Reklama
Reklama

Zabudnutá krajina

V čom spočíva vaša práca v mimovládnej organizácii Memorial? - Som zamestnancom tejto najväčšej a najvplyvnejšej organizácie bojujúcej za ľudské práva v Rusku. V Groznom pracujem v programe Migrácia a právo, som v skupine pre poskytovanie právnej pomoci obyvateľom Čečenska.
Počet zobrazení: 358

Šamsudin Tangijev, aktivista humanitnej a ľudskoprávnej organizácie Memorial

Narodil sa 18. apríla 1968 v Alma-Ate v Kazachstane, kde jeho rodičov počas druhej svetovej vojny deportovali ako príslušníkov kaukazského národa Ingušov. Keď mal rok, rodina sa rozhodla pre návrat do Grozného. V roku 1994 skončil tretí ročník právnickej fakulty. Prvý rok študoval na univerzite v dagestanskej Machačkale, dva ďalšie absolvoval v hlavnom meste Ingušska Nazraň. Štúdium prerušil pre vojnové udalosti, na univerzitu v Nazrani sa vrátil znova až v roku 2001. V súčasnosti pracuje v centre pre ochranu ľudských práv ruskej humanitnej a ľudskoprávnej organizácie Memorial. Zasadzuje sa za ľudské práva civilistov i príslušníkov ozbrojených síl. Bratislavu navštívil na pozvanie organizácie Človek v ohrození. V čom spočíva vaša práca v mimovládnej organizácii Memorial? - Som zamestnancom tejto najväčšej a najvplyvnejšej organizácie bojujúcej za ľudské práva v Rusku. V Groznom pracujem v programe Migrácia a právo, som v skupine pre poskytovanie právnej pomoci obyvateľom Čečenska. Od začiatku druhej čečensko-ruskej vojny robíme monitoring dodržiavania ľudských práv v oblasti. Keď človek číta noviny, získava pocit, že na vojnu v Čečensku sa zabudlo. Aj keď sa niekedy môžeme dozvedieť o útokoch a obetiach, medzinárodné organizácie akoby si túto vojnu nevšímali. - Pre novinárov zaoberajúcich sa zahraničnopolitickými otázkami Čečensko akoby vyšlo z módy. Viac ich zaujíma prípadná vojna v Iraku. Krajina sa tak po tragických udalostiach v USA i v súvislosti s bojom proti terorizmu stala v očiach medzinárodného spoločenstva nepodstatná. Vojna v Čečensku sa dnes vysvetľuje ako protiteroristická operácia, čo je pre ruské vedenie samozrejme pohodlnejšie. To, čo sa tam deje, je však, a to i v očiach obyvateľov Ruska, faktickou vojnou, nehynú v nej totiž len príslušníci ozbrojených síl, ale i pokojné civilné obyvateľstvo. Ide teda o konflikt so všetkými dôsledkami, ktoré vojna prináša. Protiteroristické operácie bývajú časovo i priestorovo obmedzené, tento konflikt sa z tejto definície vymyká. Tým sa vymyká i z rámca zákona o mimoriadnom stave. Dosť ťažko sa dá pochopiť, čo vlastne ruské vedenie v Čečensku sleduje. Rozhodne však o dianí v krajine nehovorí pravdu. Dochádza k nezákonnému zatýkaniu a perzekúciám, ktoré nemajú oporu v nijakom zákone. Na území štátu však operujú aj teroristi. - Nemožno si zakrývať oči pred tým, že v Čečensku existuje problém terorizmu. Stačí si pripomenúť tragické udalosti v Budionovsku či výbuchy obytných domov v Moskve. Pokiaľ ide o explózie, ktoré sa udiali na jeseň roku 1999 v Moskve a Volgodonsku, neexistujú zatiaľ dôkazy, že ich spáchali Čečenci. Pochod Šamila Basajeva do Dagestanu, ktorý sa stal zámienkou pre vpád stotisíc vojakov do Čečenska, čečenský národ odsúdil. Ľudia si uvedomili, že to ide proti ich záujmom. Druhá vec je, že Maschadov sa v tomto ukázal ako pomerne mäkký a nerozhodný politik, ale to je iná otázka. Ak sa aj objavili prípady čečenského terorizmu, to ešte neznamená, že musí byť takto kruto potrestaný celý