Reklama

Dúchanie do Mináča

Slovenská televízia uviedla 21. októbra oneskorenú premiéru dokumentárneho filmu Petra Štrelingera o nezabudnuteľnej osobnosti veľkého slovenského románopisca, esejistu a mysliteľa Vladimíra Mináča. Oneskorenú preto, lebo od 80. výročia jeho narodenia už uplynuli viac než dva mesiace.
Počet zobrazení: 1470

Slovenská televízia uviedla 21. októbra oneskorenú premiéru dokumentárneho filmu Petra Štrelingera o nezabudnuteľnej osobnosti veľkého slovenského románopisca, esejistu a mysliteľa Vladimíra Mináča. Oneskorenú preto, lebo od 80. výročia jeho narodenia už uplynuli viac než dva mesiace. Akosi sme na baťka zabudli. Nielen v televízii, ale aj medzi tými, ku ktorým sa vždy hlásil: medzi ľavičiarmi. Vladimír Mináč bol epochálny zjav slovenskej kultúry. Verní svojej trochárskej mentalite nedokážeme ani dnes v plnej miere oceniť a uvedomiť si, aký gigant kráčal po tejto zemi. Baťko Mináč (ako mu vraveli a ako sa mu aj páčilo, keď mu vraveli) bol bez akéhokoľvek preháňania génius slovenského ducha. Dokázal z neho vyžmýkať všetko jedinečné, odhaliť netušené zákutia našej osobitosti a dokázal to spôsobom, v ktorom je dodnes neprekonateľným majstrom: ovládnutím slovenského jazyka v doslovnom význame tohto pojmu. Mináč sa s jazykom maznal, kúpal sa v jeho bohatstve, poznal všetky jeho možnosti, významy i tajomstvá. Aj z tohto dôvodu sa polemika s Mináčom často stávala pre dotyčného intelektuálnou samovraždou. Nikdy ho totiž nebolo možné poraziť v súboji, v ktorom zbrane určoval on. Tou zbraňou bol jazyk. Tento múdry muž sa stal prototypom slovenského intelektuála, večne pochybujúceho a sporiaceho sa človeka, ktorý hrmel hlasom starozákonného Mojžiša, hoci - vždy si pri tom dával pozor na chrbát. Ako jedna z najvýraznejších postáv slovenských dejín 20. storočia nemohol nebyť rozporuplný ako celé toto obdobie. Milovali ho i nenávideli zároveň, no nik nebol voči jeho fenoménu ľahostajný. Pre tých, ktorí ho poznali, bol Mináč elektrizujúcim zjavom. Ospravedlňujem sa preto čitateľovi, že na tomto mieste musím byť nevyhnutne trochu osobný. Sám si pamätám veľmi presne, kedy ma s ním zoznámili - bolo to 16. januára 1995 v bratislavskom Klube spisovateľov. Pamätám si to preto, lebo ten deň som si zapísal do denníka ako jeden z najväčších duchovných zážitkov svojho života. Nikdy nezabudnem na tú spontánnu intelektuálnu diskusiu o národe, duchu Európy, živote, smrti, Biblii a psoch, do ktorej sme sa pustili. Mal som pocit, že na svete nejestvuje človek, s ktorým by som si mal tak veľa povedať ako práve s týmto múdrym baťkom. Múdrym, lebo Vladimír Mináč ma naučil prísne rozlišovať medzi vzdelaním a múdrosťou. Intelektuálna závislosť od alkoholu Preto sa nečudujem tvorcom dokumentu, že podľahli čaru osobnosti tohto velikána slovenskej kultúry. Vyčítam im len, že sa profesionálne nedokázali odpútať od mýtu, ktorý okolo seba šíril, a preniesli ho aj do samotného filmu. Vytvorili tak filmové dielo, ktoré je bezpochyby zaujímavým a vzácnym pripomenutím si postavy, na ktorú by mnohí najradšej zabudli, ale ich pohľad je jednostranný a priveľmi angažovaný. Duch Vladimíra Mináča bol tak spútaný do ideologickej podoby, v ktorej ho niektorí chceli mať. Nedýchal z neho človek, ale modla, podobne ako si iná kultúrna skupina vyrobila s. r. o. na Dominika Tatarku. Toto škatuľkovanie a zbožšťovanie je prekliatím slovenskej kultúry, neschopnosť vnímať našu duchovnú skúsenosť v celistvej tradícii. Napriek týmto chybičkám krásy sa autorom podarilo zachytiť mnohé vzácne, takmer