Reklama
Reklama

Krvavé Pobrežie Slonoviny

Nádeje na nastolenie mieru na Pobreží Slonoviny dostali konečne šancu. Prezident Laurent Gbagbo minulý týždeň súhlasil s podpisom dohody o ukončení paľby so skupinami vzbúrencov, ktorí celý mesiac, už od 19. septembra, kontrolovali polovicu krajiny
Počet zobrazení: 950

Nádeje na nastolenie mieru na Pobreží Slonoviny dostali konečne šancu. Prezident Laurent Gbagbo minulý týždeň súhlasil s podpisom dohody o ukončení paľby so skupinami vzbúrencov, ktorí celý mesiac, už od 19. septembra, kontrolovali polovicu krajiny. V roku 1999 sa po prevrate, ktorý odstránil vládu Henriho Konana Bedieho, dostal na desať mesiacov k moci generál Robert Guei. V Bedieho vláde boli zastúpení najmä politici z južnej a centrálnej časti krajiny, čím boli moslimovia zo severu marginalizovaní. Z politiky bol vyradený i čelný predstaviteľ severných regiónov, Alassane Ouattara a tak opozičné strany začal voľby bojkotovať. Nespokojnosť vyústila do prevratu generála Gueiho. Pod domácim a medzinárodným tlakom bol však prinútený usporiadať v roku 2000 prezidentské voľby, v ktorých sám kandidoval. Zvíťazila opozícia vedená súčasným prezidentom Gbagbom. Generál Guei musel síce odísť, ale v armáde si udržali pozície mnohí jeho prívrženci. Prevrat zorganizovaný opozičnými skupinami v armáde v roku 2001 nebol úspešný. Vzťahy medzi kresťanským juhom, podporujúcim prezidenta, a moslimským severom, podporujúcim opozičného vodcu Outtara sa vyostrili. Dnes má vzbúrencov rebelov, sformovaná z povstalcov z roku 2001, asi tisíc členov. Protestujú proti prístupu vlády a stavajú sa preto proti jej demobilizačným snahám. Jeden z povstalcov sa vyjadril, že vláda s nimi zaobchádza ako s „otrokmi“, a preto povstanú proti „diktátorovi, čo sa skrýva za maskou demokracie“. Nepriateľské tábory Konflikt prehlbuje etnické rozdiely medzi severnými moslimami a južnými kresťanmi. Vláda vraj etnický konflikt využíva na upevnenie svojho postavenia. Napätie a povstanie sú dôkazom neriešenia problémov, ktoré sa v krajine nekopili počas dlhých rokov politických konfliktov. Situácia má i medzinárodný rozmer. V krajine žije takmer päť miliónov imigrantov zo susednej a prevažne moslimskej Burkiny Faso. Práve ich obviňujú z pomoci vzbúrencom. Útoky proti ich ubytovniam v hlavnom meste Abidjane a menšie konflikty prinútili podľa informácií UNHCR väčšinu z nich ujsť. Francúzsko, bývalá koloniálna mocnosť, podporilo vládu. V krajine žije asi 20 000 jeho občanov, z toho približne 800 vo vzbúrencami kontrolovanej oblasti, preto Paríž posilnil posádku na svojej vojenskej základni. V súčasnosti je tam už takmer tisíc vojakov. Oficiálnym dôvodom sa stala ochrana cudzincov, no dnes už otvorene podporujú vládnu armádu. Od roku 1962 má Francúzsko s krajinou uzavretú vojenskú dohodu, podľa ktorej môže zasahovať v prípade útoku zo zahraničia. Podľa francúzskeho ministra obrany Michela Elliot-Marieho, medzi rokmi 1960 a 1994 použili armádu viac ako dvadsaťkrát. Vládu symbolicky podporila aj Nigéria a Ghana, postoj ostatných krajín zatiaľ nie je jasný. Západoafrická regionálna hospodárska asociácia (ECOWAS) sa snažila zohrať úlohu sprostredkovateľa, no vláda jej návrhy neprijala. Aj po minulotýždňovom prímerí požiadalo Abidjane o monitorovanie zastavenia paľby radšej Francúzov. Rozšíri sa konflikt? Okrem útokov proti cudzincom sa konflikt obmedzil zatiaľ iba na boje medzi vládnymi vojskami a vzbúrencami. História západnej Afriky však ukazuje, že nepokoje majú tendenciu rozširovať sa i na okolité štáty - príkladom môže byť Libéria, či Sierra Leone. Aj teraz hrozí podobný scénár medzi Pobrežím Slonoviny a Burkinou Faso, ktorej občanov obvinila vládna televízia z rozpútania konfliktu. Pre tieto tvrdenia neexistujú pádne dôkazy. Lež samotný fakt, že Burkina Faso je prevažne moslimská, stačí na živenie podozrení. Pobrežie Slonoviny je hospodárskou i politickou križovatkou západnej Afriky. Tretinu jej obyvateľov tvoria občania iných krajín a tak sa konflikt, začatý málopočetnou skupinkou vzbúrencov, môže rozhorieť v celom regióne. Nepokoje vypukli v čase, keď sa africkí lídri usilujú prilákať zahraničné investície. Na to však potrebujú stabilitu. David Frost, organizátor britských obchodných misií, povedal: „Pobrežie Slonoviny boli najlepším miestom pre biznis vo frankofónnej Afrike. Bolo to ziskové, ale pokazilo sa to.“ Aj David Cowan, skúsený ekonóm z Economist Intelligence Unit, sa vyjadril: „Súčasná kríza svedčí, že Afrika je miestom neočakávaných prevratov.“ Nepokoje v Afrike nie sú náhodným bleskom z čistého neba. Je to vírus, potrebujúci pre rast priaznivé podmienky. Nimi sú politické elity, ktoré sa k moci dostávajú cez etnické, regionálne i náboženské rozpory, nie na základe vôle voličov. Nedostatok silných a nezávislých verejných inštitúcií, slobody vyjadrovania a tlače, k problémom ešte pridajú. Armádu v Afrike zas často vynesú k moci sľuby o ochrane národných záujmov a zabránení korupcie. Po krátkom čase však opakujú chyby, ktoré chceli odstrániť. Cyklus korupcie, prevratov, protiprevratov a ďalších korupcií sa zdá ťažko odstrániteľný.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama