Oddaní a účinní žoldnieri

Medzinárodná obchodná organizácia, Medzinárodný menový fond, Svetová banka… Medzinárodné finančné organizmy predstavujú svojou činnosťou strategické srdce liberálnej globalizácie. S pichľavou iróniou nám Jean Ziegler predvádza, ako ich dirigenti – v tomto prípade riaditelia Svetovej banky – napriek neúspechom a často doslova pohromám pre tretí svet vedia vždy vynájsť teóriu na ospravedlnenie, vymotajú sa z protestných diskusií a zachovajú, za každých okolností, smer určený „washingtonským konsenzom“. Svetová banka prežívala svoj zlatý vek od konca šesťdesiatych do začiatku osemdesiatych rokov. Niekdajší minister národnej obrany za prezidentov J. F. Kennedyho a L. B. Johnsona Robert McNamara ju viedol v rokoch 1968 až 1981. Za jeho prezidentstva sa objem ročných pôžičiek zvýšil z jednej na trinásť miliárd, počet zamestnancov sa zoštvornásobil a rozpočet administratívy narástol 3,5-krát. S pomocou svojho pokladníka Eugena Rotberga zohnal na domácich kapitálových trhoch takmer sto miliárd dolárov na pôžičky tretiemu svetu. Irónia histórie: veľkú časť tejto sumy požičali švajčiarski bankári, známi tým, že spravujú väčšinu špinavých peňazí nabobov a diktátorov Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky. Dnešný prezident banky je šesťdesiatosemročný Austrálčan s bielou šticou a pekným smutným úsmevom a volá sa James Wolfensohn. Je to človek výnimočný svojím osudom a svojím nadaním. Kedysi bankár na Wall Street, multimiliardár s imperialistickou ideológiou v duši, je zároveň aj dokonalý umelec. Najprv hral na klavíri, teraz sa venuje viac violončelu a vyvíja intenzívnu činnosť ako autor. Prezývka Pianista mu však ostala. Prometeovská mnohotvárna činnosť Svetová banka zamestnáva vyše desaťtisíc zamestnancov a funkcionárov. Je to organizácia, ktorá pravdepodobne najpodrobnejšie zo všetkých informuje verejnosť o vlastnej činnosti, úmysloch a stratégiách. Nepretržitý tok štatistík, vysvetľujúcich brožúr a teoretických analýz sa valí zo sklobetónovej pevnosti na č. 1818 H Street Northwest vo Washingtone. Svetová banka má na zemeguli obrovskú moc a vykonáva prometeovskú mnohotvárnu činnosť. Dnes už len ona poskytuje pôžičky najchudobnejším štátom. Za posledných desať rokov to bolo vyše 225 miliárd dolárov na dlhodobé pôžičky. Okrem toho investičnými kreditmi podporuje tvorbu infraštruktúr. V určitých prípadoch čiastočne kryje aj rozpočtové deficity veľmi chudobných štátov, napríklad v Nigeri je na druhom mieste za bilaterálnymi darcami. Každoročne financuje stovky rozvojových projektov. Ak sa máme vyjadriť po bankársky, potom je tento organizmus „požičiavateľ poslednej inštancie“, takže sa nachádza v situácii, že môže diktovať podmienky – kto iný by požičal čo i len nepatrnú sumu Čadu, Hondurasu, Malawi, KĽDR alebo Afganistanu? Medzi Svetovou bankou a Wall Street existuje, samozrejme, strategické spojenectvo. Banka už často zachránila nejednu finančnú inštitúciu, ktorá sa nerozumne pustila do špekulatívnych obchodov na rozličných miestach sveta. V každodennej praxi funguje prísne podľa bankových kritérií. Jej poslanie vylučuje akékoľvek politické alebo iné podmieňovanie pôžičky. Napriek tomu sa jej prax podriaďuje nadradenému nebankovému konceptu – a ten je ideologický: volá sa washingtonský konsenzus. Banka vydáva každý rok určitý druh katechizmu: Správu o svetovom rozvoji (The World Development Report), ktorá sa v prostredí univerzít a OSN považuje za autoritu. Usiluje sa určiť veľké témy, ktoré v najbližšom čase zaujmú špecializované agentúry OSN, univerzity a cez ne aj verejnú mienku. Máva osobné znaky prezidenta Wolfensohna. Vydanie pre rok 2001 sa začína týmto jeho vyznaním: „Chudoba v bohatom svete je najvyššia výzva pre ľudstvo.“ Ideológovia Svetovej banky sa tradične vyznačujú obdivuhodnou teoretickou prispôsobivosťou. Napriek zrejmým neúspechom ich podniku ako takého neprestali po celých päť uplynulých desaťročí rozmnožovať ospravedlňujúce teórie vynachádzaním stále nových. Majú odpoveď na všetko. Sú neúnavní. Robia sizyfovskú prácu. Pozrime sa na to zblízka. Aký rast? Za čias McNamaru znela obľúbená teória Svetovej banky – RAST. Podľa nej rast = pokrok = rozvoj = blaho pre všetkých. Do toho prišla prvá protestná vlna, zastúpená predovšetkým v roku 1972 vedcami Rímskeho klubu, s tvrdením: Neohraničený rast ničí zemeguľu – a teoretici Svetovej banky reagovali obratom: „Akú len máte pravdu, ctení vedátori! Svetová banka s vami súhlasí. Odteraz ideme podporovať integrovaný rozvoj!“ Inak povedané, Svetová banka už nebude prihliadať len na rast hrubého domáceho produktu dotyčného štátu, ale bude brať do úvahy aj dôsledky tohto rastu na iné parametre spoločenského života. Okrem iného začala klásť takéto otázky: Je rast vyrovnaný? Aké následky má na rozdelenie príjmov? Nehrozí riziko, že prirýchly rast spotreby energie v určitom štáte ohrozí svetové energetické rezervy? Atď. V tom čase vyšli aj iné kritické správy proti bezuzdnému kapitalizmu, ktoré vypracovávali najmä skupiny výskumníkov pod patronátom Gro Harlem Brundtlandovej a Willy Brandta; mierili na „ekonomizmus“ Svetovej banky. Upozorňovali na iné, neekonomické parametre rozvoja, predovšetkým na vzdelávanie, zdravotníctvo, rešpektovanie ľudských práv, a vyčítali Svetovej banke, že ich neberie do úvahy. Tá reagovala promptne a vyprodukovala hrdú teóriu o potrebe humánneho rozvoja. No prišla nová vlna námietok a protestov: Ekologické hnutie sa šírilo a jeho váha rástla najmä v Európe a Severnej Amerike. Ekológovia hlásali, že pri rozvoji produktivity spoločnosti nestačí brať ohľad na klasické indikátory ani na módne parametre ľudského rozvoja. Treba predvídať dlhodobé účinky tzv. rozvojových intervencií predovšetkým na prostredie. Ideológovia Svetovej banky zacítili zmenu vetra a hneď sa hlásili za rozhodných prívržencov trvalo udržateľného rozvoja – sustainable development. V roku 1993 sa konala vo Viedni Svetová konferencia o ľudských právach. Proti vôli Američanov a niektorých Európanov tam národy tretieho sveta presadili uznanie ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv. Revolúcia sa niesla v znamení presvedčenia, že analfabet sa figu stará o slobodu tlače. Prv než prídu na rad občianske a politické práva, t. j. klasické demokratické práva, je nevyhnutné zabezpečiť práva sociálne, ekonomické a kultúrne. A James Wolfensohn publikoval správu za správou, riporty, deklarácie. Samozrejme, Svetová banka bude avantgardou v boji za uskutočnenie ekonomických, sociálnych a kultúrnych práv. V septembri 2000 v Prahe mal Pianista dokonca dojímavú prednášku