Moskva slzám neverí

Minulý týždeň sa mi zamarilo, že svet je opäť na chvíľu v poriadku. Dôkazom, že ho možno vnímať ako morálny príbeh, sa stal takmer klasický zločin „washingtonského ostreľovača“, z ktorého sa vykľuli hneď dvaja zlosynovia: drsný veterán John Allen Muhammad a jeho chlapec John Lee Malvo. Takmer tri týždne držali americkú a svetovú mediálnu verejnosť v napätí. Desať výstrelov do neznáma. Desať obetí za bieleho dňa. Tisícpäťsto agentov FBI v pohotovosti zdôrazňovalo to dôležité: cynickosť páchateľov. Ich neľudskosť potvrdzovali napokon aj ich výhražné listy o výkupnom a ohrozených deťoch. Po ich odhalení bolo všetko jasné. Za zlo treba pykať. A toto zlo malo svoje meno a obete. Jeho pôvodca sa ho rozhodol vykonať a niesol zaň zodpovednosť. Poznáte to: kde je sloboda vôle, nechýba zločin, a preto ani trest. Čo sa však dá povedať o tragédii v Moskve? Nik z nej už morálny príbeh neurobí. Aj v tomto spočíva rozdiel medzi naším a 20. storočím. Aspoň si nič nemusíme nahovárať. Udalosti v betónovej kobke moskovského divadla rozptýlili liberálnu víziu zločinu a trestu, postavili ju mimo dobra a zla. Komu pripísať obete a komu patrí zaslúžený trest za ne? Za nízky počet fiktívnych obetí sa milosť neudeľuje. Na rozdiel od amerického šoku z 11. septembra sa prezident Vladimir Putin ani len náznakom neusiloval urobiť z teroristického útoku príbeh o kozmickom zle alebo podobnom metafyzickom strašiakovi. Mal pravdu. Na jednej strane by mu očividnosť ruského teroru v Čečensku na to veľa možností nedávala. Na druhej strane vyšla nahá pravda najavo - ukázalo sa, že aj príbeh o terorizme má svoj rub a líce. Inžinier ruskej duše, autor románu Besy, Fjodor Michajlovič Dostojevskij čosi tušil o tejto téme, keď zdôraznil: O význame konania nerozhodujú ciele, ale použité prostriedky. Kým nad zmyslom americkej tragédie pochyboval každý rozumný človek aj preto, lebo v nej bola diabolsky zneužitá štátom kontrolovaná letecká doprava, v moskovskom prípade sa úlohy vymenili. Po zásahu elitnej jednotky ruského ministerstva vnútra ALFA je znova reč o tom, o čom treba hovoriť - o brutálnych prostriedkoch štátnej moci, ktorú dnes možno porovnať jedine s jej teroristickým náprotivkom. Včera doobeda to podstatné vyjadril známy slovenský filozof slovami: „Dostať sa obom do rúk, vyjde na rovnako.“ Svetom oslavovaný - štatistický úspech akcie ako keby zvýrazňoval nepoužiteľnosť tohto argumentu v prospech morálneho hodnotenia. Potvrdil ťažkú pochybnosť dvadsiateho storočia: kolektívne činy a najhoršie zločiny proti ľudskosti nemajú autora. Dajú sa nanajvýš pripomenúť konkrétnymi menami, ale nie pochopiť ako dielo a rozhodnutie jednotlivcov. Dnešné udalosti v Moskve rozhodli o tom, že domáci vyhrali dopredu prehratý zápas v pomere 750 ku 117+5O zásahov, ktoré rozhodca do výsledku nezapočítal. Apropo, Dostojevskij mal na mysli ešte jednu súvislosť: o výsledkoch nášho konania rozhodujú nezamýšľané dôsledky. Čo sa týka brutality požitých prostriedkov a násilia, ring je definitívne voľný pre obe strany. Blahoželania lídrov svetovej politickej elity to potvrdili.