národ. To by sme mohli z terorizmu obviniť i súčasné ruské vedenie, ktoré bombarduje Gruzínsko, čo je tiež v rozpore so zásadami medzinárodného práva. Zároveň, to čo sa deje v Čečensku a Gruzínsku, robia vojská štátu, ktorý podpísal medzinárodné ľudskoprávne dokumenty. Ak by sme aj hovorili v súvislosti s Čečenskom o medzinárodnom terorizme, treba potom do oblasti vyslať medzinárodné sily a pozorovateľov. To by bolo najspravodlivejšie riešenie, ale Rusko sa mu bráni, preto situáciu v Čečensku neoznačuje ako vojnový stav, ale iba ako vnútroštátny konflikt. Aj ruský mediálny magnát Boris Berezovskij vzniesol obvinenia, že páchateľmi útokov na obytné domy v Moskve a Volgodonsku boli v skutočnosti ruské tajné služby. Rozhodne teroristi nemajú národnosť. Treba ich vypátrať a spravodlivo potrestať. Opäť však musím povedať, že dnes neexistujú nijaké dôkazy, že by ich páchateľmi boli tí čečenskí ozbrojenci, ktorí dnes bojujú proti ruským federálnym jednotkám. Samozrejme, je možné, že sa tam nachádzajú, ale čečenský národ sa s nimi dokáže vysporiadať sám. Po pochode Šamila Basajeva malo prirodzene ruské vedenia právo podniknúť opatrenia na ochranu životov a ľudských práv svojich obyvateľov. To, čo sa však deje dnes v Čečensku, je neadekvátne. Útoky ťažkého delostrelectva, letectva, zápalné zbrane… Mesto Groznyj je dnes úplne zničené, zahynuli tisícky civilistov, mnohí sa ocitli bez strechy nad hlavou. Ruské vedenie sa nezrieklo sovietskej tradície používania neopodstatneného násilia na dosiahnutie politických cieľov. Koľko ľudí zahynulo v konflikte? - Podľa neoficiálnych údajov zahynulo v oboch čečenských vojnách približne dvestotisíc ľudí vrátane civilistov. Oficiálnu štatistiku v súčasnosti nikto nevedie, spomenuté údaje uviedol bývalý predseda ruského parlamentu Ruslan Chazbulatov. Je pravdivé tvrdenie, ktoré prezentuje povstanie v Čečensku ako úsilie o vytvorenie moslimského štátu? - Čečenské ozbrojené sily vedú v prvom rade boj za právo na život. Aj v indickom Kašmíre sa začal konflikt ako boj za národnú samostatnosť, ale potom ho ovládli skupiny pochádzajúce spoza hraníc. Nehrozí niečo podobné aj v Čečensku? - Nepovedal by som, že v Čečensku dnes dominujú zahraniční velitelia. Ľudia sa pridávajú k povstalcom zo zúfalstva prameniaceho z krokov ruskej strany. Preto berú najmä muži a mladí ľudia do rúk zbrane a utekajú do hôr. Keď napríklad obkľúčia ruské sily nejakú dedinu, v ktorej žije dvetisíc až tritisíc ľudí, odvedú všetko mužské obyvateľstvo na jej okraj do takzvaného dočasného filtračného bodu. Tam vedú „previerky príslušnosti k nezákonným ozbrojeným formáciám“. Samozrejme ich kruto vypočúvajú a bijú bez ohľadu na to, či sú vinní, alebo nie. Na obetiach filtračných stredísk vidieť stopy po bitke a krutom mučení, niekedy možno nájsť na miestach táborov i mŕtvych ľudí a ďalší ľudia miznú. Aby sa mladí vyhli podobnému zaobchádzaniu, berú do rúk zbrane a utekajú do hôr. Pokiaľ ide o nezvaných hostí – zahraničných veliteľov – tak náš národ sa ich dokáže zbaviť aj sám. Za jednotlivé kroky banditov alebo teroristov nemožno trestať celý národ. Podľa zákona o terorizme treba na začiatku každej protiteroristickej akcie najprv zabezpečiť ochranu obyvateľov, až potom likvidovať teroristov. Nie tak, ako sa to deje v Čečensku, kde federálne sily napádajú civilné obyvateľstvo, ponižujú jeho ľudskú dôstojnosť, či dokonca zneužívajú ženy a až potom bojujú so skutočným protivníkom. Lenže trpia obyvatelia na oboch stranách. - Je pravda, že krokov porušujúcich humanitárne právo a ľudské práva sa dnes dopúšťajú obe strany konfliktu. No akty federálnych síl sú niekoľkokrát horšie. Tým skôr, že ruské sily realizujúce vraj antiteroristickú operáciu, patria štátu, ktorý podpísal mnoho medzinárodných dohôd a teda sa zaviazal rešpektovať ľudské práva. Pri vstupe do Rady Európy v roku 1996 Moskva sľúbila, že bude riešiť vnútroštátne konflikty iba mierovým spôsobom. Dôsledkom vojny v Čečensku je i humanitárna katastrofa. Koľko obyvateľov muselo opustiť svoje domovy? - Dnes je prakticky jediným regiónom, ktorý prijal utečencov, Ingušská republika. Podľa oficiálnych údajov sa ich zaregistrovalo 137 tisíc. To však nie je plný počet. Ruská moc dnes imituje obnovu mierového života pred medzinárodným spoločenstvom aj tým, že sa usiluje vyhnancov prinútiť vrátiť sa domov. Chce tak ukázať, že v krajine už neexistuje vojnový konflikt. Vyvíja na utečencov psychologický tlak, napríklad tým, že im v stanových mestečkách vypína svetlo alebo im odmieta poskytovať potravinovú pomoc. Jedným z takýchto krokov bola i dohoda s hlavou čečenskej administratívy Achmadom Kadyrovom, dosadeným Moskvou, a súčasným ingušským prezidentom Muradom Zjazikovom o transfere utečencov späť do Čečenska. Oni sa však odmietajú vrátiť, aj keby to veľmi chceli, lebo sa boja násilia. Požadujú garancie. Treba tiež povedať, že ľudské práva sa neporušujú iba v zóne konfliktov, ale i v iných regiónoch Ruska Čečencov prenasledujú. Najkrutejšou a najcynickejšou formou je masové fabrikovanie kriminálnych prípadov proti nim. Samotní policajti im podhadzujú zbrane a narkotiká, alebo výbušné materiály. Čečencom v Rusku úrady každý deň pripomínajú, že žiť môžu len na území Čečenska, iné miesto pre nich neexistuje. Prečo iné národy severného Kaukazu podľa vás nenasledovali príklad Čečencov a nevyhlásili samostatnosť? - Treba si uvedomiť, že Čečenci neboli nikdy súčasťou Ruska dobrovoľne, ale ich k tomu násilím prinútili. Túžili po samostatnosti a slobode, no nikdy nevnímali Moskvu ako nepriateľa a mali záujem na dobrých susedských vzťahoch. Myslím si, že každý národ má právo na sebaurčenie. Napríklad Inguši, hoci žili za sovietskych čias s Čečencami v jednej autonómnej republike, keď Čečenci vyhlásili nezávislosť, usporiadali referendum a prejavili vôľu ostať v Rusku. Čečenci tomu nebránili, ale nacionalizmus sa voči Ingušom prejavuje v Rusku rovnako, čo sa ukázalo hlavne po výbuchoch v Moskve a Volgodonsku. Hovorili ste o negatívnom vzťahu Rusov voči Čečencom. Ako by ste to porovnali so situáciou pred vypuknutím konfliktu? - Dá sa povedať, že masový charakter to nadobudlo počas prvej čečenskej vojny. V roku 1991, keď vypukla revolúcia a k moci sa dostal Džochar Dudajev, sa začali zrážky s oddielmi, ktoré sa nachádzali na území Čečenska. Ruskojazyčné obyvateľstvo začalo masovo odchádzať z Čečenskej republiky do priľahlých regiónov, napríklad do Krasnodonského alebo Stavropoľského kraja, pretože banditi sa dopúšťali zločinov proti nim. Boli tou najbezbrannejšou kategóriou ľudí, ale oficiálna politika nikdy nebola nasmerovaná proti menšinám. Je však pravda, že Čečenec sa mohol nejaký spôsobom brániť, keďže existujú rodové klany, zvané teipy, ktoré mohli svojich členov zaštítiť. No Rusi nič také za sebou nemali. Je prirodzené, že boli proti samostatnosti krajiny. Vráťme sa ešte k úlohe