Krivolaká cesta dolára
Harry Truman, bývalý americký prezident, mával na svojom stole v Bielom dome nápis „Buck ends here“ (Dolár končí tu), čo okrem iného vyjadrovalo prezidentove možnosti ovplyvňovať pevnosť hlavnej rezervnej meny sveta. Druhá svetová vojna priniesla Amerike obrovské zisky. Spojenci a iné veľké štáty boli u nej zadlžené až po uši. Washington držal vo svojich rezervách 80 percent svetového zlata, dolár mal pevnú výmennú hodnotu na základe zlatého krytia a iné meny sa naň viazali ako na hlavné platidlo. USA dosiahli výsadné postavenie a obrovskú hospodársko-finančnú moc. Aj potom, keď prezident Richard Nixon jednostranne a znova s veľkým ziskom pre USA zrušil v roku 1971 pevnú väzbu dolára na zlaté rezervy pod vplyvom veľkej inflácie a ďalších finančných problémov, ktoré priniesla krvavá vojna vo Vietname, USA si udržali kontrolu nad opratami svetovej kapitalistickej ekonomiky. Bremeno dlhu V rukách mali aj iné mocné nástroje. Brettonwoodské inštitúcie – Medzinárodný menový fond (MMF) a Svetová banka (SB) – založené v roku 1944 mali za úlohu podporovať dynamiku hospodársko-sociálneho rozvoja sveta. MMF mal zabezpečiť stabilitu mien a posilňovať celkový miestny a svetový finančný systém. Fond však namiesto toho, aby systematicky generoval životodarnú silu slabších ekonomík, začal z nich pod politickým vplyvom nezriedka túto energiu vysávať. Brettonwoodske inštitúcie sa ukázali neschopné riešiť problém dlhov. Začal sa už v 80. rokoch, v poslednom čase sa najmarkantnejšie prejavil v Argentíne, kríza hrozí i Brazílii. Podobným ťažkostiam musia čeliť ďalšie krajiny nielen z regiónu Latinskej Ameriky, ale aj iných častí sveta. Ostatne ani americká ekonomika neprežíva radostné chvíle, práve naopak. Z upresnených oficiálnych štatistík o minuloročnom hospodárskom vývoji vyplynulo, že z celosvetového HDP, ktorý predstavuje okolo 40 tisíc miliárd USD, americký HDP vlani dosiahol 9215 miliárd. Narástol teda iba o 0,3 percenta a nie o pôvodne ohlásených 1,2 percenta. Len v dôsledku nedávneho krachu veľkej korporácie ENRON a učtovných škandálov ďalšieho giganta WorldCom sa z americkej ekonomiky „stratilo“ 119 miliárd USD. To nemôže nemať dopad na ďalší hospodársko-finančný vývoj USA a z tejto lokomotívy svetového hospodárstva preskakujú iskry aj do širokého globálneho okolia. Hlinené nohy V poslednom desaťročí po skončení studenej vojny sa ekonomické postavenie USA vo svete oslabuje. Je to zrejme dôsledok určitej vyčerpanosti spôsobenej rýchlymi ťahmi superhráča svetovej šachovnice a tiež určitého posunu iniciatívy smerom k ďalším veľkým ekonomickým aktérom, ako sú Nemecko a Japonsko. Zmena sa odráža aj na oslabovaní pozície dolára, o ktorom už nejeden svetový expert pochybuje, že si v budúcnosti udrží úlohu globálneho rezervného platidla. Hlavná príčina poklesu váhy dolára je práve v celkovom poklese americkej hospodárskej moci a v znížení schopnosti reálnej kapitálovej akumulácie. Napríklad nepomer v miere akumulácie japonského a amerického kapitálu, ktorý vyústil do obrovského obchodného deficitu USA, a naopak do japonského obchodného prebytku, vysvetľuje aj napätie, ktoré ešte nedávno vládlo v ich vzájomných vzťahoch. Problémy sa začali prejavovať už vtedy, keď vláda prezidenta Ronalda Reagana nasmerovala v 80. rokoch ohromné výdavky na zbrojenie, aby ekonomicky vyčerpala, „uzbrojila“ ZSSR a privodila pád inštitucionalizovaného socializmu v Európe. Zámer sa jej vydaril, ale americká ekonomika zaplatila nevídaným rozpočtovým deficitom a veľkým navýšením zahraničných pôžičiek. Už v polovici 80. rokov sa USA stali dlžníckou krajinou a odvtedy potrebovali ročne okolo 120 miliárd USD zahraničných kapitálových investícií, ktoré k nim prúdili najmä z Japonska a Británie. Spojené štáty zaujali miesto najväčšieho príjemcu investícií s 276 miliardami USD. Väčšina z toho pripadla na fúzie a akvizície veľkých podnikov, z ktorých vznikali kapitálové giganty formátu ENRON a WorldCom. Podľa Washington Insider vnútorný dlh USA dosiahol v roku 2001 sumu 31,12 bilióna USD, teda za posledné štyri roky verejný dlh rástol ročne v priemere o 2,2 bilióna USD. V roku 1980 jeho