Sami doma
Ak budete pozorne počúvať, zistíte, že všetky tie triumfálne reči o americkom superveľmocenskom monopole od konca studenej vojny majú dutý zvuk. Je pravda, že je to bezprecedentné postavenie pre ktorúkoľvek vládu od dní Rímskej ríše, ale politické vedenie amerického národa sa nedokáže zhodnúť na tom, čo s touto mocou urobiť, a americká verejnosť o to možno nestojí, alebo nie je schopná ju udržať. Nebezpečenstvom v súčasnosti je,“ napísali Robert Kagan a William Kristol v magazíne Foreign Affairs začiatkom tohto roku, „že USA ... zmenšia svoju zodpovednosť,“ a tým „zahodia príležitosť na posilnenie a rozšírenie medzinárodného poriadku mimoriadne sľubného pre Spojené štáty.“ Lenže nestačí len presadzovať zvýšenie vojenských výdavkov a radikálnejšiu doktrínu intervencionizmu, ako to robia títo autori. Treba zvážiť „bojovú únavu“ Američanov po studenej vojne, ako tomu hovorí Stanley Hoffmann vo Svetových neporiadkoch: „Únava z boja, únava z jednostranných intervencií aj z multilaterálnych agentúr a operácií nekontrolovaných Spojeným štátmi.“ Vzhľadom na americkú tradíciu, už teraz preťaženú veľkými medzinárodnými testmi minulého storočia, je ťažké vyrovnať sa s novou pozíciou krajiny. Prežitie a triumf Dobrý spôsob, ako porozumieť neistote Američanov, keď sú konfrontovaní so svojou novou úlohou vo svete, je pripomenúť si dve formatívne udalosti z ranej histórie americkej republiky, ktoré vytvorili paradigmy (zhluky predpokladov a reflexov) osvetľujúce mnohé z nasledovného amerického myslenia. Jednou z týchto udalostí bola vojna v roku 1812, ktorá sa stala známou ako druhá vojna za nezávislosť. Oprávnene či neoprávnene, táto vojna vstúpila do americkej histórie ako zásadný boj novozrodenej demokracie za zachovanie slobôd a potvrdenie identity voči ohrozeniu svetom zlých mocností. V knihe Vojna z roku 1812: Zabudnutý konflikt Donald R. Hickey povyberal niektoré dobové výrazy tohto ducha: „Obstáli sme v tejto výzve, samostatne, proti dobyvateľovi Európy,“ chvastal sa sudca Najvyššieho súdu Joseph Story a zástupca Snemovne reprezentantov Charles J. Ingersoll z Pennsylvánie vyhlásil: „Kto by sa necítil hrdým na to, že je Američan – zlo na nás spáchané je pomstené – naše práva uznané!“ Nie pre nič – za nič bola národná hymna odvodená z tejto vojny: „Tak musíme dobývať, lebo naša vec je spravodlivá.“ Ďalšia raná skúsenosť, ktorá tvarovala pohľad Američanov na svet, mala celkom iné smerovanie. Bolo to tzv. Druhé veľké prebudenie, náboženské oživenie v 20. a 30. rokoch 18. storočia, ktoré potvrdilo evanjelickú morálnosť a stimulovalo americké misionárske aktivity po celom svete. „Vodcovia Druhého veľkého prebudenia,“ hovorí Robert William Fogel vo svojej novej štúdii amerického reformizmu Štvrté veľké prebudenie a budúcnosť egalitariánstva, „kázali, že poslaním Američanov je vybudovať kráľovstvo Božie na zemi.