na túto tému. Majster dvojznačnej reči Jedna z posledných piruet intelektuálov Svetovej banky sa týka empowered development, zmocneného či povereného rozvoja, pri ktorom ekonomický a sociálny rozvoj má byť kontrolovaný samotnými obeťami odstraňovanej zaostalosti. Stalo sa však, že ani jeden z množstva ohlásených úmyslov Svetovej banky nevedel natrvalo zamaskovať jednu skutočnosť: zrejmý neúspech všetkých tých rozličných stratégií „rozvoja“, ktoré sa skúšali pod jeho taktovkou. Čo robiť? Banke nikdy nechýbajú nápady. Odteraz sa ide odvolávať na poľahčujúce okolnosti. Pripomenie osudovosť. Takže prednáška viceprezidenta Svetovej banky, majúceho na starosti jej vonkajšie vzťahy, 8. apríla 2002 v sále XI Paláca národov v Ženeve pred kádrami OSN a WTO mala názov: Dostane sa rozvojová pomoc až k chudobným? Odpoveď význačného rečníka: „O tom sa nič nevie.“ Na šírenie dobrej zvesti do sveta používa James Wolfensohn služby určitého počtu starostlivo vybraných poslov. Čo sú pre katolícku cirkev jezuiti, to sú pre Svetovú banku poslovia pána Pianistu, plniaci najrozličnejšie úlohy. Pozrime sa na niekoľko príkladov. V Lagose, hlavnom meste Nigérie, ktorá je naftovou veľmocou a jej spoločnosť je jedna z najskorumpovanejších na svete, zriadil James Wolfensohn úrad good governance (dobrej vlády) na kontrolu korupcie. Jeho šéf zhromažďuje informácie od jednotlivcov, sociálnych hnutí, nevládnych organizácií, cirkví, odborov alebo pobúrených úradníkov, ktoré sa týkajú podplácania. Sleduje predstierané súťaže pri vypisovaní veľkých stavieb, úplatky ministrom od riaditeľov miestnych filiálok medzinárodných koncernov, zneužitie moci šéfmi štátu, ak sa vyskytne zaujímavá zvoniaca odmena. Skrátka, zachytáva, dokumentuje a usiluje sa pochopiť, aké sú tie početné cesty a chodníky, čo po nich chodia podplácaní a podplácajúci. Ale čo sa deje s týmito poznatkami? To je mystérium. Wolfensohn si určil aj exekutívneho viceprezidenta špeciálne pre boj proti extrémnej chudobe. Aj ten sa informuje a zháňa dokumenty. Až donedávna mal toto miesto Kemal Dervis. Je to asi päťdesiatročný ekonóm tureckej národnosti, srdečný a jemný, vyrástol vo Švajčiarsku. Hoci je moslim, maturoval na súkromnom katolíckom gymnáziu Florimont v Petit-Lancy pri Ženeve. Začiatkom roku 2001 odišiel zo Svetovej banky. Teraz je v Turecku ministrom hospodárstva a financií. Druhá úplne atypická osobnosť v službách Wolfensohna je Alfredo Sfeir-Younis. Od novembra 1999 vedie v Ženeve úrad Svetovej banky, reprezentujúc ju pri európskom sídle OSN a WTO. Nie je to obyčajný človek. Pozrite, ako ho opisuje novinár André Allemand: „S charizmou zdržanlivého muža s bradou predstavuje nový reprezentant Svetovej banky organizáciu nachádzajúcu sa v úplnej filozofickej premene: ide počúvať hlas najchudobnejších, ide sa aktívne snažiť o odstránenie chudoby vo svete.“ A dáva mu prímeno Lakovač. Lakovač je pionier. Bol prvým ekonómom životného prostredia (environmental economist) pri vstupe do Svetovej banky, dnes ich je tam 174. Počas siedmich rokov pracoval často za ťažkých podmienok v sahelskej časti Afriky. Preukázal solídne antifašistické presvedčenie a postavil sa proti Pinochetovej diktatúre. Ako budhista praktizuje meditáciu. Ale Don Alfredo je predovšetkým majster dvojznačnej reči: „Súčasné ekonomické ťažkosti pramenia väčšmi z rozdelenia bohatstva ako z problémov súvisiacich s výrobou a spotrebou … Svet trpí na nedostatok globálnej vlády.