Dráma na 88. kilometri

Od tragickej Dubčekovej smrti uplynulo desať rokov. Na tento okamih si spomínam, akoby sa stal len včera. Prvého septembra 1992 televízne i rozhlasové stanice priniesli v popoludňajších hodinách správu, že auto s Alexandrom Dubčekom havarovalo blízko českého Humpolca. Politik utrpel viaceré zranenia a previezli ho do pražskej nemocnice Na Homolke. V tom čase som pôsobila ako šéfredaktorka mesačníka Daniela a správa mnou veľmi otriasla. Prečo? V lete 1968 som sa ako jedna z mála novinárov dostala do Dubčekovej rodiny, napísala o stretnutí reportáž, ktorá vyšla koncom augusta 1968. Po Novembri 89 sme spolu s Jozefom Sitkom pripravili prvý rozhovor s Alexandrom Dubčekom, už ako s predsedom Federálneho zhromaždenia vo vtedajšom Československu, ktorý vyšiel v marci 1990 v Nedeľnej Pravde a v prvom nezávislom týždenníku Slobodný piatok. Deň čo deň som sledovala spravodajstvo ohľadom zdravotného stavu človeka, ktorého som si, a nielen ja, nesmierne vážila, a verila som, zrejme tak ako väčšina niekdajšieho Československa, že Alexander Dubček autohaváriu prežije, že sa, povestný svojím zdatným fyzickým fondom, zo zranení vystrábi. Mýliť sa je, žiaľ, ľudské. Siedmeho novembra 1992 agentúry na celom svete oznámili, že Alexander Dubček skonal. Tá kniha už mala byť dávno napísaná Do Bratislavy sa poschádzali novinári z celého sveta. Vedelo sa totiž, že pohreb bude v hlavnom meste Slovenska. K nám do redakcie vtedy kolegyňa priviedla mladú francúzsku novinárku z parížskeho rozhlasu. Urobila so mnou rozhovor, lebo sa dozvedela, že som politika poznala ešte z mladosti. „Neboli ste do neho zaľúbená?” spýtala sa mladá Francoise zvedavo. Jej otázka ma prekvapila. „Nie, vlastne si myslím, že všetky mladé novinárky ho v tom čase mali rady, no skôr išlo o úctu k slušnému politikovi, ktorý sa tu zrazu objavil a správal sa k ľuďom milo, nie ako niekdajší činovníci.“ Keď som mladej Francúzke povedala, že už dlhšie nosím v hlave myšlienku na knihu o Dubčekovi, v ktorej sa jeho príbuzní a priatelia rozhovorili na tému – dvadsať rokov prenasledovania nielen jeho, ale celej rodiny – mladá kolegyňa na mňa prísne pozrela a vyriekla: „Tá kniha už mala byť dávno napísaná.“ Tak vlastne vznikla moja prvá kniha o Alexandrovi Dubčekovi s príznačným názvom Dubček známy neznámy, ktorá vyšla necelý rok po tragickom úmrtí. Neskôr ju preložili do viacerých jazykov, dokonca mi ako jedinej Slovenke vyšla aj v írskom jazyku v Dubline. Ale vrátim sa ešte k tomu osudnému dňu, k 1. septembru 1992. V to ráno krátko po siedmej hodine zastavuje pred domom Alexandra Dubčeka na Mišíkovej ulici v Bratislave modré BMW, ktoré šoféruje tridsaťsedemročný vodič Ján Rezník, príslušník federálneho ministerstva vnútra. Nie je už vo svojom fachu nijaký nováčik, vozil aj iných, medziiným aj Rudolfa Filkusa, prvého podpredsedu federálnej vlády, ktorý sa ho však čoskoro vzdal pre jeho riskantnú jazdu. „Vyprevadil som otca pred dom,“ spomína po rokoch prostredný Dubčekov syn, ekonóm Peter, ktorý bol v tom čase ešte slobodný a žil spolu s rodičmi v dome na Mišíkovej ulici, vlastne vtedy už len s otcom, lebo matka rok predtým zomrela. „Odprevádzal som ho spolu so psom Luxom, niekdajším matkiným psíkom. Ani vo sne mi nezišlo na um, že sa môže stať niečo zlé,“ spomína. „Správu o autohavárii mi telefonovali veľmi opatrne, akože otec leží v pražskej nemocnici, ale že všetko bude v poriadku,“ končí Peter. On jediný z troch Dubčekových synov nemal v tom čase rodinu a po otcovej smrti zostal v dome sám. Nemožno sa čudovať, že situáciu tak zle prežíval, prestal spávať, fajčil cigaretu za cigaretou a myslím si, že až stretnutie s jeho terajšou manželkou Marikou ho postavilo ako tak na nohy. Havária najbezpečnejšieho auta na svete Pokračujme však ešte oným osudným dňom. Deň predtým bol Alexander Dubček spoločne s podpredsedami SDSS Jaroslavom Volfom a Lubomírom