciu ich hutníctva, Španieli sa boja nášho Volkswagenu, celá Európa má strach z dravosti maďarských nadháňačov investícií. Stačí podliezť štandardy Problém je v tom, že v EÚ nie je doposiaľ harmonizovaná legislatíva v daňovej oblasti, ktorá by zabraňovala nekalej konkurencii tých členov a kandidátov, ktorí svojimi daňovými prahmi podliezajú štandardy, aby sa čo najväčšmi zapáčili náročným investorom. Argumenty, že takýmto správaním sa krajiny predbiehajú na úkor ekologických a sociálnych podmienok, v ktorých ich obyvatelia žijú, už akoby v novom neoliberálnom svete neplatili. Nestačí, že sa takéto procesy odohrávajú v rámci globalizovanej ekonomiky medzi krajinami tretieho sveta a bohatým severom. Dnes sa už stáva realitou aj u nás na starom kontinente. Medzi bohatšími a chudobnejšími, medzi dynamickejšími a sociálnejšími členmi EÚ, ako aj medzi rôznorodými krajinami, ktoré na členstvo ešte len čakajú. Honba za investíciami a predbiehanie sa medzi sebou vedie k fenoménu, ktorý sa v kritických kruhoch nazýva „race to the bottom“, čiže „preteky na dno“. Čo to má spoločné s nami? Keď sa v slovenských masmédiách zjavila citlivá až hysterická reakcia na španielske pochybnosti voči slovenským výhodám pre koncern Volkswagen, žasol som, ako urazene reagovali slovenskí liberáli či šamani trhu. Čo si to tí Španieli dovoľujú? Odpoveď je jednoduchá. Bránia si svoje pracovné miesta, keďže hrozí, že až 10 percent z produkcie Volswagenu v Španielsku, prostredníctvom lokálnej značky SEAT, sa môže presunúť na Slovensko. Nacionalistov ani insitných vlastencov nepoteším. Nie je to preto, že by výroba v našej vlasti bola najkvalitnejšia. Dôvod je príznačnejší pre našu dobu a kontext, v ktorom sa tieto riadky pohybujú. Naťahovačka o Volkswagen Heslo znie: lacná pracovná sila. Manažment vlajkovej lode nášho priemyslu môže namietať, že platy v jeho podniku sú vysoko nad slovenským priemerom. No boli by oveľa nižšie, keby sa od nich odrátali aj prostriedky, ktoré im odpustila v rámci vábenia naša vláda. Dá sa povedať, že vysoké platy v automobilke na Slovensku dotujú všetci ostatní, ktorí v nej nerobia. Pokiaľ sa teda platy v našej krajine nezvýšia, bude mať Španielsko dôvod na obavy, a nevyrieši ich ani propagandistické priateľstvo José-Mariu Aznara s naším staronovým premiérom Mikulášom Dzurindom. Môžeme si takisto povedať, že Španieli ťažili a ťažia z rovnakej výhody, alebo Íri zase ťažia z extrémne nízkych daní pre investorov, a preto my sa vôbec nemusíme obávať, že konáme nemorálnosti. Pokiaľ vláda v Bratislave nebude úmyselne znižovať platové a sociálne štandardy, aj keď niektoré okolnosti tomu už nasvedčujú, tak sa situácia dá zhodnotiť len tak, že tu niečo v celom tomto systéme nehrá. Má teda šancu získať investície iba ten, kto cieľavedome konzervuje, alebo znižuje úroveň ochrany a platov svojich občanov? Nie, určite nie! Čo láka investorov? Jeden z renomovaných svetových týždenníkov sa pred časom pýtal investorov, prečo ich láka taká krajina, ako je Francúzsko, aj keď je tam nadštandardná úroveň daňového zaťaženia a ochrany pracovníkov. Odpoveď respondentov – podnikateľov bola veľmi prekvapivá. Tí si cenia kvalitné verejné služby, infraštruktúru garantovanú štátom a sociálny konsenzus, ktorý v tejto krajine panuje. Vyspelé krajiny teda lákajú investorov na kvalitné služby a pracovnú silu, napriek silnej ochrane pracovníka, a chudobné, či dokonca rozvojové na lacnú pracovnú silu, slabé nároky pre zamestnancov napriek nekvalite infraštruktúry a sociálneho prostredia. Otázka však spočíva v tom, ktorý model väčšmi prospieva občanom danej krajiny? Inteligentný čitateľ si odpovie sám. Už niekoľko rokov existuje výzva a tlak zo strany niektorých sociálnych skupín, aby sa harmonizoval daňový systém v krajinách EÚ tak, aby sa zabránilo podliezaniu sociálnych štandardov, či presnejšie sociálnemu dumpingu. Mnohé členské štáty sa však bránia. Jedni sa boja, že by sa tým dane znížili, druhí majú naopak obavy, že by stratili cenné daňové lákadlá pre investorov a vklady v bankách na svojom území. Spoločné záujmy sú riešením Všetko je to teda komplikované, a až keď sa prestáva hrať o fazuľky, krajiny si začnú uvedomovať svoje záujmy. Dá sa vyčítať Španielom, že majú záujmy? Určite nie! Východiskom je kompromis medzi krátkodobým národným záujmom a dlhodobým záujmom Európskej únie ako globálneho hráča. Tajomstvo a účel integrácie musí spočívať v tom, že si jednotlivé štáty, ako aj občania, uvedomia úskalia sólo hry v dnešnom svete, a pousilujú sa vytvoriť čo najširší spoločný prienik jednotlivých častí národných ambícií. Bezbrehá viera v neviditeľnú ruku trhu už akoby prežívala len v izolovaných ortodoxných kruhoch ekonomického myslenia na Slovensku. To, ako sa vášnivo, nadšene a celkom seriózne diskutuje o tzv. „rovnej“ dani v rozličných politických, ekonomických a novinárskych kruhoch, je dôvodom na obavy. Argumentuje sa tým, že nízke a rovnaké dane sú spravodlivé, lebo dávajú rovnaké šance všetkým zbohatnúť. Okrem toho, že tu platia presne opačné argumenty, ktorým sa na stránkach SLOVA ešte budeme venovať, nik nespochybňuje potrebu širokých pomocných programov malým, stredným a aj veľkým podnikateľom. Určite nie sú produktom voľnej ruky trhu. Keď však riešia situáciu, prečo nie? Príklady z Maďarska hovoria, že nielen nízke dane či vstup do NATO pritiahli 8 až 10 miliárd eur investícií do jeho priemyslu. Sú to aj silné pomocné programy ponúknuté vládou, garantujúce prítomnosť 48 podnikov, zabezpečujúcich viac ako 40 percent maďarského exportu a skoro 10 percent všetkých pracovných miest v tejto krajine. Aj preto ani Maďarsko zatiaľ neuzavrelo kapitolu o hospodárskej súťaži a usiluje sa vyjednať možnosti, ako si svojich investorov chrániť. Spleť argumentov za a proti štátnej pomoci podnikom, za a proti nízkym daniam a sociálnym štandardom by mala nevyhnutne vyústiť do ucelenej diskusie o záujmoch európskeho hospodárstva ako takého, o ľuďoch, ktorí z neho žijú, a o životnom prostredí, v ktorom sa pohybuje. Ak si chaotické ekonomické myslenie na Slovensku či inde na túto diskusiu názor nepripraví, stráca nárok a právo na plnoprávnu existenciu v rámci nových podmienok, ktoré nás čakajú. Znovu však nestačí militantný euroskepticizmus či slepý eurooptimizmus.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984