splátky dosahovali 1,29 bilióna, v roku 2001 to bolo už 7,36 bilióna USD. Z práve uvedenej sumy len na splátku úrokov pripadlo 2,07 bilióna USD. Kým v roku 1960 dlhové splátky tvorili zhruba 31 percent amerického HDP, o dvadsať rokov neskôr sa vyšplhali už na 46,3 a vlani dokonca na 72,1 percenta HDP. Inými slovami – od minulého roka USA potrebujú na splácanie svojho verejného dlhu takmer tri štvrtiny HDP. Na mieste je otázka – ako môže v tejto situácii aj taká mocná a bohatá krajina, akou USA ešte stále nesporne sú, splácať takú veľkú sumu bez toho, aby to malo negatívny dopad na ďalší fyzický stav jej hospodárstva, finančného systému a tým aj tvorbu ďalšieho HDP? Pri pokračujúcom tempe rastu vnútornej zadlženosti by okolo roku 2015 iba splácanie dlhu pohltilo celý americký HDP. Pozná Allan Greespan z Centrálnej banky riešenie? Existuje riešenie? Podľa jedného z kandidátov Demokratickej strany na prezidenta pre voľby v roku 2004 Lyndona LaRouchea mechanizmy splácania enormných dlhov (verejného aj zahraničného) nakoniec spôsobia hyperinflačný šok, ktorý podryje americkú, a tým aj celú globálnu finančnú sústavu tak, ako hyperinflácia vo Weimarskej republike v roku 1933 rozbila monetárnu sústavu Nemecka. Podľa neho nie je možné vytvárať novodobé americko-britské impérium v situácii, keď sa podomieľa ekonomicko-finančný základ existujúceho systému. K tomu dodáva, že „Rímska ríša bola predsa budovaná na vzostupe možností svojho centra“ a nie naopak. Súčasná hospodársko-finančná sústava kapitalistického sveta sa podľa profesora LaRouchea dá ozdraviť len urýchlenou reformou brettonwoodskeho systému, návratom k pevnej parite (či vymeniteľnosti) hlavného svetového platidla na základe zlatého krytia a v neposlednom rade spravodlivým poskytovaním nízkoúročených pôžičiek MMF na rozvojové programy všetkých štátov sveta bez jednostranných politických a iných podmienok. Či by však na to Biely dom práve dnes pristúpil, je viac ako sporné. Starý monetárny systém, kde dolár ešte stále slúži ako medzinárodné rezervné platidlo, sa pomaly rozpadá a zatiaľ nie je nič, čo by ho nahradilo. Aj to je predzvesť ťažkých čias v období budúcich obchodných vojen, ostrých medzinárodných napätí, a „preventívnych“ úderov pod heslom boja proti terorizmu, zasadzovaných s predstihom trebárs len na základe podozrenia. Americký profesor P. F. Krogh (uverejňujúci pod pseudonymom G. J. Ikenberry) v poslednom čísle časopisu Foreign Affaires napísal: „Neoimperiálni myslitelia sú prenasledovaní strašidlom katastrofického terorizmu a usilujú sa o radikálnu zmenu americkej úlohy vo svete. Americká riadiaca jednopolárna moc a príchod desivých nových teroristických hrozieb priživuje toto imperiálne pokušenie. To je však strategická vízia, ktorá tým, že je prehnaná do extrému, urobí svet ešte nebezpečnejším, ešte väčšmi ho rozdelí a Spojené štáty sa stanú ešte menej bezpečnými.“ Ak by teraz ešte nasledoval krach ďalších mamutích korporácií v USA, naštartuje sa tým už skutočne veľká kríza. Vlani ohlásilo úpadok okolo 255 veľkých spoločností s celkovou hodnotou majetku 260 miliárd USD, čo bol najhorší rok v novodobej histórii amerických korporácií. Museli čeliť trikrát viac bankrotom ako pred desiatimi rokmi. Očakáva sa, že tento rok bude ešte horší. Len za prvých šesť mesiacov ohlásilo úpadok už 113 veľkých spoločností so súhrnným majetkom 149,3 miliardy USD. Ani vývoj v Európe nie je potešujúci. Dokazujú to krachy a iné finančné ťažkosti kapitálových mamutov v Británii, Francúzsku, Nemecku i inde. Podľa názoru mnohých pozorovateľov a prestížnych komentátorov prípravy na inváziu do Iraku a ďalšie výpravy proti „osi zla“, teroristom a ktovie ešte proti komu, sú spojené s pokusmi odvrátiť dozrievajúcu systémovú krízu. Schováva sa za tým úsilie vyžmýkať zo sveta maximum pre prežitie silných. Dolár na tejto krivolakej ceste stratil veľa síl a dôvera medzinárodných investorov v schopnosť USA reálne oživiť ekonomiku a udržať základy finančno-monetárneho systému je však naďalej povážlivo nízka. Či sa cesta amerického dolára skončí na stole prezidenta, alebo práve tam sa jeho čas ešte predĺži, ukáže už blízka budúcnosť.