Bystrickým v Brne. Svietilo slnko, bola priam páľava, no prvého septembra ešte v noci začalo pršať a cesta bola zrejme šmykľavá. Palubné hodiny v aute ukazujú štvrť na desať. Šofér zapína stierače, lebo dážď sa zase prihlásil. Alexander Dubček sedí vzadu, hoci inokedy zvykol sedávať vedľa šoféra, keďže rád s ľuďmi komunikuje, no v ten deň na zadnom sedadle študuje materiály, ktoré sa chystá predložiť vo Federálnom zhromaždení. Netuší, že sa blíži osudný 88. kilometer diaľnice. Tu auto s obrovskou silou vyletí z vozovky, v daždi zaniká zvuk trieštiaceho sa skla a plechu. Palubné hodiny sa zastavili na 9:25. Náraz a poslanec sa aj s kufríkom a dokumentmi ocitá mimo auta, pričom zadná časť karosérie zostáva trčať dohora. Čo hovorí úradná správa? „Keď na miesto havárie prvého septembra 1992 prišla záchranná služba z blízkeho Humpolca, našla ležať A. Dubčeka desať metrov pred autom v smere jazdy. Predné i zadné sklá auta neboli rozbité, dvere pri vodičovi a takisto zadné dvere boli otvorené...“ Dosť zvláštna situácia, keďže špecialisti pokladajú práve BMW za jedno z najbezpečnejších áut na svete, dokonca vylučujú, aby sa dvere počas autohavárie otvorili. „A to aj v prípade, ak vozidlo narazí čelne, bokom, alebo rotuje okolo vertikálnej či horizontálnej osi,“ čítam v českej tlači vyjadrenie špecialistu na tento typ vozidiel Ing. Eberharda Prescheho z Mníchova. Prečo Praha a nie Brno? Samozrejme, že sa vynárajú otázky. Ako sa Dubček dostal z auta von? Ako vlastne utrpel zranenia chrbtice a prečo dvere, oboje, boli otvorené? Po správe o havárii však všetci – rodina i predstavitelia SDSS, v ktorej Alexander Dubček v tom čase pôsobil ako predseda, dúfajú, že vyzdravie a aj z toho dôvodu do vyšetrovania havárie nezasahujú. Zaujíma ich len a len osud otca, starého otca, priateľa a politika, ktorého pozná celý svet. Prečo vlastne Alexandra Dubčeka previezli do pražskej nemocnice Na Homolke, keď aj laici vedia, že Brno má chýrne špecializované pracovisko práve na poúrazové stavy, navyše, keď sa autohavária stala medzi Brnom a Prahou? „Pokiaľ ide o liečbu, nebol som s ňou spokojný,“ spomína najstarší Dubčekov syn, chirurg Pavol, ktorý prišiel do Prahy hneď po autohavárii, „a nebol som spokojný ani s faktom, že otca previezli Na homolku. V Brne totiž majú tradíciu, čo sa týka operácií aj tých najťažších prípadov a brnianski špecialisti boli ochotní otca liečiť radikálnym spôsobom, teda operovať ho.“ Naskytá sa otázka, že ak by Alexandrovi Dubčekovi boli pomohli, aká by bola jeho ďalšia prognóza, keďže mal porušenú miechu? „Myslím si, že by nebol mohol chodiť, no koľko schopných ľudí je pripútaných na invalidný vozík a napriek tomu sú aktívni. Pri rehabilitácii takýchto pacientov je dôležitý dobrý fyzický fond, silné ruky. A otec mal jedno i druhé. Na rozdiel od obéznych ľudí alebo tých, čo majú ochabnuté svalstvo, otec mal veľkú silu, navyše bol štíhly.“ Lekár Pavol, ktorý má, mimochodom, dve atestácie z chirurgie, chodil do Prahy každý druhý deň. Otec s ním i s najmladším synom Milanom, ktorý v tom čase pôsobil v Prahe na ministerstve zahraničných vecí, vždy čulo komunikoval. Nekrológ od Hrabala Ešte i teraz, po desiatich rokoch od otcovho úmrtia, sa najmladšiemu synovi Milanovi zachveje hlas, keď si na tie dni spomína: „Bol som s otcom v stálom kontakte, dokonca som si preložil drobnú operáciu z Bratislavy do Prahy, aby som mohol byť pri ňom. Jeho smrť ma ťažko zasiahla....“ Najmladší syn spomína aj na priateľov, ktorí prišli za otcom, hoci na „áro“ sa dá ťažko dostať. „Nechýbal medzi nimi napríklad pán Caffeo, u ktorého otec prežil poslednú dovolenku v Taliansku už bez matky. Otca som odprevadil aj na jeho poslednej ceste z Prahy do Bratislavy.“ Téma otec a jeho tragické úmrtie je pre najmladšieho syna stále veľmi bolestná. „Viete, po otcovej smrti som si veľmi vážil úprimné výpovede jednotlivých ľudí o otcovi. Aj počas amerického pobytu, keď som pôsobil v OSN, sa mnohí diplomati vyznali, ako vysoko si cenili stretnutia s mojím otcom, akým idolom bol pre nich počas vysokoškolského štúdia. O to viac ma potom mrzí, ak sa u nás doma, ale i v susedných Čechách, ozývajú hlasy, ktoré význam roku 1968, nadšenie a úprimnosť drvivej väčšiny obyvateľstva z reformy, na čele ktorej stál môj otec, chcú spochybniť či nebodaj prekrútiť. Našťastie, sú to hlasy ojedinelé.“ Mimoriadne silne na neho zapôsobil nekrológ spisovateľa Hrabala k otcovmu úmrtiu. Po návrate z USA ho vyhľadal v krčmičke U zlatého tigra, aby sa mu poďakoval. Hrabal mu s typickým úsmevom povedal: „Ale jsem to hezky napsal, viď?“ Irónia osudu, že Bohumil Hrabal, báječný spisovateľ a človek, neskôr dopil svoj kalich takisto Na Homolke. Išlo skutočne o nehodu Vráťme sa však zasa do obdobia spred desiatich rokov, keď bola rakva s pozostatkami Alexandra Dubčeka vystavená v budove Slovenského národného divadla a aj napriek dažďu a silnému vetru stál okolo divadla dlhočizný rad ľudí – aj s barlou, aj s dieťaťom v náručí, aby sa mohli pokloniť pamiatke politika, ktorého si nielenže vážili, ale aj mali úprimne radi. V deň pohrebu počasie rovnako nežičilo. Truhla nášho politika putuje k manželke, ktorá v Slávičom údolí už leží rok. Mimochodom, počas tých nešťastných dvadsiatich rokov, keď ich dom strážili vo dne v noci príslušníci ŠtB, sa chorá Anna Dubčeková nemohla dostať na liečenie len preto, že sa volala tak, ako sa volala. A zatiaľ, čo jeho najstarší synovia už študovali na vysokej škole, najmladšiemu Milanovi trvalo sedem rokov, pokým sa na vysokú dostal. Nenašiel sa totiž odvážlivec, ktorý by mu dal posudok. „Obaja Dubčekovi synovia už majú vysokú školu, tretí študovať nebude,“ bolo neraz počuť najvyššieho straníckeho bossa pri rôznych príležitostiach. A čo sa stalo s autonehodou, presnejšie s jej vyšetrovaním? Prípadom sa zaoberal právnik L. Lexa, vtedajší člen Ústrednej rady SDSS, ktorý na súde zastupoval rodinu a sociálnu demokraciu. Pojednávanie sa konalo na Vojenskom súde v Českých Budějoviciach. V roku 2000 uzavrelo ministerstvo vnútra vyšetrovanie autohavárie - išlo skutočne o autonehodu. Stále však ostáva viacero otáznikov. Napríklad, kde sa stratila Dubčekova aktovka, ktorú vodič Rezník odovzdal komusi z vyšetrovacej komisie? Nevie sa o nej nič a ani o tom, čo obsahovala. Politik s ľudskou tvárou Keď vkročíme do cintorína v Slávičom údolí, hneď blízko vchodu nás víta náhrobník Alexandra Dubčeka. Zhotovil ho jeho blízky priateľ, akademický sochár Teodor Baník, ktorý pri príležitosti Dubčekovej šesťdesiatky zhotovil aj prekrásnu bustu. Na margo zhotovenia pamätníka povedal: „V náhrobníku som chcel vyjadriť tri veci. V portréte jeho vlastnosti, charakter a ľudskú stránku jeho osoby. Druhým akcentom je fakt, že tu leží aj jeho manželka, ktorá mu bola po celé roky morálnou oporou a do tretice je tam citát, ktorý som vybral z roku 1968 – Nezahynie národ, ktorý sa dokáže riadiť tak svojím rozumom, ako aj svojím svedomím.“ Náhrobník odhalili v roku 1994, o pár rokov neskôr pribudol pamätník aj na 88. kilometri diaľnice, kde sa tragédia odohrala. Opäť ho zhotovil Teodor Baník spolu s architektom Granecom. Vlani by sa bol Alexander Dubček dožil osemdesiatich rokov. Pri tejto príležitosti zorganizovala Spoločnosť A. Dubčeka, ktorej prezidentom je práve syn Pavol, veľkolepé podujatie. V deň nedožitého výročia pomenovali námestie pred budovou Národnej rady SR na hradnom kopci Námestím Alexandra Dubčeka. V auguste tohto roku tu zase odhalili bustu od akademickej sochárky Ľ. Cvengrošovej. Nezaškodí si pripomenúť slová, ktoré tu vlani vyslovil vtedajší český premiér Miloš Zeman: „Prišiel som do Bratislavy vzdať úctu najväčšiemu synovi slovenského národa, klaniam sa jeho mravným a ľudským kvalitám a želám si, aby Slovenská republika, ale i naša, mali čo najviac politikov s ľudskou tvárou.“