Majster v obchode so strachom
Vo štvrtok 24. októbra priniesli svetové agentúry správu, že vláda Spojených štátov nemá nič proti tomu, aby dodávky vykurovacích olejov, ktoré USA posielajú pravidelne každý mesiac Kórejskej ľudovodemokratickej republike, pokračovali ďalej. K rozhodnutiu dospel Biely dom napriek tomu, že týždeň predtým sa KĽDR priznala k tajnému jadrovému programu, čím porušila dohodu z roku 1994. Vtedy sa vláda zaviazala, že zastaví výstavbu reaktora, ktorého produktom by mohlo byť plutónium vhodné na výrobu jadrových bômb. Ako „odmenu“ jej za to USA sľúbili dodávku päťstotisíc ton vykurovacích olejov ročne a spolu s Japonskom, Južnou Kóreou a Európskou úniou aj výstavbu dvoch moderných ľahkovodných reaktorov. KĽDR sa verejne priznala k porušeniu dohody a podľa vyjadrenia Jamesa Kellyho, emisára amerického prezidenta, ju dokonca označila za ,,nulitnú“. Región Kórejského polostrova teda produkuje jedno prekvapenie za druhým a verejné priznanie k nedodržaniu zmluvy a rovnako neočakávané americké pokračovanie v dodávkach mazutu v hodnote sto miliónov dolárov ročne, ktoré vyplýva z tejto zmluvy, sú len vrcholcom ľadovca predstavujúceho niekedy až kuriózny pohyb v tejto časti Ázie. Predstavme si, že by niečo podobné, čo urobil severokórejský vodca Kim Čong-il, vyviedol svetu iracký diktátor Saddám Husajn, ktorého režim zaradil americký prezident George Bush v januári tohto roku, spolu s Iránom a KĽDR, do kategórie štátov tvoriacich „os zla“. Nová vojna v oblasti Perzského zálivu by zrejme už bola realitou. Preto nezaškodí krátke zastavenie sa nad najnovším vývojom na Kórejskom polostrove a príčinami prekvapujúceho konania. Glasnosť podľa Kima Severokórejské vojenské plavidlá potopili 29. júna tohto roku v sporných pobrežných vodách juhokórejskú fregatu, zahynuli štyria juhokórejskí vojaci. Po vzájomných obvineniach z vyprovokovania ozbrojenej zrážky sa po mesiaci Pchjongjang za tento incident prekvapujúco Soulu ospravedlnil. 17. septembra sa najvyšší predstaviteľ KĽDR Kim Čong-il ospravedlnil Tokiu za únosy jedenástich japonských občanov v 70. a 80. rokoch. Boli súčasťou severokórejského plánu vyškoliť špiónov schopných pôsobiť v Japonsku. O dva dni nato vojaci oboch kórejských štátov vstúpili do demilitarizovanej zóny rozdeľujúcej polostrov, začali tam odstraňovať míny a pripravovať podmienky na dobudovanie železnice, ktorá by opäť spojila oba štáty. Prvého októbra agentúry oznámili, že KĽDR sa rozhodla vybudovať osobitnú ekonomickú zónu po vzore Číny v úsilí prilákať do krajiny zahraničných investorov. Z uvedených správ sa dá usúdiť, že Kim Čong-il sa snaží o svojskú formu glasnosti, ktorá by urobila jeho režim dôveryhodnejším vo svete. To však je stále len jedna stránka snaženia. Druhou je svojské obchodovanie so strachom. V tejto oblasti dosiahol vysoký stupeň dokonalosti. Reaktor a rakety Na pochopenie tejto črty diplomacie severokórejského vládcu sa treba vrátiť k dohode z roku 1994. Na jej začiatku boli snímky špionážnych družíc, ktoré potvrdzovali čulú stavebnú aktivitu v jadrovom stredisku Jongbjon a podozrenie, že KĽDR chce zrejme vyrábať plutónium vhodné na jadrové bomby. Ruská spravodajská služba síce spochybnila možnosť, že by bola v krátkom čase schopná vyrobiť jadrové zbrane, ale americkí odborníci mali opačný názor. Dokonca tvrdili, že KĽDR už vlastní najmenej dve jadrové bomby. Výsledkom bola spomínaná dohoda podpísaná 21. októbra 1994. Výmenou za fiktívnu alebo skutočnú hrozbu bol prísľub výstavby dvoch ľahkovodných reaktorov v hodnote šesť miliárd dolárov a dodávka päťstotisíc ton mazutu ročne z USA dovtedy, kým moderné reaktory nebudú schopné vyrábať elektrickú energiu. O niekoľko rokov neskôr špionážne družice opäť zaznamenali čulú stavebnú aktivitu v stredisku Jongbjon a USA sa dožadovali inšpekcie na mieste. KĽDR sa spočiatku zdráhala, neskôr požadovala za takúto ,,exkurziu“ tristotisíc dolárov. Nakoniec nebola z toho finančná hotovosť, ale dodávka potravín hladujúcemu národu. Prekvapení inšpektori nenašli na stavenisku nič podozrivé. KĽDR 31. augusta 1998 vyskúšala viacstupňovú raketu, ktorá dopadla do Tichého oceána. Objavila sa tak nová hrozba – schopnosť zasiahnuť územie Spojených štátov. Preto súčasťou agendy ministerky zahraničných vecí USA Madeleine Albrightovej počas jej historickej cesty do Pchjongjangu koncom októbra 2000 bola aj problematika raketového výskumu a možný export tejto technológie. Výsledkom návštevy bol prísľub, že KĽDR zastaví skúšky rakiet výmenou za hospodársku pomoc v hodnote tristo miliónov dolárov ročne. Spojené štáty navyše zrušili embargo trvajúce vyše päťdesiat rokov. Zbrane za potraviny Dostávame sa k najnovšiemu prekvapujúcemu priznaniu KĽDR, že tajne pokračovala v jadrovom programe a podľa vyhlásenia Jamesa Kellyho pripustila aj to, že má ,,oveľa silnejšie veci“. Vyhlásenie nie je v rozpore s predchádzajúcim konaním Kim Čong-ila. Vyplýva to aj z najnovšieho vyhlásenia KĽDR, že je pripravená ,,upokojiť bezpečnostné obavy USA“ výmenou za pakt o neútočení s Washingtonom. Opatrný postup Spojených štátov v tomto prípade súvisí s postojmi Japonska a Južnej Kórey. Obe krajiny sú naklonené dialógu s KĽDR, ktorého súčasťou by mala byť výmena jadrovej hrozby, či už fiktívnej alebo skutočnej, za rozšírenie politickej a hospodárskej spolupráce v regióne. Použitie podobného scenára, aký chcú USA uplatniť voči Iraku, Japonsko a Južná Kórea nepripúšťajú. Kórejský polostrov, posledné ohnisko napätia zdedené po období studenej vojny, by v prípade vojnového konfliktu predstavoval hrozbu pre celý región, v ktorom nad všetkými ostatnými princípmi a zásadami prevláda predovšetkým obchodný duch. KĽDR má stále v zbrani milión vojakov a za demilitarizovanou zónou je rozmiestnených dvanásťtisíc diel schopných vystreliť na nepriateľa päťstotisíc nábojov za hodinu. Keď k tomu pridáme rakety a možno i jadrové zbrane, je jasné, prečo krajiny regiónu dávajú prednosť dialógu pred konfrontáciou. Navyše, Kórejský polostrov je v susedstve Číny a Ruska. Ako poznamenal istý americký činiteľ, v tejto hre hrajú USA zlého policajta, Čína dobrého policajta a Japonsko cukríkového dedka, ktorý sa bojí o svoje investície. A to je ďalší dôvod, prečo USA, v iných prípadoch vždy pripravené rozhodne presadzovať svoje záujmy, postupujú v tomto prípade podozrivo rozpačito.
