Drahá pani profesorka a jej študenti

Sme perspektívni mladí ľudia, a preto si nedáme budúcnosť pokaziť jednou maturitnou písomkou z matematiky. Veď matematiku aj
Počet zobrazení: 1488

Sme perspektívni mladí ľudia, a preto si nedáme budúcnosť pokaziť jednou maturitnou písomkou z matematiky. Veď matematiku aj tak nik z nás nechce študovať. Načo je dobrá, keď ju už nikdy v živote nebudeme potrebovať... Rodičia a učitelia, spoznávate argumenty našich detí, argumenty nás samotných, keď sme boli v ich veku a bojovali s veternými mlynmi existujúceho školského systému písomných maturitných skúšok. Pravda je, že dejiny dali našim oprávneným požiadavkám za pravdu a dnes už adepti diplomacie či filológie nemusia povinne vykonávať maturitné skúšky z matematiky. Nebolo tomu však tak v roku 1983, keď vznikla hra Ľudmily Razumovskej Drahá pani profesorka. Zápletka hry je veľmi jednoduchá a pravdepodobne aj všeobecne známa, mali sme ju možnosť vidieť vo viacerých divadelných naštudovaniach, dokonca aj v televíznom pondelkovom bloku z Bratislavy. Štvorica študentov maturitného ročníka sa teda rozhodne vymámiť od svojej profesorky matematiky kľúč od trezoru, v ktorom sú písomné práce, aby si mohli zlepšiť šance dostať sa na vysokú školu. Osamelú postaršiu dámu treba najprv rozcítiť a rozveseliť pesničkami z mladosti, preto študenti využijú na návštevu jej sviatok. Nehrajú samých seba Maturanti hrajú maturantov. Na prvý pohľad ideálna východisková situácia pre kvalitnú inscenáciu. Inscenácii ani jej hereckej zložke nestačí zhoda životnej situácie dramatických postáv so skutočným položením hercov. Túto starú pravdu v uvažovaní o divadle ešte z obdobia osvietenstva si nástojčivo uvedomujeme počas predstavenia. Na javisku vidíme mladých ľudí, ktorí hrajú svojich vrstovníkov, ale zároveň cítime, že všetko, čo nám vo svojej hereckej tvorbe ponúkajú, je súčasťou divadelného sveta inscenácie. Vidíme, že pohyby, gestá, či pohľady sú určené buď divákom, alebo hereckým postavám inscenácie, s veľkým uspokojením sa nám nepodarí nájsť miesto, kde by žart, gag alebo pohľad smeroval hercovi, kolegovi, spolužiakovi. Mladí herci na javisku podávajú dôkaz skutočne profesionálnej disciplinovanosti a sebakontroly. V mnohom im pomáha text hry, ktorý upravoval celý kolektív tvorcov, bez viditeľných dramaturgických zásahov rozzúrených ochrancov čistoty spisovného jazyka, a to je jeden z faktorov, ktorý dodáva inscenácii punc reality a vierohodnosti. Dramaturgické úpravy v texte nekopírujú bežný jazyk mladých, vytvárajú len akýsi obraz, navodzujú dojem tohto subštandardu, ktorý sa stáva iba ozvláštnením „slušného“ jazyka na dramaticky vypätých miestach so znásobeným divadelným účinkom. Šaty robia postavu Postavy hry sú realistickými charaktermi zhusťujúcimi psychické vlastnosti určitého razenia do vyhranenej a čistej osobnosti. Tak sa v inscenácii stretávame so síce chudobnou, ale čestnou profesorkou matematiky v podaní Evy Matejkovej, ktorá trpí pri poznaní cynizmu a morbídneho pragmatizmu mladej generácie, nemieni sa však za žiadnu cenu vzdať svojich ideálov a morálnych hodnôt. Eva Matejková dala svojej postave krehkosť životom skúšanej ženy, ktorá hoci fyzicky slabá, dokáže sa, i za cenu úplného vyčerpania, vzoprieť