zabudnuté okamihy sprevádzajúce nielen život tohto všestranného mysliteľa, ale aj slovenskú spoločnosť ako takú. Atraktívne zábery zo zhromaždenia pracovníkov Matice slovenskej v revolučnom novembri 1989, ktorí sa rozhodli všetky hriechy organizácie hodiť na hlavu tohto muža, ukazujú, ako ľahko dokážu Slováci znevážiť všetko, čo je na ich duchu výnimočné. Veď hlavným argumentom politickej inkvizície stupňovanej masovou hystériou sa stalo obvinenie, že Vladimír Mináč je alkoholik. Je fakt, že tento chlap pil a nie málo. Napokon, aj vo filme sa to dalo rozpoznať: triezvy Mináč bol ten, ktorý pri nesúvislom prejave neisto gúľal očami a rozpačito hľadel raz do zeme, raz do neba - naopak, keď mal vypité, rečnil sebavedomo s nezameniteľne prižmúreným pravým okom. Ale napriek tomu, ako vykričal užasnutým revolučne naladeným matičiarom na spomínanom zhromaždení paradoxne predstaviteľ VPN, aj keby pil Mináč dvanásť hodín denne, vždy by mu to myslelo lepšie ako všetkým v tej sále dohromady. Vladimír Mináč bol od alkoholu jednoducho intelektuálne závislý, nevedel bez neho tvoriť, ani rečniť... Legendárnou sa stala aj televízna beseda z tých istých čias, počas ktorej sa vopred pripravený študent Milan Nič, neskorší redaktor Slobodnej Európy, pokúsil v priamom prenose znemožniť tohto autora a primitívne zosmiešniť jeho diela ako súčasť komunistickej propagandy. Škoda, že do dokumentu sa nedostala práve nezabudnuteľná odpoveď Vladimíra Mináča, ktorý sa študenta opýtal, čo vlastne od neho čítal, a zaskočený chlapec si nevedel spomenúť ani len na jediný názov jeho ľubovoľnej knižky. Vtedy sa z toho malého Niča stalo jedno veľké Nič a Mináč odchádzal z relácie ako nespochybniteľný víťaz - čo sa, mimochodom, v tom revolučnom čase nepodarilo žiadnemu členovi komunistickej strany. Život v spore Vladimír Mináč však rozhodne nebol svätcom, ako sa ho pokúša vykresliť tento film. Chýbali mi tu svedectvá ľudí, ktorí ho poznali dlhšie a ktorí si pamätali aj tienisté stránky pôsobenia tejto osobnosti. Určite by mal čo povedať terajší minister kultúry Rudolf Chmel, ktorý sa v dokumente mihol s baťkom v jednom zábere na prechádzke lesom. Určite by veľa vecí osvetlilo svedectvo spisovateľa Ladislava Balleka, ktorý vie o ňom viac, ako mnohí tušia. Žiaľ, autori nechali prehovoriť len jeho priateľov. Jedinou výnimkou, aj to nešťastnou, bol herec Milan Lasica, ktorý sa však vyjadroval záhadne nekonkrétne. Navyše, jeho plytký výrok „bol to komunista“ neznel ako označenie, ale ako rozsudok, navyše falošný. Akokoľvek totiž nazvete tohto človeka, či už ako komunistu, nacionalistu alebo euroskeptika, vždy riskujete v tom lepšom prípade nepresnosť, v tom horšom omyl. Mináč bol totiž ideologicky vždy nedôsledný, lenže nie ako karierista bez straty princípov, ale ako číry intelektuál, ktorý musel o všetkom pochybovať. Nenájdete v jeho tvorbe jedinú súvislú charakteristickú myšlienkovú niť, ktorú by ste mohli namotať na nejaké ideologické vretienko, a práve to je pre neho typické. Ustavičné hľadanie, onen hurbanovský život v spore, ktorý tak veľmi obdivoval, ho sprevádzal po celý život. Mináč viac spochybňoval ako potvrdzoval, oslaboval ako upevňoval. Nútil nás myslieť a byť vo svojom myslení poctivými. A práve preto sa obávam, že toto jeho posolstvo diváci z filmu nepochopia. Hádam však treba byť zhovievavejší. Veď je to len začiatok. Pripomenutie, že tu vôbec žil niekto taký ako Vladimír Mináč. A za to sa treba tvorcom dokumentu i Slovenskej televízii poďakovať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama