Posledná európska diktatúra
Politické únosy, náhle zmiznutia, svojvoľné zatýkanie, obmedzovanie slobody prejavu či zhromažďovania. Ak sa takéto javy vyskytujú pravidelne v krajine ovládanej jedným človekom, je celkom namieste nazvať ju diktatúrou. Práve to sa stalo v Bielorusku. Kedy to však bolo naposledy, čo o živote v tejto krajine informovali naše médiá? Pomerne dávno – na jeseň 2001 – v čase prezidentských volieb, označovaných aj ako fraška či jednoducho divadielko. Odvtedy Bielorusko pre nás akoby prestalo existovať. Drvivá väčšina ľudí sa uspokojí s tým, že veci pomenuje, málokoho však trápi, ako sa ľuďom v tom pomenovanom režime žije. Medzinárodná komunita už niekoľko rokov konštatuje, že politická reprezentácia tejto krajiny netoleruje prejavy nesúhlasu či kritiky, bieloruská vláda neváha použiť násilie proti vlastným občanom. Podkopávanie nezávislosti súdnictva znemožňuje vyšetriť prípady vážneho porušenia ľudských práv. Situácia v oblasti ľudských práv sa v Bielorusku mimoriadne zhoršila počas posledných piatich rokov. V novembri 1996 prezident Aleksander Lukašenko rozpustil posledný demokraticky zvolený parlament – 13. Najvyšší soviet – a nahradil ho zhromaždením, ktoré sám ovláda. Postupne zlikvidoval nezávislosť súdnictva, a tak aj základy právneho štátu. Bieloruská opozícia reagovala pokojnými protestmi, počas ktorých jej príslušníkov často svojvoľne zadržiavali a zle s nimi zaobchádzali. Veľa ľudí pozatvárali iba pre účasť na demonštráciách. Mimoriadne ťažká je situácia opozičných lídrov. Situácia sa prudko zhoršila v rokoch 1999 a 2000, keď viacerí členovia opozície náhle zmizli. Tím expertov OSN skúmajúci plnenie Dohovoru proti mučeniu upozornil, že vyšetrovanie týchto prípadov pričasto zlyháva. V januári 1999 vyslalo Parlamentné zhromaždenie Rady Európy do Bieloruska prieskumnú misiu. Tá potvrdila informácie o policajnej brutalite a svojvoľnom zadržiavaní ľudí. Množiace sa protesty Právo na slobodu zhromažďovania a združovania garantujú základné medzinárodné dokumenty vrátane Medzinárodného dohovoru o občianskych a politických právach, ktorého je Bielorusko členom. Aktivisti, ktorí sa chcú aktívne zapojiť do ochrany ľudských práv, sa však nemôžu jednoducho slobodne združiť a založiť organizáciu. Registračná procedúra ich núti pokorne čakať na oficiálny súhlas registračného úradu. Ak ho aj dostanú, musia sa podriadiť množstvu nariadení. Je to život v ustavičnom napätí – v prípade, že organizácia dostane počas roka dve varovania, môže byť zakázaná. Jedna z najznámejších ľudskoprávnych organizácií v Bielorusku nesie názov Vesna 96, medzi jej členmi sú právnici, novinári, študenti, ale aj ľudia z akademického prostredia. Vznikla počas veľkých protestov v apríli 1996 s cieľom poskytovať pomoc zadržaným demonštrantom a obetiam policajného násilia. Usilovali sa tiež o informovanie verejnosti. V auguste 2000 dostala organizácia varovanie od ministerstva spravodlivosti pre nevhodný typ písma a pre vynechanie úvodzoviek v názve. V októbri 2000 dostala Vesna druhé varovanie pre nesprávne uvádzanie svojho názvu na časopise Právo na slobodu. Vynechali totiž označenie „občianske združenie“. V polovici januára oslávilo ďalšie bieloruské opozičné zoskupenie - Zubor - prvé výročie existencie. Cieľom organizácie, ktorá sa najmä medzi mladými ľuďmi stala v priebehu niekoľkých mesiacov veľmi populárnou, je víťazstvo nad diktatúrou a návrat Bieloruska medzi slobodné európske demokracie. Počas prvého roka existencie usporiadali pod heslom Je čas si vybrať! viac ako 1500 akcií po celej krajine. Rozdali milióny výtlačkov novín, letákov a nálepiek. Steny desiatok miest pokryli politickými grafitmi. Aktivisti Zubra otvorene upozorňujú na to, že vláda bezostyšne likviduje bieloruský jazyk a národné symboly. Zubor priviedol mnohých ľudí k tomu, že sa začali smiať z vecí, ktoré im predtým naháňali strach, podarilo sa im zosmiešniť Lukašenka. V desiatkach bieloruských miest naháňali aktivisti oblečení v bielych plášťoch „fúzatých pánov“, nápadne pripomínajúcich diktátorského prezidenta, a diagnostikovali im duševnú chorobu. Členovia Zubra ako prví vyšli do ulíc s fotografiami zmiznutých, pripomínajúc tak poslednému európskemu diktátorovi, že sa jedného dňa bude musieť zodpovedať zo zločinov, ktoré spáchal. Piateho marca minulého roku vytvorilo viac ako sto členov dlhý rad na minskom prospekte Skaryna. Všetci držali v rukách obrázky ľudí, ktorí „zmizli“ v rokoch 1999-2000 – bývalého ministra vnútra Jurija Zacharenka, podpredsedu rozpusteného parlamentu Viktora Gončara, jeho kolegu Anatolija Krasovského a kameramana ruskej verejnoprávnej televízie Dimitrija Zavadského. Traja aktivisti boli v ten istý deň počas podobného zhromaždenia pred jednou z vládnych budov v Minsku zadržaní. Dvoch z nich potrestali peňažnou pokutou, no tretieho – Antona Teležnikova – odňatím slobody na 15 dní za účasť na nepovolenom zhromaždení. Po prepustení oznámil, že ho držali v cele určenej asi desiatim ľuďom spolu s osemnástimi väzňami. Počas jesenných prezidentských volieb Zubor podporoval spoločného opozičného kandidáta. Vyjednávanie opozičných strán však trvalo pridlho, takže mal kandidát napokon primálo času na vedenie kampane. Chvíľa pravdy nastala z 9. na 10. septembra na Odborárskom námestí v centre Minska. „Spomíname si, aký výraz mali v očiach ľudia, ktorí sa tam prišli postaviť za pravdu. Spomíname si však aj na to, ako sa mnohí múdri ľudia začali kvôli strachu správať hlúpo a ako sa cieľ, ktorý sa usilovali niekoľko rokov dosiahnuť, začal pomaly vytrácať. Kampaň sme stratili,“ tvrdia členovia združenia. Súdna moc v službách neslobody Súd Železnodorožského dištriktu v kraji Homel začal 13. decembra pojednávanie o porušení prezidentského dekrétu šéfom mládežníckeho centra Gart Sergejom Odinetsom. KGB z centra odniesla zariadenie v hodnote štyridsaťtisíc dolárov a začalo sa trestné stíhanie. Neskôr ho síce zastavili, no zariadenie sa do Gartu nikdy nevrátilo. Daňová inšpekcia argumentovala, že sa nepoužívalo legitímne. Centrum prezidentský dekrét údajne porušilo tým, že poskytlo zariadenie nezávislým pozorovateľom prezidentských volieb. Inšpekcia vychádzala pritom z údajov KGB. Od marca do decembra 2001 zadržali viac ako päťsto aktivistov združenia Zubor, začalo sa štrnásť súdnych pojednávaní, vyskytli sa desiatky prípadov krutého zaobchádzania, vylúčenia z univerzity. Mimoriadne kruto postupovala polícia proti organizátorom už spomenutého podujatia Definitívna diagnóza v Gorkého parku v Minsku. Zhromaždenie viac ako tisícky mladých ľudí rozohnali špeciálne jednotky. Množstvo zadržaných hlásilo zlé zaobchádzanie zo strany policajtov, ktorí ich kopali, fackovali a bili obuškami. Jednu z aktivistiek dokonca údajne zbili do bezvedomia, z ktorého sa prebrala až v nemocnici. Napriek všetkým týmto krutostiam nikoho z aktivistov Zubra neponechali napospas barbarskej a zločineckej mašinérii. Vždy, keď zatvorili niekoho ďalšieho, zhromaždili sa aktivisti pred policajnou stanicou. Bieloruská polícia zadržala 5. apríla 2002 trinásť novinárov, ktorí pokojne protestovali proti pripravovanému pojednávaniu s ich dvoma kolegami – Nikolajom Markevičom (40), šéfredaktorom nezávislých novín Pagónia, a reportérom grodnianskeho týždenníka Pavlom Mošeikom (23). Dvadsiateho štvrtého júna oboch novinárov odsúdili. Rozhodnutie súdu odhalilo neschopnosť bieloruských úradov zniesť akúkoľvek opozíciu. Markeviča a Mošeika odsúdili na dva a pol roka „obmedzenej slobody“ za údajnú urážku prezidenta Lukašenka. Pôvodné obavy medzinárodných aj domácich pozorovateľov sa tak nepotvrdili – novinárov neuväznili. Zneužívanie trestného práva na potláčanie kritiky je však absolútne neprijateľné. Novinári budú musieť dva a pol roka vykonávať nútené práce. Spomenuté prípady nie sú jedinými svojho druhu v Bielorusku. Je len na svetovej verejnosti, ako sa zachová k vzniknutej situácii v Bielorusku.
