V službách hákového kríža

Na strane nacistov bojovalo počas druhej svetovej vojny prinajmenšom okolo dvoch miliónov vojakov. Väčšinu z nich tvorili dobrovoľníci, z donútenia ich bolo pomerne málo, zväčša išlo o zajatých príslušníkov Červenej armády, ktorí nedokázali zniesť neľudské pomery v nacistických lágroch.
Počet zobrazení: 1683

Na strane nacistov bojovalo počas druhej svetovej vojny prinajmenšom okolo dvoch miliónov vojakov. Väčšinu z nich tvorili dobrovoľníci, z donútenia ich bolo pomerne málo, zväčša išlo o zajatých príslušníkov Červenej armády, ktorí nedokázali zniesť neľudské pomery v nacistických lágroch. U nás sú známi predovšetkým vlasovovci (tzv. vojská Výboru oslobodenia národov Ruska), no z kolaborantských síl predstavovali asi iba päť percent. Medzi organizáciou SS a nemeckým Wehrmachtom existovala rivalita. Hoci Heinrich Himmler sníval o vybudovaní „revolučnej“ armády, v Nemecku smeli rukovať do SS iba asi dve percentá brancov. Po bleskových víťazstvách v západnej Európe sa pre SS otvorila možnosť získať nových brancov. Najprv to boli miestni Nemci (konkrétnym príkladom môže byť aj Slovensko), no keďže tí nestačili naplniť Himmlerove ambície, začali vznikať jednotky SS aj z iných národov, najprv germánskych, ale neskôr nacisti nepohrdli ani esesákmi z radov kosovských Albáncov. Kolaboranti v okupovanej západnej Európe Tieto jednotky poverovali v okupovaných krajinách takými úlohami, ktorými si nemecká armáda nechcela špiniť ruky. Boli to nielen akcie proti domácemu odboju, ale aj účasť na holokauste Židov. Inonárodní príslušníci SS boli tiež strážcami vo vyhladzovacích nacistických koncentračných táboroch a krutosťou sa vyrovnávali Nemcom, ak ju dokonca aj neprekonávali. Neskôr tieto jednotky boli nasadené aj na okupovanom území ZSSR. Nedokázali síce kvalitne bojovať proti Červenej armáde, zato sa vyznamenávali v krutosti voči miestnemu obyvateľstvu. V tomto smere mali veľmi zlú povesť napríklad frankistickí dobrovoľníci zo Španielska. Ostlegionen Názov Východné légie (Ostlegionen) dali nacisti dobrovoľníkom, ktorí pochádzali z „východných národov“, ktoré žili na rozsiahlom území od polostrova Krym cez Kaukaz až po Strednú Áziu. Keď nacisti zaútočili v lete 1941 na ZSSR, medzi zajatcami boli aj príslušníci týchto národov. Najprv sa ani nedostávali do zajateckých táborov, pretože ich osobitné jednotky SS likvidovali ako „menejcenných“ Aziatov. Zvlášť krutý osud mali Arméni, ktorých nacistickí rasoví teoretici označovali za „dvojnásobných“ Židov. Na zmene osudu príslušníkov týchto národov sa podieľal aj istý diplomatický nátlak z Turecka. Hoci turecká vláda formálne zachovávala neutralitu, udržiavala priateľské vzťahy s nacistickým Nemeckom. Samotná vláda v Ankare bola opatrná, turecká tlač a niektoré organizácie pripomínali osud tureckých národov v Rusku a najmä ich násilnú rusifikáciu. Hitler najprv odmietal, aby ruskí odporcovia boľševizmu dostali možnosť bojovať na nemeckej strane. Koncom októbra 1941 ho v Rastenburgu navštívili dvaja tureckí generáli Ali Fuad Erden a Emir Husain Erkilet. Obaja führera presviedčali, aby dal príslušníkom tureckých národov možnosť bojovať proti boľševizmu. Hitlerovi pripomenuli odpor, ktorý tieto národy kládli proti začleňovaniu do Ruskej ríše a turecko-nemecké spojenectvo počas prvej svetovej vojny. Už v novembri 1941 začali vznikať dobrovoľnícke jednotky z Čečencov, Dagestancov, Kalmykov, Mongolov, Tatárov, Turkméncov, Uzbekov a ďalších podobných národností. Tieto jednotky boli cvičené, aby sa roku 1942 zúčastnili na pripravovanom útoku na Kaukaz. Útok na Kaukaz V júli 1942 boli na Kaukaze nasadené dva prápory týchto dobrovoľníkov. Hoci nedosiahli väčšie bojové úspechy, ich prítomnosť na fronte mala značný propagandistický význam. Podľa nemeckých prameňov z Červenej armády prebehlo niekoľko tisíc príslušníkov týchto národností. Kaukazania si však nezískali dobré meno. Bývalý bielogvardejský generál N. N. Krasnov, ktorý sa pridal k nacistom, vo svojich pamätiach píše, že: „Kaukazské bandy lúpili a rabovali, znásilňovali ženy a vypaľovali dediny. Ich ničomnosť a brutalita vrhali zlé svetlo na tých, ktorí prišli čestne splniť vojenskú povinnosť, aj na tých, ktorých viedlo odhodlanie bojovať s boľševizmom.“ Títo dobrovoľníci sa však mohli pýšiť dôverou nacistických špičiek. Hitler vyhlásil, že za spoľahlivých považuje iba príslušníkov moslimských národností a že Gruzíncom či Arménom priveľmi nedôveruje. Hitlerovo uznanie však bola jedna vec a druhá bolo zasa správanie sa úradníkov a nižších veliteľov voči dobrovoľníkom. Predovšetkým bolo treba vyvinúť snahu nejakým spôsobom eliminovať predchádzajúcu koncepciu, ktorá vyhlasovala príslušníkov týchto národov za „podľudí“. Veď títo dobrovoľníci dlhý čas nemali také práva ako nemeckí vojaci. Často ich nepúšťali do protileteckých krytov a Nemci nižších hodností ich nemuseli zdraviť. Až v lete 1943 nemecké vrchné velenie vydalo obežník, kde sa hovorí, že „nemecký vojak sa musí zbaviť pocitu, že dobrovoľníci z východných národov a ďalšie pomocné zložky z bývalých zajatcov tvoria ľudia, proti ktorým nedávno bojoval, a preto sa môže z rasových, morálnych alebo kultúrnych dôvodov správať povýšene“. Celkovo na nemeckej strane bojovalo okolo tristotisíc bojovníkov z radov „východných“ národov a vyše stotisíc z nich počas bojov padlo. Tí, čo prežili, mohli mŕtvym iba závidieť. Kalmyci na strane nacistov Počas ofenzívy v lete 1942, ktorej cieľom bolo dobyť Kaukaz a zmocniť sa tamojších zdrojov ropy, sa nacistom podarilo obsadiť aj územie, ktoré bolo osídlené Kalmykmi. Je to národ mongolského pôvodu a budhistického náboženstva. Okolo roku 1930 ich na území 80 tisíc km2 žilo niečo vyše stotisíc. S ruskou nadvládou neboli spokojní. Za cárizmu sa im nepáčilo pokresťančovanie a za sovietskej moci zasa ateistická propaganda. Nacistom bolo jasné, že ich správanie sa ku Kalmykom ovplyvní vzťah kaukazských národov k Nemcom. Mimochodom, na Kalmykov veľmi zapôsobilo, že nacistickým symbolom bol hákový kríž, čo je aj posvätný symbol budhistov. Nemci podporovali výuku Kalmykov v ich materinskom jazyku, pomáhali v zásobovaní i v zdravotnej starostlivosti, vydávali pre nich knihy i noviny. Dokonca im do súkromného vlastníctva vrátili kolchoznú i sovchoznú pôdu, čo nikde inde na okupovaných územiach nerobili. Hoci Kalmyci bojovali na nemeckej strane z presvedčenia, na slovanskom obyvateľstve okupovaných území sa dopúšťali takých zverstiev, že boli zhrození aj na všeličo už zvyknutí Nemci. Kozáci V nemeckých službách bojovalo okolo stotisíc donských, kubánskych, tureckých a sibírskych kozákov. Kozáci boli slobodní roľníci v pohraničných územiach Ruska, ktorí mali počas vojny zabrániť nepriateľskému útoku. Po revolúcii roku 1917 boli zrušené všetky kozácke privilégiá. Hoci roku 1936 došlo k obnoveniu kozáckych jazdeckých oddielov, kozáci sovietsky režim nemali v láske, pretože ich väčšina počas občianskej vojny bojovala proti boľševikom. Po vypuknutí vojny veľa kozákov prešlo na nemeckú stranu. V poslednej fáze vojny presunuli Nemci kozákov do Chorvátska. Chorvátska vláda sa u Nemcov sťažovala na ich brutalitu voči civilistom. Tí nemeckí