federálnych síl. Hovorí sa, že ruské jednotky často spolupracujú s banditmi a organizovaným zločinom. Nemyslíte si teda, že obe strany nemajú záujem konflikt ukončiť, keďže na ňom zarábajú? - Na území Čečenska neexistujú továrne, kde by sa vyrábali zbrane, výbušniny, preto prirodzene vzniká otázka, ako sa čečenské sily vyzbrojujú. Sú známe fakty, že ruská strana predávala zbrane povstalcom. Príslušníkov ruských vojsk pozorovali, ako sami kladú míny a vyhadzujú do povetria budovy. Takto vytvárajú zdanie, že prebiehajú operácie, v ktorých musia zasahovať. Keďže čečenský konflikt vyhlásili za vnútornú záležitosť Ruska, medzinárodné organizácie nemajú možnosť doň zasahovať. Ako je to s mimovládnymi organizáciami? Ktoré z nich tam pôsobia a ako môžu pomáhať civilnému obyvateľstvu, prípadne prispieť k riešeniu konfliktu? - Priamo v oblasti vojnového konfliktu sú pobočky našej organizácie Memorial, zaoberajúcej sa ochranou ľudských práv, no medzinárodné organizácie, rovnako ako zahraniční novinári, nemajú do Čečenska voľný prístup. Keď tam žurnalisti idú, sú obkolesení príslušníkmi federálnych síl a ,prirodzene, v takýchto podmienkach sa nedajú získať objektívne informácie. Vedú ich ako exkurziu, ukazujú len to, čo ukázať môžu alebo chcú. Sú však i takí novinári, ktorí riskujú život, preobliekajú sa za miestnych obyvateľov a pracujú aj v takýchto podmienkach. Vďaka nim pozná medzinárodné spoločenstvo pravdu. Medzinárodné humanitárne organizácie takisto na území Čečenska nepracujú, svoju činnosť vykonávajú z územia susedného Ingušska. Aj napriek naliehaniu Moskvy odmietajú preniesť svoju činnosť, lebo žiadajú isté bezpečnostné záruky a chápu, že tie im nik nemôže poskytnúť. Kto má podľa vás reálnu moc v Čečensku? - Územie kontrolujú federálne sily. Každých päťsto metrov sú hliadky, v každom okrese je veliteľstvo, sú tam teda sily ministerstva vnútra, Federálnej bezpečnostnej služby, ktorá je nástupkyňou KGB, i ministerstva obrany. A akú autoritu majú predvojnoví predstavitelia Čečenskej republiky? - Aslan Maschadov je legitímnym prezidentom zvoleným národom a zostáva ním až do nových volieb. Čečenský národ nikdy neuzná človeka dosadeného federálnou mocou. Kadyrov teda nemá nijakú autoritu. Aj keď dnes mnohí nie sú s Maschadovom spokojní, za hlavu štátu bol zvolený on. Ako dnes ľudia spomínajú na Džochara Dudajeva? - Niektorí ho považujú za vinníka celého nešťastia. Druhí hovoria, že bol vyslaný Ruskom, iní zasa, že skutočne chcel nezávislosť Čečenska. Názory naňho sú teda rozličné. Aj keby odišli ruské vojská, Čečensko sa bude musieť vysporiadať s mnohými problémami – od rozvrátenej ekonomiky po organizovaný zločin. Myslíte si, že napriek nim by bola krajina schopná vybudovať demokratický politický systém? - Bez pomoci iných štátov, bez zahraničných investícií by sa to podľa mňa nedalo, rovnako ako v akejkoľvek inej krajine. Aké možnosti má Slovensko, ako malý štát, pomôcť trpiacim obyvateľom Čečenska? - Treba o tom v prvom rade hovoriť. Každá spoločnosť musí poznať pravdu, aby ju dokázala objektívne zhodnotiť. Treba o tom hovoriť verejnosti, politickým predstaviteľom, otvárať otázku na medzinárodnom fóre. Tak sa dá na Rusko vyvíjať tlak, aby utrpenie zmiernilo a zlepšilo situáciu. Nesmieme zostať ľahostajní k cudziemu nešťastiu.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Juraj Marušiak a Radovan Geist

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama