Svet začína vnímať zmenu
Javier de Céspedes, predseda Directorio Democratico Cubano
Narodil sa v roku 1966 v Mexiku v rodine kubánskych emigrantov, ktorá je na Kube dodnes známa. Jeho pradedo začal vojnu za nezávislosť Kuby v roku 1868. Je spoluzakladateľom a predsedom exilovej organizácie mladej generácie Kubáncov so sídlom v americkom Miami - Directorio Democratico Cubano, ktorá úzko spolupracuje s disidentským hnutím. Vďaka mexickému pasu mohol Javier v poslednom desaťročí inkognito cestovať na Kubu a udržiavať úzke kontakty s viacerými skupinami. V auguste tohto roku svoju cestu do Havany po prvýkrát zverejnil. Ako predstaviteľ exilu slávnostne podpísal v dome disidenta Oswalda Pay petíciu Proyecto Varela požadujúcu vypísanie referenda o ústavných zmenách na Kube. Do Bratislavy prišiel na pozvanie organizácie Človek v ohrození a Nadácie Pontis ako oficiálny hosť festivalu dokumentárnych filmov o ľudských právach JEDEN SVET. Pred dvanástimi rokmi bolo na Kube päťdesiat disidentov. Castrov režim vydržal, hoci prišiel o podporu bývalých komunistických krajín. Ľudia, ktorí trpia hladom a nedostatkom, sa nedokážu proti nemu verejne postaviť. Je strach, budovaný štyridsaťtri rokov, taký hrozný? - Strach je hlavnou silou, vďaka ktorej vlastne kubánsky režim ostáva stále pri moci. Našou zbraňou proti nemu je projekt Varela. Obsahuje päť bodov a výzvu pre vládu, aby o nich uskutočnila referendum. Ide o to, aby si Kubánci mohli zvoliť, či chcú väčšiu slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, prepustenie všetkých politických väzňov, mať právo zakladať si vlastné firmy a zmenu volebného zákona. Tento projekt vlastne vychádza zo samotnej komunistickej ústavy. Vláda ho do dnešného dňa odmietla zverejniť. Na Kube je v súčasnosti veľa disidentov. Napriek veľkému útlaku tu funguje viac ako 270 organizácií a občianskych iniciatív. Títo ľudia dokázali zozbierať podpisy a uchrániť ich pred chápadlami štátnej bezpečnosti. Petíciu odoslali do Havany, do Národného zhromaždenia a dokázali ju predstaviť i svetovým médiám. To sa uskutočnilo v máji tohto roku a asi pred týždňom Fidel Castro musel pred zahraničím pripustiť, že táto iniciatíva je zákonná a že jej zástupcovia majú právo zbierať podpisy. Vodca iniciatívy Oswaldo Paya povedal pre denník Washington Post, že Kubánci majú právo podpisovať túto petíciu. Máme vládu, ktorá sa bojí povedať svojim vlastným ľuďom, že projekt Varela je zákonná iniciatíva a že je zákonné zbierať podpisy. Oswaldo Paya, ktorý je akýsi kubánsky Václav Havel, nedávno dostal dve ocenenia: Jedno v USA od Národného demokratického inštitútu a nedávno na pôde Európskeho parlamentu Sacharovovu cenu. Česká organizácia začala zbierať podpisy na podporu nominácie na Nobelovu cenu mieru. Nikdy predtým sme nevideli reagovať svet tak rýchlo. Po prvýkrát za 43 rokov prichádzajú z Kuby hlasy, ktoré nie sú hlasmi Fidela Castra. Nátlak na disidentov a iniciátorov projektu Varel sa zvyšuje, to znamená, že Kuba ešte stále funguje tak, ako fungovala. Fidel Castro je populárny. Ako je možné, že krajiny Latinskej Ameriky stále uznávajú Fidela Castra? - Na začiatku deväťdesiatych rokov bol Fidel Castro v mnohých latinskoamerických krajinách dosť populárny, pretože mal k dispozícii veľkú propagandistickú mašinériu, ktorú živia všetky kubánske ambasády po celom svete, špeciálne v Latinskej Amerike. Preto, keď sme tam prišli, ľudia boli prekvapení, že na Kube existuje nejaká iniciatíva. Začali viac premýšľať, a to bol impulz k tomu, že sa o nej začalo rozprávať i na Kube. Imidž Fidela Castra sa dramaticky mení. Prečo iniciátori nie sú dnes vo väzení? Je veľa takých skupín ako naša a robia rovnaké aktivity. Kubánska vláda potrebuje tvrdú menu zo zahraničia. Sovietsky zväz už neexistuje a verejná mienka v iných krajinách má pre Kubu veľmi veľký význam, pretože Castrov režim potrebuje na svoju činnosť a existenciu veľa peňazí práve z turizmu. Väzenie by bolo politicky nákladnejšie, ako ich nechať na slobode. Okrem toho ľudia, ktorí zbierajú podpisy, sú naozaj veľmi odvážni a neboja sa vlády. Skúsme