velitelia, čo ich prevelili do katolíckeho Chorvátska, si akosi neuvedomili, že kozáci boli pravoslávnej viery a v konfliktoch medzi Srbmi a Chorvátmi sa pridávali k Srbom. Napriek rôznym výhradám kozáci nakoniec uznali autoritu generála Andreja Vlasova, no to už bolo tesne pred koncom vojny. Česi Adolf Hitler bol Rakúšan a veľmi dobre vedel, že značná časť Čechov obrátila zbrane proti habsburskej monarchii. Preto viac ráz vyhlásil, že nepripustí, aby Česi dostali do rúk zbrane. Naopak zasa platilo, že drvivá väčšina Čechov by odmietla bojovať za nacistov. Lenže nacisti predsa len pripustili istú výnimku. Po zriadení Protektorátu Čechy a Morava vzniklo tzv. vládne vojsko. Česi ho nazývali „Háchovi Melody Boys“, pretože vystupovali najmä na vojenských prehliadkach. Ich výzbroj tvorili ľahké zbrane. Po nacistickom útoku na ZSSR protektorátna vláda niekoľko ráz nacistom ponúkla účasť aspoň časti tejto vojenskej jednotky v bojoch na východnom fronte. Nacisti si však veľmi dobre pamätali históriu československých légií a tiež vedeli, koľko Slovákov prebehlo k Červenej armáde. Nakoniec však bola väčšina vládneho vojska odsunutá do Talianska. Tam značná časť vojakov prebehla k talianskym partizánom. V záverečnej fáze vojny sa českí fašisti pokúsili aspoň o vytvorenie symbolickej jednotky. Piateho marca dali nacisti súhlas na vytvorenie Svätováclavskej dobrovoľníckej roty. Prihlásilo sa iba osemdesiat dobrovoľníkov, ktorí však nikdy do bojov nezasiahli. Zato časť vládneho vojska sa zapojila do Pražského povstania. Povojnové zúčtovanie V Nórsku, Dánsku a Holandsku po vojne obnovili trest smrti. V Belgicku zriadili osobitné súdy. V Dánsku odsúdili osemdesiattisíc ľudí, v Holandsku tridsaťtisíc a v Nórsku popravili dvadsaťpäť Nórov, ktorí slúžili v jednotkách SS. Západným spojencom, najmä Britom, sa dnes ako zločin vyčíta, že sovietskym orgánom vydali dobrovoľníkov, ktorí bojovali na strane nacistov. Lenže ZSSR a Veľká Británia podpísali 11. februára dohodu o vzájomnej repatriácii sovietskych a britských občanov. Mala vari Veľká Británia chrániť kolaborantov s nacistami? Napokon, aj tak sa na Západe zachránilo pred spravodlivým trestom veľa vlasovovcov. Prebehnutie k nepriateľovi počas vojny sa vždy trestalo smrťou. V ZSSR dôstojníkov, ktorí prešli k nacistom, trestali smrťou, radoví vojaci dostávali dvadsaťpäť rokov väzenia. Odsúdeniahodná je však iná okolnosť, trestaní boli aj tí sovietski vojaci, ktorí upadli do zajatia. Roku 1956 bola amnestia a aj radoví vlasovovci, aj bývalí zajatci boli prepustení. Po vojne väčšina západnej verejnosti toto tvrdé zúčtovanie chápala. Nekompromisne sa s kolaborantmi zaobchádzalo aj v západných krajinách. Je tu však iný problém, ktorý má dnes názov „uplatňovanie princípu kolektívnej viny“. Po vojne boli v ZSSR potrestaní nielen zradcovia v službách nacistov, ale postihnuté boli celé národnosti: Čečenci, Krymskí Tatári, Kalmyci, Karačajevci a mnohí ďalší. Akosi sa zabudlo, že svoju vlasť nezradili všetci príslušníci týchto národov a národností, ale mnohí bojovali a položili za ňu život. Krivdy boli sčasti napravené až po 20. zjazde KSSZ, no problém niektorých národností ostal otvorený. Do svojich domovov sa nemohli vrátiť Krymskí Tatári a po štátoprávnych zmenách, ktoré nastali na konci minulého storočia, to už nebude asi možné. Dnes by sme však nemali zabudnúť, že za nacizmus bojovali prívrženci mnohých národov, napríklad aj Angličania, Indovia, Arabi atď. Netreba hádam zdôrazňovať, aké poučenie by sa z toho mohlo vyvodiť.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984