VYKOPME RASIZMUS ZO ŠTADIÓNOV
Správy OSN, Európskej únie, Európskej komisie nás už niekoľko rokov upozorňujú na to, že na Slovenku existuje rasizmus a rasové násilie. Predstavitelia štátu im však nevenujú dostatočnú pozornosť. Až futbalový zápas medzi Anglickom a Slovenskom prebral zo spánku všetkých, ktorí si mysleli, že reči o rasizme na Slovensku sú prehnané. Rasistické narážky na anglických hráčov tmavej pleti priniesli hanbu Slovensku úplne oprávnene. Dlho si takéto prejavy, ktoré sprevádzajú nielen futbalové zápasy, kompetentní nevšímali. Nastal teda čas, aby sa rasizmu na rozličných športových podujatiach venovalo toľko pozornosti, koľko jej treba na to, aby sme celému svetu ukázali, že zápasy medzi dvoma družstvami sú priateľskými stretnutiami, nie vzájomným ponižovaním a diskrimináciou pre inú farbu pleti. Je šokujúce, že mnohé prípady rasistických trestných činov, ktoré sa odohrali priamo na štadiónoch, zostali nepovšimnuté a nepotrestané. Jeden z prípadov sa nedávno odohral na štadióne v Košiciach. Mladý muž počas zápasu mával fašistickou vlajkou. Vyšetrovateľovi stačilo jeho klamstvo, že nevie, aká je to zástava, pretože ju len našiel, a prípad odložil. Po zápase s Anglickom sa ozývali kritické hlasy, že správanie slovenských fanúšikov nie je v poriadku. Zatiaľ čo v zahraničí prípady rasizmu na štadiónoch odsudzujú politici, u nás odpovedali iba na otázky novinárov. V Nemecku vyšiel Helmut Kohl do ulíc s desiatkami tisíc demonštrantov, aby vyjadril svoj protirasistický postoj, vo Francúzsku bol Francois Mitterand na čele stotisícového pochodu proti rasizmu. Na Slovensku sa ani minister vnútra neunúval zaradiť do svojho desatora boj proti rasizmu. A práve od tohto politika, ktorého charakterizujú ako „tvrďasa“, sa očakáva razantnejší postup voči neonacistom na Slovensku. Pozitívnym faktom však je, že aj Slovenský futbalový zväz sa po zápase svojím vyhlásením od rasizmu dištancoval, rozbehol spoluprácu s políciou a pripravuje ďalšie aktivity pre verejnosť. V zahraničí prebiehajú veľké protirasistické kampane, akcie ako Show Racism the Red Card (Ukáž rasizmu červenú kartu, www.srtrc.org), ktorých sa verejne angažujú aj futbalisti. Slovenskí policajti sa však ešte musia naučiť razantne postupovať proti tzv. hooligans, ktorí na zápasoch vyvolávajú roztržky, hajlujú, ničia sedadlá a napádajú ľudí inej pleti. Vzorom by im mala byť anglická polícia, ktorá má menný zoznam rowdies. Po zápase Anglicko - Slovensko nenasledovali nijaké kroky, ktorými by polícia ukázala, že vie, kto sú hooligans, a dokáže proti nim zakročiť. Hooligans je slepé násilie Futbaloví hooligans sú všeobecne s ultrapravicovou skinheadskou subkultúrou úzko prepojení. U nás sa rivalita týchto fanúšikov najväčšmi prejavuje medzi klubmi ŠK Slovan Bratislava a 1. FC Košice a na medzištátnych zápasoch s Maďarskou republikou. Politickí predstavitelia národniarskych organizácií, ako aj tvrdé jadro skinheadských frakcií sa však od primitívnych futbalových bitkárov dištancujú. Hooligans to je slepé násilie, potreba vybiť si agresivitu, výtržnosti a bitky, čo sa nezlučuje s uvedomelým a vznešeným bojom za bielu rasu. V mnohých diskusiách sa ideológovia neonacistov ostro ohradzujú proti spájaniu pojmov skinheads a hooligans a táto téma - násilie na štadiónoch a bitky medzi priaznivcami rôznych futbalových klubov - sa často objavuje aj v skinzinoch. Napriek tomu sa skupiny hooligans a neonacistických skinheads značne prekrývajú. Hooligans nosia nacistické insígnie, hajlujú, útočia na farebných, majú všetky prejavy rasistických skinheadov. No v očiach pravých skínov sú menejcenní, pretože bezhlavým násilím a ničením kazia obraz disciplinovaných a poriadok milujúcich národných socialistov, ktorý sa oni usilujú v spoločnosti vybudovať. Tým maria aj ich politické ambície a snahy o naklonenie si verejnej mienky. Najagresívnejšie tvrdé jadro futbalových fanúšikov má Trnava, Košice, Nitra a bratislavský Slovan. Medzi jednotlivými tábormi v minulosti podľa našich informácií existovalo aj priateľstvo. Napríklad Trnavčania s Košičanmi boli v rokoch 1995 a 1996 veľkí kamaráti. Zjednocovala ich nenávisť voči Slovanu. Neskôr sa však rozkmotrili a k roztržkám dochádzalo aj medzi nimi. Vlakmi však fanúšikovia väčšinou nechodia - presúvajú sa autobusmi, ktoré platia z členského vo fanklube. Policajti fanúšikov niekedy odprevádzajú až na štadión, nezriedka na koňoch. Keď hrá Slovensko, najkritickejší je zápas s Maďarskom. Vtedy sú fanúšikovia schopní sa zjednotiť. Policajt z kriminálky priznáva, že drvivá väčšina agresívnych fanúšikov sú prívrženci alebo sympatizanti hnutia Skinheads. Dokazuje sa im to však ťažko. Chlapci majú väčšinou od 14 do 20 rokov a sú učni: „Ich jediným cieľom je pobiť sa. Ťažko sa to chápe.“ Citát zo stránky bratislavských hooliganov: KTO VLASTNE SME??? Sme skupina vymletých, dementných primitívov, ktorým vôbec nejde o futbal, ale o násilie, brutalitu, teror, šikanu a agresivitu. Svoju primitívnosť dokazujeme močením po námestiach a v autobusoch MHD, prevracaním áut a napádaním turistov. Svoju hlúposť a debilitu dokazujeme demolovaním vlakov a štadiónov v mestách, do ktorých si chodíme vybíjať zlosť. Veď čo viac rozjasá dementné belasé srdce ako nariekajúci sedlák nad prevráteným autom, rozbitou krčmou, či zdemolovaným štadiónom. O čo nám ide: o chuligánstva na štadiónoch, o primitivizmus na štadiónoch, o debilizmus na štadiónoch, o idiotizmus na štadiónoch, o násilie a brutalitu na štadiónoch, o napádanie a zabíjanie tých druhých, o šikanovanie domáceho obyvateľstva, o pornofašizmus, o terorizmus.