“ Tieto paradigmy, odvodené jednotlivo od roku 1812 a od Veľkého prebudenia, nemožno zamieňať so známou debatou medzi realistickou a idealistickou školou v americkom politickom rozhodovaní. Sú to hlboko zakorenené postoje, vo veľkej miere mimo vedomia o ich pôvode. Po celé generácie ovládali povedomie verejnosti voči súperiacim politickým apelom a stále dávajú Američanom možnosť nazerať na ich medzinárodné prostredie dvoma takmer úplne protichodnými spôsobmi. Dve tradície vo vzťahu k vonkajšiemu svetu Podľa pohľadu z perspektívy udalostí roku 1812 je vonkajší svet večnou hrozbou, a to nielen pre hodnoty krajiny, ale aj pre jej samotnú existenciu. Tu je základ filozofie izolacionizmu: „pôvodná tradícia, ktorej majú všetky nasledovné slúžiť: sloboda doma,“ ako to nedávno naformuloval Walter A. McDoughall v diele Zasľúbená krajina, križiacky štát. Aliancie sú podozrivé v duchu prejavu Georgea Washingtona na rozlúčku (Farewell Address), najmä, ak im USA nevelia. Duch roku 1812 povzbudzuje Američanov, aby neprinášali obete, pokiaľ nie sú priamo ohrození. Na základe výhľadov v duchu Veľkého prebudenia však naopak vonkajší svet nie je ani tak hrozbou, ako poslaním, príležitosťou spasiť duchovne zaostalých cudzincov vývozom „americkej cesty“. Tento model obhajuje americké presvedčenie o vlastných hodnotách a morálnu intervenciu v medzinárodných vzťahoch. „Vlastnoručne pridelenou úlohou Ameriky vo svete je ...demokratizačná misia,“ podľa Tonyho Smitha v práci Misia Ameriky: Spojené štáty a celosvetový zápas za demokraciu v dvadsiatom storočí, alebo jednoducho „Wilsonovská vízia záchrany sveta“ – slovami McDougalla. Hoci toto národné poslanie bolo spočiatku mienené v náboženskom zmysle, postupne sa stávalo progresívne sekularizovaným v podobe križiackych ťažení za demokraciu a za to, čo sa dnes označuje ako voľný trh. V čase dvoch svetových vojen a počas studenej vojny sa tieto dve paradigmy viac-menej prelínali okolo osi spoločného predpokladu americkej nadradenosti. Pocit zápasu za prežitie v zmysle z roku 1812 sa zmiešal s duchom Veľkého prebudenia záchrany sveta pred diablom. Kagan a Kristol citujú výrok budúceho ministra obrany Jamesa Forrestala z momentu, keď USA vstúpili do druhej svetovej vojny: „Amerika musí byť dominantnou mocnosťou dvadsiateho storočia.“ Podľa Henryho Lucea, americký štát bude stavať na „medzinárodnom morálnom poriadku“. V americkom triumfalizme po studenej vojne vytvorila kombinácia paradigiem 1812 a Veľkého prebudenia nový výbuch národnej pýchy. Napríklad Joshua Muravchik nazval svoju ospravedlňujúcu históriu amerického politického vojenstva počas éry studenej vojny Vyvážanie demokracie: Naplnenie osudu Ameriky. Pozerajúc na „Pax Americana“ na základe „humánnej myšlienky obsiahnutej v americkom experimente,“ píše Muravchik, „by sme triumfovali ... ak by sme dosiahli naším modelom a naším vplyvom vizionársky cieľ vyrazený Otcami-zakladateľmi na pečať Spojených štátov: novus ordo seclorum, nový poriadok vekov.“ Ešte primeranejšie je, keď William Shawcross (v práci Zbav nás zlého: Ochrancovia mieru, bojovníci a svet nekonečného konfliktu) cituje bývalého predsedu Jednotného velenia (generálneho štábu) USA Johna Shalikashviliho ospravedlňujúceho zásah NATO mimo západnej Európy: „Toto už viac nie je svet, kde sa možno obmedziť na životne dôležité záujmy. Dnes ochraňujeme naše záujmy, keď sú ohrozené, aby sme vytvarovali prostredie s cieľom zaistiť, že to, čo sa vyvinie, bude v súlade s našimi cieľmi, a to s použitím amerických vojenských síl v situáciách, keď sú ohrozené menšie záujmy, tak, aby nenarástli.