si predstaviť hypotetickú otázku, že Castrov režim jedného dňa padne prirodzenou smrťou. Čo sa stane potom, nedôjde k masakru? - To, čo hovoríte, sa týka kubánskej vlády, ale hlavný prúd opozície je mierumilovný. Našou zbraňou je projekt Varela a rozličné nenásilné akcie. Jednoducho život v pravde. Deň po páde komunizmu bude určený spôsobom, akým sa to stane. Na Kube existuje masívna opozícia, i keď, čo sa týka počtu, nie je zapojených veľa ľudí, ale je omnoho silnejšia a väččšia ako mnohé podobné hnutia vo východnej Európe pred pádom komunizmu. Nový prezident Kuby, a to hovoríme hypoteticky, vzíde z väzenia tak, ako aj politická strana vzíde z Kubáncov. A Kuba začne robiť kroky, aby sa stala demokratickou republikou. Pritom sa bude usilovať vyhnúť tomu, čo sa stalo v Rusku. Existujú opozičné skupiny priamo na Kube i v exile. Dokážu sa dohodnúť na spolupráci po páde komunizmu v rámci vznesených nárokov na majetok? - Medzi exilovými organizáciami a organizáciami na Kube existuje tzv. Dohoda za demokraciu. Jedným z bodov dohody sú vlastnícke práva. Samozrejme, že ľudia, ktorí podpísali túto dohodu nemôžu rozhodovať za občanov Kuby. Hovorí sa v nej o majetkových právach, aby majetky prešli do rúk ľudí, ktorí žijú na Kube. Chceme, aby došlo k sociálnemu kompromisu medzi tými, ktorí prišli o majetok a žijú v exile, a tými, čo žijú na Kube. Dohoda zaručuje, že nedôjde k tomu, aby niekoho vyhnali z jeho domu. To je vlastne hlas tejto dohody, ktorú podpísali organizácie vnútri Kuby a exilové organizácie. V tomto ohľade si treba uvedomiť, že sme nová generácia. Súčasťou projektu je nedávno uskutočnený prieskum medzi ľuďmi v exile. Hovorí o tom, že nikto nemôže kandidovať vo voľbách, ak nežil jeden rok na Kube. To vlastne vyraďuje z hry ľudí, ktorí žijú v exile. Osemdesiat percent Kubáncov žijúcich v exile podporuje projekt Varela. Dá sa teda povedať, že v otázke nárokov na majetok v zásade neexistuje rozdiel medzi názorom exilantov a ľudí žijúcich na Kube. Jimy Carter sa stal nositeľom Nobelovej ceny mieru. Svojou návštevou Kuby skôr legitimizoval režim Fidela Castra. Ako tento fakt prijali disidenti? - Režim dúfal, že Carterova návšteva bude potvrdením legitímnosti režimu. Opozícia v čase, keď bol na návšteve Jimy Carter, doručila petíciu komunistickému parlamentu. Využili prítomnosť medzinárodnej tlače a ochranu verejnej mienky celého sveta a pred zrakmi všetkých prítomných odovzdali podpisy kubánskeho disidentu komunistickému parlamentu. Exprezident Jimy Carter sa dokonca zmienil o projekte Varela v televíznom prejave, ktorý sa vysielal v celej krajine. To bolo po prvý raz, keď sa verejne vysielal na Kube prejav niekoho iného ako Fidela Castra, pravdaže okrem pápeža Jána Pavla II. Exilová opozícia i vnútroštátna ocenili fakt, že predniesol tento prejav. A pokiaľ ide o nás, myslíme si, že si plne zaslúžil Nobelovu cenu za mier. Ak nastane ten moment, že Fidel Castro bude zosadený, zmenia sa ekonomické kritériá. Má Kuba po páde komunizmu ekonomickú víziu a zachová si svoju identitu alebo skĺzne do prozápadných štruktúr? - Ak si pozriete Mexiko, ktoré je oveľa väčšie ako Kuba, uvedomíte si, že medzinárodný obchod Mexika s USA tvorí 90 percent, a pritom nemôžeme tvrdiť, že Mexiko je kolóniou USA. Pokiaľ ide o ekonomickú nezávislosť, treba zdôrazniť, že chceme obchodovať s celým svetom. Ale najdôležitejšie pre nás je, aby si Kubánci, ktorí žijú vo vlastnej krajine, mohli zakladať vlastné firmy. Aby vznikol slobodný trh a aby ho nikto nekontroloval. Tak vznikne voľný trh a obchodovanie s celým svetom. Dejiny Latinskej Ameriky hovoria o násilnom zvrhnutí diktatúry, vaša opozícia chce využiť iba mierumilovné prostriedky na zosadenie Fidela Castra. Myslíte si, že petíciou Varela sa vám to podarí? - Sme presvedčení, že mierumilovná opozícia môže priniesť demokraciu do našej krajiny. Pred dvoma rokmi by nikto neveril, že túto petíciu sa odváži podpísať až jedenásťtisíc Kubáncov. Pred týždňom musel Fidel Castro prijať fakt, že petícia je zákonná. Najdôležitejšie nie je to, čo si Fidel Castro myslí, ale fakt, že toľko Kubáncov prekonalo strach. A skutočnosť, že na pôde Kuby vznikla skupina ľudí, ktorá bola dostatočne organizovaná nato, aby zozbierala také množstvo podpisov a to po prvýkrát za štyridsaťtri rokov. A po prvý raz za toto obobie svet začína vnímať zmenu. Nemyslím si, že diktátor jednoducho odstúpi alebo pokojne odíde, ale keď uvidí státisíce ľudí na uliciach, raz odstúpi. Zmeny na Kube nezávisia od Castrovho života. Závisia od ľudí, ktorí prekonajú strach a od medzinárodného spoločenstva, ktoré ich bude podporovať. To sa ukazuje už ako veľmi veľká sila. Spomínali ste medzinárodné spoločenstvo a podporu. Akým spôsobom sa dajú podporiť vaše aktivity alebo ako si predstavujete našu pomoc? - Existuje veľa spôsobov. Skupina politických väzňov držala hladovku viac ako päťdesiat dní. Medzinárodné spoločenstvo sa zaujímalo o to, aby Kuba sledovala ich stav. Keď k nám pricestujete, rozprávajte sa s obyčajnými Kubáncami. Nenavštívte len turistické komplexy, ale zájdite na vidiek a rozprávajte ľuďom príbeh o vašej krajine. Castrova propaganda hovorí, že situácia krajín na Východe je veľmi zlá, priam katastrofálna a že ľudia sa tam majú oveľa horšie ako za komunizmu. Ak budete mať možnosť, navštívte disidentov a morálne ich podporte. Vaši zástupcovia nech hlasujú v prospech ľudských práv na Kube na pôde OSN. Nie je to tak dávno, keď dvaja českí občania navštívili Kubu a nadviazali kontakt s disidentmi, no v zápätí sa ocitli za mrežami. Muselo intervenovať medzinárodné spoločenstvo a významné osobnosti, aby ich prepustili. Akú máme istotu, že sa nedostaneme do väzenia? - Pokiaľ ide o občanov Českej republiky Jana Bubeníka a Ivana Pilipa, hovorili sme s nimi a oni pripustili, že podcenili bezpečnosť na Kube, keď otvorene navštívili disidentov. Priznali, že spravili viacero chýb. Ak navštívite disidentov, pre kubánsku vládu nastane veľký problém. Pretože ak má vláda takú veľkú podporu občanov, ako hlása, prečo je návšteva disidenta takou hrozbou pre štát. Po uväznení českých občanov sa oveľa viac ľudí začalo stretávať s kubánskymi disidentmi. Dnes to ľudia, ktorí prídu na Kubu na oficiálnu návštevu, robia otvorene. Malo by však byť normálne, aby ktokoľvek zo sveta mal možnosť stretnúť sa s ktorýmkoľvek Kubáncom. Disidenti, ktorí sa zapojili do projektu Varela, nie sú zatiaľ väznení. Fidel Castro možno potrebuje čas na to, aby zmobilizoval sily. Cudzinec, ktorý príde na Kubu, sa má podľa vašich predstáv rozprávať s vidiečanom. Aký je váš názor na to, že bežní Kubánci sa boja zhovárať o politike s cudzincami práve preto, že ich čaká prenasledovanie? - Opozičné aktivity nie sú o zabíjaní, sú o žití. Cieľom tejto opozície nie je niekoho zabiť. Sme schopní žiť ako obyčajní ľudia a v tomto bode sa prestávame báť. Nie je to o Castrovi – o tom, ako žije, kedy umrie alebo čo si myslí. Je to o tom, aby sme získali kontakt s kubánskymi ľuďmi a je to o nich, aby pochopili, že môžu žiť normálnym životom. Ja som Kubánec a bál som sa ísť na Kubu, no prekonal som strach a išiel som tam. Začal som sa učiť prekonávať strach. Ľudia na Kube sa naučili žiť bez strachu, pričom však prijímajú nesprávne rozhodnutia. Nepochybujem však o tom, že kubánski občania zvrhnú túto diktatúru. Ak áno, bude treba rozvíjať ekonomiku, nájsť nové trhy, vyrábať konkurencieschopné produkty... To všetko spotrebuje veľa finančných prostriedkov? Kto, ako a odkiaľ bude financovať túto zmenu? - Dúfam, že sa to stane podobne ako v úspešných východoeurópskych krajinách. Exilová komunita bude veľkou hodnotou pre Kubáncov, ktorí žijú na ostrove. Bude fungovať ako záloha, prevádzková záloha. Budúci prezident Kuby je v tejto chvíli na Kube a trpí. Castro vo svojej propagandistickej mašinérii stále zdôrazňuje, že sú to všetko Batistovi ľudia, ktorí pôsobili pred Castrovým režimom, že sú to antirevolucionári, ktorí žijú na Floride. To nie je pravda, pretože veľká väčšina kubánskych disidentov a najmä vodcovia disidentu bojovali s Castrom proti Batistovi.
Diskusiu organizovanú spoločnosťou Človek v ohrození moderoval Milan Nič, redakčne krátené a upravené