a zvnútra načerpať silu na znovunastolenie poriadku. Petra Vajdová v postave Oľgy stvárňuje študentku oslepenú leskom limuzín a vidinou lepšieho a kvalitnejšieho, hlavne však bohatšieho, života v dospelosti. Jej postava neustále zvádza boj medzi tým, čo pociťuje ako morálne správne, a možnosťou za každú cenu dosiahnuť svoj cieľ. Tento rozpor prezrádza jej mimika od rozcítenej ľútosti, či neistej vyplašenosti, po kamennú odhodlanosť. Hereckej postave Oľgy by možno trošku pomohol náznak zlého finančného zázemia rodiny bez otca v herečkinom kostýme. O jej spoločenskom postavení sa dozvedáme iba z dialógov, herečka nám však musí prácne vysvetľovať a hrať to, čo by jednoducho naznačil jediný výrazne secondhandový prvok v oblečení, ten by dokonca mohol herečke pomôcť jednoduchšie vyjadriť túžbu postavy postúpiť na spoločenskom rebríčku. Kostýmy chlapcov - študentov priliehavejšie znázorňujú ich sociálny pôvod: Viktor – syn generálneho riaditeľa Zeleniny v koženej bunde a flanelovej košeli, Vlado budúci diplomat bohatých rodičov v obleku moderného strihu a intelektuálsky synček vysokoškolského učiteľa Peter v obleku spred niekoľkých rokov s nemodernou tenkou kravatou. Herci charakterizačné prednosti svojich kostýmov efektívne využívajú na dotvorenie postavy, čo sa Petre Vajdovej nepodarilo pre to, že jej kostým je priveľmi uhladený, jednoznačný, nedramatický. Jakub Gogál vo svojej postave Viktora zvýraznil komediálnu stránku zlého žiaka, nevypočítavého, priamočiareho prostáčika, ktorý sa nechá ovládať, lebo si myslí, že manipulátor musí byť zákonite múdrejší. Z Gogálovho herectva prýšti radosť z hrania, prirodzený cit pre publikum a pohyb po javisku a viditeľná snaha dotvárať už naskúšanú postavu. Marek Kundlák v postave budúceho diplomata Vlada vsadil na necitlivú a nadradenú stránku svojej postavy, ktorá sa bráni pripustiť, že jej spôsob myslenia a nazerania na svet by niečo mohlo spochybniť. Práve týmto si jeho postava získava obdiv u divákov, ktorí vidia kúsok pravdy v názore postáv, že „človek musí byť sviňa, aby sa mal dobre“. Túto postavu by obohatil menší náznak nejednoznačnosti – trošku ľudského citu, alebo precízne vyhraný náznak pochybnosti, ktorý by v zápätí mohol vystriedať ďalší diabolský plán, ako zmanipulovať myslenie profesorky. Nervózny a nesebavedomý Peter Mira Beňuša je vo svojej nesamostatnosti a nerozhodnosti dôsledný. Slabošstvo prejavuje nervnými pohybmi rúk a nôh, doslova cítime, že sa mu potia ruky, hoci tomu nič nenaznačuje. Miro Beňuš nemá dôvod na to, aby svoje pôsobenie na javisku neustále sledoval. Možno by bol uvoľnenejší, keby jeho vnútorná herecká kontrola trošku podľahla korupčným tlakom radosti a uspokojenia z hereckej tvorby. Hereckému kolektívu inscenácie sa podarila na slovenské pomery nevídaná vec: zapojiť divákov a vyprovokovať ich reakciu. Každá z postáv si svojou nenútenosťou a dôslednou charakterizáciou vynucuje sympatie, či nesympatie divákov, ktorí sa neostýchajú svoj vzťah k nim prejaviť nahlas. A to je jednoznačné ocenenie. Realistická realita nie je skutočnosť Režisérka Marta Gogálová pristúpila k inscenácii a hercom s otvoreným vítajúcim náručím a do centra svojho záujmu umiestnila práve herca. Štruktúre hereckých charakterov prispôsobila scénografiu i kostýmy. Všetko je akoby destilovanou skutočnosťou, ktorú každý rozpozná a stotožní so svojou zovšeobecnenou skúsenosťou. Tak ako postavy boli jednoznačne vyhranené charaktery, nie však naturalistické kópie, aj scéna je napodobeninou chudobnej obývačky so starým nábytkom, obrovskými, nemotornými kreslami a divánom, ktorú imaginárna stena so skutočnými dverami zo zbúraného domu oddeľuje od stroho zariadenej kuchyne s kredencom, stolom a stoličkami na ľavej strane javiska. Interiér profesorkinho bytu dopĺňa kúpeľňa oddelená závesom za kuchyňou a vstupná hala so schodmi. Marta Gogálová zbytočne nekomplikovala inscenáciu ťaživými symbolmi hľadania kľúča k lepšiemu životu, ale z ponúkaných možností si vybrala hercom bližšiu a divácky stráviteľnejšiu cestu, ktorá kladie dôraz na prítomnosť neadekvátneho násilia a brutality medzi ľuďmi. Obsadenie bytu profesorky a študentské obliehanie zostáva bez režisérkinho komentára, necháva priestor hercom, ktorí sami navodzujú atmosféru pre divákov, aby si sami urobili vlastný úsudok. Takýmto spôsobom vznikla inscenácia, ktorá využíva herca ako hlavný tvorivý princíp a jednoducho a priamočiaro komunikuje s divákom. Je to inscenácia o mladých pre mladých. Inscenácia, ktorá je na jednej strane didaktickou pre mladých hercov, na druhej strane tiež pre divákov, ktorí vidia násilie z večerných správ z iného uhla. Zlý pocit z dosiahnutého cieľa znemožní radosť z úspechu Súčasnosť textu hry i inscenácie nepodčiarkuje len násilie a možné paralely s brutalitou vo svete, ale tiež faktická absencie katarzie, konečného riešenia, či potrestania neprávostí a zla. Katarziu a potrestanie zla si musí každý divák vykonať a dotvoriť sám pre seba. Študenti postupne poutekajú z profesorkinho bytu, no kľúč od trezoru nechávajú na stole, hoci im ho pod tlakom hroziaceho znásilnenia Oľgy už dávno odovzdala. Zlý pocit z cieľa dosiahnutého za každú cenu znemožní radosť z úspechu, ktorej sa len na moment odovzdá chladný diplomat Vlado. Na scéne zostáva len telesne a psychicky úplne zdeptaná profesorka v bezvedomí a zúfalá Oľga, ktorá si do dôsledkov uvedomila hrôzu konania študentov. Určitú formu záveru, či katarzie môžeme vidieť práve v tom, že študenti si nakoniec uvedomia to, čo počas obliehania profesorkinho bytu celý čas nevideli. Uvedomia si, že ich počínanie nie je správne, hoci ešte presne nevedia prečo, len to cítia. Nakoniec teda zvíťazí ľudskosť, zvíťazí myšlienka dobra, cti a morálky, kresťanské hodnoty, o ktorých sa počas celej inscenácie hovorilo. Kresťanský svetonázor však hovorí aj o bolesti a utrpení pre myšlienku, o bolesti, ktorú nám všetkým spôsobuje porušenie zákona. A práve preto profesorka takým krutým spôsobom dokazuje opodstatnenosť a cenu morálnych hodnôt. Kolektív inscenátorov vytvoril komunikatívnu, ale krutú inscenáciu, ktorá sa svojím nevtieravým spôsobom až priveľmi aktuálne a nástojčivo vyjadruje k našej súčasnosti, možno o to nástojčivejšie, lebo stav spoločnosti nám pripomínajú ústa mladej generácie – študentov konzervatória. Ľudmila Razumovská: Drahá pani profesorka Astorka Korzo ’90, Divadlo Drive a René Lacko, Premiéra 16. októbra 2002

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984