“ Tieto vety hraničia s tým, čo zosnulý senátor J. William Fullbright vo svojej knihe s rovnakým názvom označil za „aroganciu moci“. Hegemónia a jej obmedzenia Bez ohľadu na všetko toto sebavedomie, existujú vnútorné obmedzenia pre výkon globálnej hegemónie zo strany Ameriky, ktoré obhajcovia jej superveľmocenského statusu nedokážu reálne oceniť. Problém nie je materiálny, ale psychologický. Zmeny v záujmoch a postojoch americkej verejnosti podmývajú všetky hlavné elementy prvenstva tejto krajiny v moci vojenskej, ekonomickej a technologickej. Hoci o sile americkej ekonomiky sa momentálne nedá pochybovať, najmä vzhľadom na jej vedúce postavenie vo svetovom obchode a v medzinárodných finančných inštitúciách, dlhodobé hľadisko je dôvodom na znepokojenie. Američania sú posadnutí okamžitým uspokojením a koncoročnou bilanciou, čisté úspory zmizli, súkromný dlh stále narastá a požiadavky na ustavičné znižovanie daní odmietajú vziať na vedomie stále problematický verejný dlh. Chronický a narastajúci deficit zahraničného obchodu závisí od zahraničných investícii a spája sa s deindustrializáciou Ameriky, ktorá prebiehala v posledných dvoch dekádach. Tieto trendy rozhodne nie sú znakmi superveľmoci. Technologicky je budúcnosť ohrozená, pretože americkí študenti nechcú študovať ťažké predmety. Strojárske školy zapĺňajú polovicu svojich miest zahraničnými študentmi a high–tech priemysel sa zúfalo usiluje importovať zručnosti, ktoré potrebuje – čím len dodáva nerovnováhu mozgov ku chronickej nerovnováhe zahraničného obchodu. Čo je horšie, v tomto veku súťaže o technologickú nadradenosť trpia Spojené štáty tým, čo sa dá nazvať mentálnou zaostalosťou. Pop kultúra založená na zmyslovom predráždení nahrádza výsledky vo vzdelávaní. Náboženský fundamentalizmus a poverčivosť podporovaná zábavou zo strany masových médií stojí v ceste vedeckému rozmýšľaniu. Ak sa dá z tohto hľadiska očakávať zmena, je to iba smerom k novším alebo revidovaným formám mysticizmu: ľudia vedia viac o astrológii ako o astronómii. Tieto nedostatky vo vedomostiach a v postoji má na svedomí americké školstvo. Treba však povedať, že na vrchole vzdelávania absolventov na elitných univerzitách, vo vede a výskume, Ameriku ešte nik nepredčil, no základy pyramídy sú krehké. Aj na úrovni vysokých škôl sú americkí študenti známi svojou ignoranciou základnej geografie a histórie. Možno sa rozšírilo cestovanie do zahraničia, ale štúdium cudzích jazykov zaznamenalo kritický pokles. V práci Verejná mienka a americká zahraničná politika Ole R. Holsti uvádza: „Najkonzistentnejším nálezom je, že Američania sú slabo informovaní o väčšine aspektov medzinárodných vzťahov.“ Akýkoľvek máte názor na trendy v americkom vzdelávaní za posledné polstoročie, systém zlyhal v úsilí pripraviť študentov na občianstvo v superveľmoci. Existuje tu zákerná trojstranná interakcia medzi vzdelávaním, záujmami verejnosti a médiami. Záujem utlmuje nedostatok vzdelania o svete. Okrem momentálnych kríz a senzácií sa médiá stránia toho, o čo nemá verejnosť dostatok záujmu – aby ste si uvedomili túto skutočnosť, stačí, ak si prezriete titulnú stránku ktoréhokoľvek malomestského denníka. Samozrejme, tak ako vo vzdelaní, existujú