“ Každý ženevský kalvínsky pastor by pri čítaní týchto riadkov upadol do vytrženia. To je mi brat! Konečne zodpovedný bankár, ktorý nemá hneď na jazyku rast, produktivitu a maximalizáciu ziskov! No tento naivný čitateľ tohto výroku nevie, že posol Pianistu v Ženeve je zaťatý prívrženec stateless global governance, svetovlády bez štátov, washingtonského konsenzu. Don Alfredo je tvrdý chlapík. Agent s poslaním, ktorý lieta vysoko. Niekedy, obyčajne na príkaz Pianistu, zahrá aj rolu tajného agenta, ako na Svetovej konferencii o obchode v Seattli v roku 1999. „Vlani v decembri som bol v uliciach Seattlu, aby som pre svoju organizáciu vyzvedel požiadavky manifestujúcich.“ Alfredo Sfeir-Younis je mimoriadne sympatický muž. Problém je v tom, že jeho teórie sa síce menia a adaptujú, ale prax je konštantná: vyplýva len z bankárskej racionality, a tá znamená systematické vykorisťovanie postihnutých populácií, násilné otváranie hraníc štátov dravcom globalizovaného kapitálu. Pretože podľa vzoru WTO a MMF je aj Svetová banka baštou neoliberálnej dogmy. V každej situácii a všetkým zadlženým štátom nanucuje washingtonský konsenzus. Forsíruje privatizáciu verejných majetkov a celých štátov. Nanucuje impérium nových vládcov sveta. V januári 2000 však došlo k zemetraseniu! Joseph Stiglitz, najdôležitejší posol, najbližší Wolfensohnovi, hlavný ekonóm a prvý viceprezident Svetovej banky, podal demisiu. Verejne odsúdil prehnanú privatizáciu dohnanú až do krajnosti a neúčinnosť brettonwoodskych inštitúcií. Zrazu pochytili pochybnosti aj Wolfensohna. Kladie si dokonca otázky: kapitál sa vracia, pôžičky sa vyplácajú, priehrady sa stavajú, dávajú elektrinu … a všade okolo mrú ľudia od hladu. V celom treťom svete sa šíri malária a zabíja ročne milión ľudí, školy sa zatvárajú, analfabetizmus vzrastá, nemocnice sa menia na zrúcaniny, pacienti zomierajú pre nedostatok liečiv. AIDS kosí zoširoka. Pohroma za pohromou Voľačo nie je v poriadku. Wolfensohn sa spytuje, cestuje, pozýva k stolu aktivistov sociálnych hnutí, počúva ich, rozmýšľa a pokúša sa pochopiť tento gigantický neúspech svojej banky. A z pochýb Pianistu sa zrodí nová organizačná štruktúra. V sociálnom oddelení sa zvýši počet zamestnancov a zodpovedný vedúci každého projektu tu musí predstaviť svoje plány. Oddelenie má za úlohu preveriť a vyhodnotiť ľudské a sociálne dôsledky v spoločnosti, keď do nej vstúpi a bude intervenovať Svetová banka: pri budovaní diaľnice, priehrad, prístavov, tovární, pri úprave vodného toku, atď. Ako ovplyvní diaľnica život na dedinách, cez ktoré prechádza? Ako zapôsobí na trh pracovnej sily v oblasti vybudovanie priemyselného konglomerátu? Čo bude s roľníkmi, ak sa v ich údolí postaví priehrada? Extenzívne dorábanie kultúr na vývoz vyžaduje odlesnenie tisícok hektárov – ako to ovplyvní podnebie? Sociálne oddelenie bude mať tisíce otázok na prešetrenie. Ale nebude mať moc – ako ju nemá. Aj keď sú dôsledky nejakého projektu celkom negatívne, aj keď sa dá predvídať pohroma za pohromou, nedá sa zabrániť vybudovaniu priemyselného konglomerátu, vytrhávaniu stromov, odvedeniu rieky. Rozhodnutie bankárov je vždy suverénne.