Londýn musí byť na muške

Rokovania o rozširovaní Európskej únie boli doteraz veľmi technické a podpora členských štátov rozširovaniu až priveľmi verbálna. Nik ani netušil, ako sa skončí dilema v súvislosti s financovaním rozširovania, a takisto si nik netrúfol odhadnúť, kedy sa hlavní hráči dohodnú. Minulý týždeň sa vo štvrtok a v piatok (24. a 25. októbra) v Bruseli konal summit Európskej rady, ktorý mal vyriešiť dlhotrvajúci spor, kto to povestné a najväčšie rozširovanie v histórii vlastne zaplatí. Pochopiteľne, spor rozdelil štáty na tie, ktoré platia veľa, tie, ktoré platia menej, a tie, ktoré veľa dostávajú. V celej hre sa napokon vyprofilovali dva tábory - jeden viedlo Nemecko a druhý Francúzsko. Berlín spolu s Britániou, Švédskom a v poslednom čase i razantným Holandskom už dlhé roky tlačia na to, aby sa zreformovala nákladná Spoločná poľnohospodárska politika (SPP). Naopak Paríž, ako dlhodobý príjemca obrovských dotácií na poľnohospodárstvo s ročným objemom 10 miliárd eur, podporovaný Španielskom, Írskom a Gréckom sa akejkoľvek väčšej reforme bráni. Diskusie prebiehajú už niekoľko rokov a bez výraznejšieho úspechu. Všetko sa dalo do pohybu až s blížiacim sa rozširovaním, ktoré sa stane jednou z veľkých položiek rozpočtu únie. Napriek tomu, že pre Nemecko je proces rozširovania vecou vitálneho záujmu, odmieta zvýšiť príspevky do rozpočtu, ktoré už dnes tvoria okolo štvrtiny celého balíka. Pri zachovaní terajšieho systému priamych platieb európskym roľníkom by sa v prípade Nemecka táto čiastka astronomicky zväčšila, čo by určite nezvýšilo podporu nemeckého obyvateľstva v prospech príchodu nových členov. Medzi riadkami sa doteraz dalo z francúzskych úst vyčítať: „Keď vám na tom tak záleží, zaplaťte to.“ A Nemci im na to pomyselne odpovedali: „Radšej by sme platili novým členom, ako už skoro päťdesiat rokov vám.“ Aj keď takýto dialóg nikdy oficiálne neodznel, každému bolo jasné, že bude musieť prebehnúť diskusia podobného, možno diplomatickejšieho charakteru medzi dvoma historickými hráčmi spojenej Európy. Podobné konflikty sa aj v minulosti riešili dohodou medzi Nemeckom a Francúzskom, ktoré majú na mnohé veci a v mnohých prípadoch odlišné názory. Keď teda nechceli zablokovať aspoň verbálnu prioritu únie číslo jeden, nemohli si dovoliť nedohodnúť sa. Tak sa aj stalo. Pár hodín pred začiatkom bruselského summitu sa stretli prezident Jacques Chirac a kancelár Gerhard Schröder v apartmáne jedného z luxusných bruselských hotelov. Po krátkom čase z neho aj usmiati vyšli. Dohoda bola na stole. Nemci sa zaviazali, že nebudú tlačiť na zásadnú reformu SPP do roku 2006, tak ako sa to dohodlo na jar 1999 na summite v Nemecku, ktorý dohodol rozpočtový dokument Agenda 2000, a Francúzi zas akceptovali, že sa náklady na túto politiku dovtedy zmrazia, presnejšie zvýšia len o 1 percento ročne, teda menej ako je inflácia. Takáto dohoda zaručuje, že Nemci síce zaplatia, ale nie toľko, koľko si Francúzi mysleli, a zároveň majú záruku, že sa poľnohospodárska politika bude od roku 2007 reformovať. Kompromis sa zrodil a Chirac sa mohol konečne s čistým svedomím pustiť do Britov, ktorí majú od roku 1984 akúsi zľavu na príspevky. Tú kedysi vybojovala tvrdohlavá Thatcherová. Dnes je absolútne nelogické, aby takáto úľava existovala naďalej. Nie je predsa možné, aby na jednej strane Británia tlačila Francúzov do obmedzenia dotácií pre svojich roľníkov a na druhej strane platila podstatne menej do rozpočtu, ako by normálny člen mal. Navyše si Británia vylepšovala svoj imidž medzi kandidátskymi krajinami veľkou podporou rozširovania, čo by teraz vyznelo ironicky, keďže sa na ňom v podstate nechce finančne podieľať. A čo viac, táto krajina bude na tom presne opačne ako my či ostatné kandidátske krajiny. Briti platia oveľa menej ako normálnych 100 percent príspevkov, ktoré im prislúchajú, ale sami 100 percent dotácií pre všetky oblasti dostávajú. U kandidátskych krajín je to presne naopak. V oblasti poľnohospodárstva budú dostávať prvý rok iba 25 percent, ale platiť budú od začiatku 100. Podrobnejšie sme o tomto probléme písali v čísle 38/2002. Na muške kritiky musí oddnes byť Veľká Británia. Vyzýva na solidaritu, ale nesolidarizuje! Riadny summit v zásade prebral francúzsko-nemeckú dohodu a zároveň definoval detaily pre kandidátske krajiny. Desať krajín uzavrie rokovania 12. až 13. decembra 2002 na summite v Kodani a Prístupovú dohodu podpíše na jar 2003 v Aténach. Priame platby pre farmárov sa v roku 2004 budú poskytovať vo výške 25 percent sumy, ktorú dostávajú starí členovia EÚ, a každoročne sa budú zvyšovať o 5 percent až do roku 2007. Potom budú platby rásť o 10 percent ročne a plnú hodnotu dosiahnu v roku 2013. Teda v čase, keď už bude zložitý a nákladný projekt SPP zreformovaný. Zároveň sa členské štáty zaviazali, že vyčlenia 23 miliárd z rozpočtu únie na kohézne a štruktúrne fondy pre roky 2004 až 2006 a zaručia, že ani jedna krajina sa nestane čistým platiteľom do spoločného rozpočtu, tak ako to vyzeralo začiatkom roka. To sme si ale vydýchli...