aj tu výnimky, ale príjem mediálnych informácií zo strany väčšiny Američanov ešte viac rozmazáva ich chápanie medzinárodných vzťahov a ich záujem vyprcháva. Američania sa stali národom pohodlnosti, dokonca bezmyšlienkovitosti, seba-rozmaznávania. Prešli sme dlhú cestu od oného výroku Johna Kennedyho „zaplať akúkoľvek cenu ... pýtaj sa, čo môžeš urobiť pre svoju krajinu“. Seba-rozmaznávanie a globálna moc Protiklad medzi seba-rozmaznávaním a globálnou mocou najjasnejšie vidieť v novom americkom postoji voči vojenským zásahom. Američania, ako ich vnímajú ich politickí lídri, nie sú ochotní podporiť akúkoľvek zámorskú projekciu národnej moci, ktorá by zahŕňala smrť vojakov. Ľudia stále nazerajú na svoju armádu ako na povolaných občanov, a nie ako na profesionálov, ktorí sú platení za riskovanie vlastného života. Televízne spoločnosti vysielajú požiadavky, aby Amerika niečo urobila v prípade každého vnútroštátneho konfliktu kdekoľvek na svete (novodobý výraz paradigmy Veľkého prebudenia), ale súčasne priniesli pohodlnej a riziká odmietajúcej populácii hrôzy vojny až do najmenších podrobností priamo domov. Vojna v Perzskom zálive, prísne cenzurovaná armádou – hoci technická nadradenosť aliancie vedenej Spojenými štátmi urobila z porážky Saddáma Husajna prechádzku – je posledným skutočným vojenským konfliktom, do ktorého sa USA zaangažovali dobrovoľne. Potom prišiel somálsky debakel a post-somálsky syndróm, keď televízia ukázala niekoľko tiel Američanov, vlečených po uliciach Mogadiša, čo dodalo pre americkú verejnosť trpkú príchuť akejkoľvek ozbrojenej intervencii. Výnimočne opatrné vedenie zásahu NATO v Kosove tak, aby nijaký Američan nebol v boji ani škrabnutý, to len potvrdzuje. Tento strach z bojovania sa objavil na základe demografických zmien v modernej priemyselnej spoločnosti, ako na to zvlášť upozornil Edward Luttwak. Rodiny už dnes nie sú dosť veľké nato, aby akceptovali riziko, že ich synov zabijú. Zahrnutie žien do výkonu všetkých úloh v ozbrojených silách spôsobilo, že plné nasadenie vojenských jednotiek v skutočnej bitke je dnes ešte problematickejšie. Americká superveľmoc v podstate vylúčila použitie vlastnej armády na výkon tejto moci, pokiaľ použitie sily nemožno dezinfikovať technologickými prostriedkami. Spojené štáty ako jediná superveľmoc predpokladajú, že sú globálnym lídrom. Američania sú ešte stále povzbudzovaní vo svojej samoľúbosti, že vedú svet vo všetkých oblastiach, ktoré sú drahé americkej tradícii (akokoľvek nekonzistentne) – v demokracii a prosperite, spiritualite a morálke, vo vede a technológii. V skutočnosti, vo všetkých merateľných indikátoroch politického a materiálneho pokroku ich už dohonila západná Európa, takisto aj Japonsko, ba Škandinávia ich už predbehla. Čo sa týka novších cieľov definovaných revolúciou v šesťdesiatych rokoch, najmä tolerancie etnickej rozmanitosti a rovnosti žien, Spojené štáty prevzali vedenie, ale Európa ich už opäť dohonila. Vo vzbure mladých proti autorite odborníkov a vychovávateľov Európa ukázala cestu povstaním v roku 1968. Toto hnutie však v Amerike zašlo omnoho ďalej, čo malo rušivé následky pre národný vzdelávací systém a jeho konkurencieschopnosť na trhu vedomostí. Americkým hlavným exportom, hneď po obilí a lietadlách, je masová kultúra – komodita, ktorú politické elity na celom svete považujú za poburujúcu. A v oblasti základných ukazovateľov spoločenského zdravia – v zločinnosti, očakávanej dĺžke života a detskej chudobe – Spojené štáty vyslovene zaostávajú za inými priemyselnými krajinami, a to vďaka neschopnosti riešiť problémy nerovnosti v modernej ekonomike. Republikánsky unilateralizmus Na pozadí zmenšujúcej sa mocenskej základne doma sa na konci studenej vojny otvorili staré rozpory v politickej duši národa. Je tu nový konflikt medzi dvoma spomínanými paradigmami o vonkajšom svete, ktorý korešponduje s rozdelením národa v tridsiatych rokoch, keď spoločnosť bola polarizovaná izolacionistickým táborom na jednej strane a intervencionistami na strane druhej. Odlišnosť súčasnej situácie spočíva v tom, že štát už nemanévruje len v multipolárnom prostredí, ale disponuje mocou superveľmoci, bez ohľadu na to, ku ktorej paradigme sa prikloní. Pod vplyvom predpokladov paradigmy 1812, opevnení novou mocou Ameriky, republikáni teraz inklinujú k globálnemu unilateralizmu – nech sa nik neopováži hovoriť nám, čo robiť, zatiaľ čo my povieme každému inému, čo má robiť. Ako zdôraznila poradkyňa Georgea W. Busha pre zahraničnú politiku Condoleeza Riceová vo vydaní Foreign Affairs na január a február, republikánska administratíva chce ukončiť wilsonovský idealizmus a postaviť národný záujem pred akýkoľvek humanitárny záujem či pred medzinárodné spoločenstvo. Nedefinujú pojem národný záujem, pretože, aby sme to povedali hrubo, národný záujem sa obmedzuje na vytvorenie bezpečného sveta pre nadnárodné spoločnosti. Mimo sveta ekonomických korporácií reči o „národnom záujme“ neodrážajú svetové vodcovstvo, ale odhodlanie použiť status Ameriky ako superveľmoci na obrnenie národa pred zvyškom sveta. Hľadajúc bezpečnosť za jadrovým štítom, prívrženci paradigmy z roku 1812 zašli minulý rok tak ďaleko, že odmietli Všeobecnú zmluvu o zákaze jadrových testov, veriac, že Amerika si môže udržať technologické vedenie v zbrojení. Krátko potom Konferencia Stanleyho nadácie o otázkach OSN varovala, že „narastajúci príklon USA k unilateralizmu redukuje efektívnosť multilaterálnych organizácií“. Áno, a to rozhodným spôsobom. Zástancovia paradigmy 1812 vždy prechovávali hlbokú antipatiu voči OSN a akémukoľvek náznaku medzinárodnej autority, ktorej by sa USA museli podriadiť. Blokujú spätné platby členských poplatkov, ktoré USA dlhujú OSN, hoci sú ochotní investovať neobmedzene veľké sumy na udržanie vojenskej moci. Sťažujú sa na podporu medzinárodných mierových operácií, hoci to je jeden spôsob, akým by USA skutočne mohli hrať úlohu superveľmoci a zároveň by sa tak minimalizovalo riziko amerických obetí na životoch. V apríli minulého roka Snemovňa reprezentantov len slabo odporovala nasadeniu amerických síl v Kosove. Keď však necháme hovoriť prívržencov paradigmy 1812, dozvieme sa niečo iné. Riceová sa sťažovala, že „administratíva ... nebola, aspoň na začiatku, naklonená rozhodnému použitiu sily“. Demokratický misionarizmus Demokrati zostávajú citlivejší na misiu v duchu Veľkého prebudenia a voči politike rovnováhy – spolupracujme na riešení svetových problémov, pokiaľ uznáte našu vedúcu úlohu. Stres z prezidentskej kampane, ťahal každého bližšie k princípu vojenskej moci ako garantovi bezpečnosti a spokojnosti Ameriky. Tak sa demokrati ocitli v spore, či súťažiť s republikánskym militarizmom alebo brániť racionálny svetonázor. Či už sa priklonia k paradigme 1812 alebo k paradigme Veľkého prebudenia, Američania sa len ťažko dokážu vcítiť do postavenia iných národov. Tí, čo sú oddaní myšlienke vojenskej bezpečnosti, nedokážu pochopiť, že americká mocenská prevaha by sa mohla javiť Rusku alebo Číne nie ako defenzívna, ale ako potenciálne ofenzívna. Prívrženci sekularizovaného Veľkého prebudenia nemôžu porozumieť odsúdeniu, s akým sa v zahraničí stretáva americké zaujatie pozície morálnej nadradenosti, hoci Spojené štáty by nikdy neprijali podobné misie náboženského či politického povznesenia z inej strany – len si všimnime odmietnutie marxizmu. Kedysi, v 19. storočí, najrevolučnejšia krajina na svete sa o storočie neskôr stala tou najkontrarevolučnejšou. Napriek všetkým prejavom o spojencoch a spolupráci, Američania odmietajú prijať plnú reciprocitu zodpovednosti a záväzkov. Hoci od Norimberského procesu boli USA energickým obhajcom medzinárodnej spravodlivosti, americká vláda odmieta akúkoľvek jurisdikciu nad vlastnými vojenskými silami zo strany medzinárodných súdnych orgánov. Netreba hovoriť, že americké sily nikdy nebudú operovať pod cudzím velením. A naozaj, prešľapom v začiatkoch aliančnej politiky počas studenej vojny bola neochota USA súhlasiť s rotáciou vojenského velenia NATO a dať Francúzom šancu nasledovať na poste uvoľnenom generálom Dwightom D. Eisenhowerom. Hviezdne vojny II Všetky rozpory v americkom postoji navonok sa prejavujú v tzv. pláne národnej raketovej obrany (NMD – National Missile Defense) alebo v „Hviezdnych vojnách II.“ Toto vzkriesenie hviezdneho sna Ronalda Reagana uchopili republikáni, podporovaní zbrojárskou loby, aby zahanbili demokratov. Na udržanie svojich pravicových prívržencov sa Clintonova administratíva cítila povinná pokračovať s vlastnou verziou tejto schémy, bez ohľadu na pochybnosti o jej nákladnosti a efektivite. Zdá sa, že psychika národa nedokáže žiť bez náhrady za studenú vojnu. NMD je dokonalým stelesnením paradigmy 1812. Napokon je to projekt na obranu, na odstrašenie násilníckych štátov, ktoré sa vhodne vynorili, aby zaujali miesto sovietskeho postrachu. Je to národný plán, lebo sa usiluje v prvom rade o ochranu Spojených štátov. Je raketový, lebo sa odvoláva na technologickú prevahu, aby zaručil bezpečnosť Ameriky proti zlým silám, ktoré číhajú „tam vonku“ (a konšpirujú s cieľom zničiť USA) bez ohľadu na výhodu dvoch oceánov, ktoré ju ohraničujú, a na jej obrovskú schopnosť predchádzať útokom a schopnosť odvety. Zámotok zázračnej technológie, ktorým sa chcú Američania obklopiť, údajne postačí nato, aby ich zaštítil pred násilníckymi diablami a dovolil lídrom oboch strán prejaviť maximum tvrdosti voči cudzincom bez rizika preliatia krvi jediného amerického vojaka. Prečo by sa niekto z týchto zanedbateľných protivníkov odvážil na samovražedný útok nukleárnymi zbraňami na Spojené štáty, ak by kedy vôbec mohol, na to dosiaľ nik neprišiel. Zdá sa, že Ameriku poháňa psychológia fixácie, spojená s „preháňaním hrozieb“, ako to analyzoval Robert H. Johnson (Nepravdepodobné nebezpečenstvo: Americká koncepcia hrozby počas studenej vojny a po nej). Údajne násilnícke štáty sú všetky slabé, väčšinou sú to moslimské štáty, čo iritujú USA kvôli úspešným prejavom odporu v minulosti, a tak s nimi treba zaobchádzať ako s nepriateľmi na smrť. „Násilnícke štáty,“ povedala ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová pred troma rokmi, „sú tam vonku a ich jediným cieľom je zničiť... medzinárodný systém.“ Condoleeza Riceová sa úplne absurdne obáva, že „fundamentalistický islam“ by sa pokúsil rozložiť celý „medzinárodný systém založený na trhu a demokracii“. Panika z násilníckych štátov odzrkadľuje paradigmu 1812 a jej fungovanie v americkom myslení. Ak by bol jadrový útok takýmto štátom skutočným nebezpečenstvom, bolo by logické získať širokú medzinárodnú podporu. Ale pokiaľ súčasná prezidentská kampaň nástojí na rozšírení rozsahu raketovej obrany na amerických skeptických spojencov, celá schéma bola zatiaľ načrtnutá výlučne na americké pomery. Otázka, či NMD bude fungovať, či pri značnej predstavivosti ospravedlní svoju nákladnosť, aspoň o niečo viac než jej predchodca Strategická obranná iniciatíva – Hviezdne vojny, nie je taká dôležitá ako politické a ekonomické záujmy, ktorým sa slúži už len pokusom o jej vytvorenie. Skutočnosť, že by NMD porušila zmluvy o kontrole zbrojenia s Ruskom, antagonizovala Čínu a vytvorila napätie vo vzťahoch s európskymi spojencami, prívržencom paradigmy 1812 neprekáža. Sú unavení zo zmierovania spojencov a vyrovnávania sa so zmluvnými obmedzeniami limitujúcimi americkú schopnosť sebaobrany. Ešte primeranejšie to ukázal Washington Post (4. jún 2000) – NMD bol energicky propagovaný tými istými priemyselnými koncernami, ktoré by získali hlavný podiel zo štátnej objednávky, ak by sa tento systém vybudoval. Rozšírenie NATO bolo poháňané tými istými činiteľmi – americké zbrane a lietadlá mohli byť predané novým členským štátom vo východnej Európe a zaplatili za ne v konečnom dôsledku americkí daňoví poplatníci. Na vládnej úrovni je málo odporu voči takýmto tlakom, ak si uvedomíme, že je tu politicky daná potreba prejavovať tvrdý postoj voči zahraničným nepriateľom. Ekonomické a politické záujmy do seba pekne zapadajú. Superveľmoc nemá absolútnu moc, bez ohľadu na triumfalistov, a nebude trvať naveky, ak už len kvôli potenciálu iných veľkých krajín skombinovať svoju demografickú váhu s vojenským know-how a vytvárať aliancie. Spojené štáty nemôžu donekonečna fungovať ako svetový policajt, dokonca ani ako „zdráhavý šerif,“ ako to vyjadril Richard Haas vo svojej novej knihe s týmto názvom. Amerika ani nemôže používať svoju moc na uvalenie vlastných záujmov na iných, bez toho, že by to nevyvolalo širokú reakciu proti americkej hegemónii. Na druhej strane, keď sa superveľmoc začne správať akoby bola osamotenou pevnosťou v obliehaní zo strany zvyšku sveta, jej podozrenia sa môžu stať samosplniteľným proroctvom. Budúcnosť skrýva nepredpovedateľné riziká, lebo svet pomaly začína vidieť, že americká superveľmoc nemá ani politickú vôľu, ani psychologickú vytrvalosť, aby si udržala úlohu, do ktorej ju obsadili.
