Život medzi dvoma svetmi

Nová doba, všadeprítomná konkurencia a zhon mnohokrát privedú človeka do situácií, na ktoré nebol vopred pripravený. Niekedy sa ocitne uprostred tisícok ľudí na rušných uliciach, inokedy zase, ako v novej inscenácii Divadla a.ha., v ohraničenom priestore samoty, z ktorého niet úniku. Hovorí si hlavná a jediná postava inscenácie: anonymný muž. Nie je to však jeden z predstaviteľov celej mužskej pospolitosti na zemi, je to reprezentant určitej kategórie mužov. To je ale život!? Ženatý a napriek všetkému verný otec dvoch detí, vysokoškolsky vzdelaný pracovník v stavebnej, presnejšie konštrukčnej firme. Aby bol jeho obraz ľudovejší, žije, podobne ako väčšina občanov, v panelákovom byte na deviatom poschodí. Miluje svoje deti, často spomína na zaľúbenosť a hlboký cit, ktorý kedysi prechovával k svojej manželke, poslušne pritakáva svokre, ale zároveň si hrdinsky myslí svoje, bojuje proti panovačným a poriadkumilovným susedkám a protivným starnúcim susedom. Takýto usporiadaný život by mohol žiť spomínaný hrdina, keby sme sa postupne z jeho úst v rozhovore s kaktusom vyhrievajúcim sa na balkónovom slniečku nedozvedeli, že bolesti hlavy a smäd nie sú dôsledkom náhodnej oslavy v práci, ale denne sa opakujúcich únikov pred ťažkou realitou. Veď čo je to za život, keď človek ráno vstáva len preto, aby šiel do práce a večer sa z práce vracia len pre to, aby ráno znova vstal a vrátil sa tam, odkiaľ pred niekoľkými hodinami odišiel. Navyše musí každý večer počúvať ponosy manželky o nedostatku peňazí, o susedoch na dovolenke a nových topánkach pre deti. Taký človek má len jednu šancu: trošku si raz za čas povyraziť s kamarátmi a „spláchnuť všetku tú zlobu sveta do záchoda.“ Vo vlastnej pasci „Modelového“ hrdinu so všetkou vážnosťou a váhou, ktorá ťaží rozorvanú dušu súčasného muža, stvárňuje Martin Horňák. Inscenáciu otvára herecká variácia na tému chlapského obliekania sa. Horňák sa však neusiluje stoj čo stoj zaujať divákovo vnímanie nemotornosťou a nelogickosťou pohybov. Skôr sa sústreďuje na vytváranie celkového obrazu postavy. Každý pohyb, pohľad či úškrn nakoniec vytvoria mozaiku duševného stavu muža - alkoholika. Stretávame sa s ním na balkóne v prázdnom byte, kde ho zamkla žena, ktorá aj s deťmi odišla k mame. Náš anonymný hrdina toto počínanie nechápe, a preto všetky svoje pochybnosti nad jeho správnosťou vyrozpráva balkónovej rastline. Muž, oblečený v pásikavom pyžame, pospomína všetky problémy, všetko, čo ho ťaží: práca a nadriadení, malý plat, osud jeho detí, ich škola, sociálne zázemie, nespokojná manželka. Pri pohľade z výšky balkóna si všimne aj mladú mamičku v obtiahnutej minisukni, ktorá sa usmieva na pochôdzkujúceho policajta. Nevšimne si však jej posmešky a odsudzujúce pohľady. Tento muž si vo väčšine prípadov všíma len tie skutočnosti, ktoré si všímať chce, a to najmä v súvislosti so svojimi večernými výletmi za uvoľnením pracovného a životného stresu. Veď predsa raz za rok si môže každý vyhodiť z kopýtka! Ak si navyše deň vopred vypíše dovolenku v práci, niet čo namietať. Jediným problémom je nechápavá manželka, ktorá človeka zamkne v byte a bezdôvodne odíde aj s deťmi k mame. A máme dôvod, ktorý treba zapiť, lebo toto je zasa jedna téma, ktorá robí svet škaredým miestom pre šťastie. Pohárikov pribúda a s nimi aj ospravedlňujúcich slov a sebaľutujúcich názorov. Muž si začína uvedomovať, že popretŕhané šnúry na bielizeň, ktoré padli za obeť raňajšej obliekacej ekvilibristike, nepotešia nahnevanú polovičku a tak ich postupne s pribúdajúcimi promile hala-bala popriväzuje v tvare nepodarenej pavučiny. Zhmotňuje tak navonok vnútornú izoláciu a väzenie, do ktorého sa dostáva celá jeho osobnosť, všetky jeho sociálne väzby. V tomto väzení vlastnej závislosti, ospravedlnení a klamstiev zostáva priestor iba na základné rodinné väzby, s ktorými sa muž nedokáže vnútorne stotožniť, lebo sú mu zároveň potešením a príťažou. Alkohol už potom vyplavuje iba citáty literárnych klasikov, ktoré nás učili počas povinnej školskej dochádzky a spomienky na dávnych dobrých priateľov. Večná téma trochu inak Alkoholizmus už od osvietenstva vďaka obrodnému pôsobeniu spolkov miernosti považujeme za slovenskú tému s veľkým S, ale nemýľme sa a nesprávajme sa egocentricky. Veď alkohol muži a ženy nepijú iba na Slovensku, alkohol nie je metlou Slovákov, ale je metlou ľudstva – to je starý známy fakt, ktorý režisér a herec v inscenácii patrične zobrali do úvahy a z vážnej spoločenskej témy hry nespravili ľahko prístupnú frašku. Na problémy s alkoholom nenazerajú z pozície obetí alkoholikov, ale z pozície obete alkoholu. A keďže každá obeť trpí a utrpenie je veľmi vážnou vecou, aj utrpenie alkoholika sa v inscenácii Balkónstory berie úplne vážne. Štúdiový charakter hry nedovoľuje narežírovať hlboký spoločenský rez, a preto sa tvorcovia sústredili na verný obraz vnútra jedného človeka. Človeka, ktorý miluje svoju rodinu, má snahu podieľať sa na krajšej budúcnosti, ale nedokáže zvládnuť nápor, ktorému ho život vystavil, a dostal sa tak na hranicu medzi reálnym a iluzívnym, alkoholickým svetom. Túto hranicu symbolicky stvárňuje balkón z kartónových škatúľ umiestnený na rozhraní dvoch priestorov: bytu ako reálneho rodinného a spoločenského života a dvanásťmetrového prázdna deviateho poschodia, v ktorom vidí muž riešenie všetkých svojich problémov. Alkohol však víťazí a muž v destilátovom opojení zaspáva, znova na balkóne - symbolickom rozhraní dvoch svetov. Hra svoj konflikt nerieši, ale dáva tušiť, že k rozhodnému kroku skôr, či neskôr dôjsť musí, lebo prežiť celý život na balkóne, vo väzení pavučiny popretŕhaných šnúr na bielizeň, sa naozaj nedá. Karol Bendžala: Balkónstory, réžia: Štefan Halás, scéna: Jaroslav Valek, kostýmy: Zuzana Suchá, hrá: Martin Horňák, Premiéra v Divadle a.ha. 12. 10. 2002