Cirkus svet o každom z nás
Kritikov neustále zamestnáva a pritom si ho žiada široká verejnosť. Aj preto všetci s napätím očakávali premiéru Ďurovčíkovho nového projektu. „Žijem, žijem život živý, chodím, vidím sveta divy. Divy sveta, ľudskej lásky, jak do tváre orú vrásky...“ spieva verklikár - ústredná postava tohto roku najväčšmi ospevovanej hudobno-tanečnej šou Jána Ďurovčíka Cirkus Svet. Hlavné osoby projektu – Ján Ďurovčík, Henrich Leško a tanečníci SĽUK-u. Posledný októbrový piatok patril všetkým tým, ktorí sú náročnými divákmi umenia Jána Ďurovčíka, tým, ktorí uznávajú slovenský folklór, a tým, ktorí sa nebránili predstave spojiť naoko nespojiteľné – folklór a súčasný moderný svet. Odvaha? Svojím spôsobom áno, ale pre Ďurovčíka nič nového. Jeho projekty boli vždy niečím výnimočným, a to sa očakávalo aj teraz. Stavať sa do pozície divadelného kritika mi na tomto mieste neprináleží, obraz v nasledujúcich riadkoch bude prezentovaný očami diváka, ktorý je už svojím spôsobom „poznačený“ Ďurovčíkovou tvorbou. Realizačný tím pod vedením tohto režiséra a choreografa má už „na krku“ niekoľko veľmi úspešných projektov. Spätne si spomínam na premiéru nesmrteľného príbehu o láske Rómeo a Júlia v roku 1998. Multimediálny projekt, v ktorom autor dokázal klasický príbeh neklasicky spracovať do modernej podoby. Jeho javiskový jazyk dokázal načrtnúť túto tému tém rôznymi formami – nežne, vulgárne, strhujúco aj tuctovo. Človek odchádzal z predstavenia „hladný“ po ďalšom jeho projekte. V rámci baletno-tanečných projektov prišiel sľukársky Strom, premiéra Svätenia jari v SND a v roku 2000 spracovanie škandalózneho románu Borisa Viana Napľujem na vaše hroby, ktoré patrilo k emotívne najsilnejším Ďurovčíkovým projektom. Adresovanie diela ...na Vaše hroby náročnému divákovi v duchu mladosti, kreativity, odvahy a odkrývania spoločenského tabu sa skutočne podarilo. Nie nadarmo si jeho projekty spoločnosť žiada, a to nielen tá slovenská. Cirkus Svet od začiatku svojej širokosiahlej propagácie znamenal len jedno – divák, ale aj kritika sa má opäť na čo tešiť. Tak sa aj stalo a kritika mala znovu veľa práce. Opäť sa potvrdila tušená pravda, že Ďurovčíkove diela sú vždy niečím „iným“, čo sa vymyká z hraníc stereotypu, a tým aj nepriamo zo sveta kritikov. Svet si žiada Cirkus Svet Autori skutočne vystihli, po čom v poslednom čase divadelno-hudobno-tanečné publikum túži. Kombinácia Ďurovčík – SĽUK už svoju premiéru mala na projekte Strom, teraz prišla idea opäť si túto kombináciu zopakovať v omnoho odvážnejšom stvárnení. Príbeh o zrode a kolobehu života a aj samotná mediálna prezentácia vám nedovolili si tento projekt nevšimnúť. Takéto predčasné mediálne „vyvrcholenie“ zrejme spôsobilo, že nakoniec si na celom diele zgustla najmä kritika, len s tým rozdielom, že tentoraz jej do karát nahral aj divák. Ako sa hovorí, nič nie je dokonalé, ale pri Ďurovčíkovi to akosi nezapadá do kontextu. Skutočnosťou je, že projekt moje očakávania nesklamal, ale na druhej strane na moje dokonalé kultúrne oduševnenie nestačil. Prvé dojmy a emócie po predstavení boli skutočne cirkusové, v hlave sa miešala hudba, tanečníci, hriechy, morálka, láska, scéna. Každá šou má svoje ťaháky a svoje neutrálne pasáže, lenže Ďurovčík si publikum naučil na dynamiku a nepredvídateľné zvraty. Takýmto nepredvídateľným zvratom, ale v inom chápaní, bolo pridlhé vystúpenie cimbalistov, ktoré len narušilo sled jednotlivých trinástich obrazov. Naproti tomu dynamické, divoké a nespútané časti padli na úrodnú pôdu a tu bolo skutočne vidieť, v čom je Ďurovčík Ďurovčíkom. Dravá a prepracovaná choreografia zosobnená dvadsiatimi dvoma tanečníkmi skutočne dokázala chytiť človeka za srdce. Nemenej dôležitá bola v tomto projekte hudba. Tú opäť navrhol, vystrihol a ušil na mieru Henrich Leško, ktorý už s Ďurovčíkom preskákal niekoľko projektov. Úlohu mal neľahkú, pretože spojiť rôzne hudobné typológie folklóru do kompaktného celku, samozrejme s dôrazom na moderné javiskové stvárnenie, je dosť náročné. Po niektorých inštrumentálne a rytmicky nabitých obrazoch (Vitajte v Cirkuse Svet, Big-Bang, Nadradenosť, Tanec zla) sa vo vašej fantázii na chvíľu objavila tichá krajina, hudbou opísaná až benkovským maliarskym štýlom, pri ktorej ste sa museli zamyslieť, či už nad predstavením, alebo nad sebou samým (Hej, ľudze, Vyznanie, Adam a Eva). Ak však divák siahne aj po čase po hudobnom nosiči Cirkus Svet, identifikácia jednotlivých obrazov a hudby sa dá zrealizovať i bez živého predstavenia. Hudba by mala byť zapamätateľnou a nápomocnou pri podvedomom vybavovaní si jednotlivých obrazov projektu a to sa Henrichovi Leškovi podarilo. Zapredaný SĽUK Aj takéto vyjadrenia bolo počuť po predstavení. Mnohých doslova šokovalo, ako sa mohol SĽUK podujať na takýto žáner. Lenže práve to bolo želaným cieľom a netreba sa nad tým pozastavovať. Boli to len tanečníci, ktorých si Ďurovčík pre Cirkus Svet od SĽUK-u „zapožičal“. Ide o hudobno-tanečnú šou, nie o folklórne prezentačné vystúpenie, na ktorej realizáciu a zvládnutie v rámci zlučovaco sa vylučovacej kombinácie folklór – moderný svet potreboval autor tých, s ktorými už mal skúsenosti aj pri projekte Strom. Nepochybne treba výkony tanečníkov oceniť. Náročné technické prvky, ktorými je Ďurovčík povestný a ktorý svojim zverencom nič neodpustí, boli zvládnuté a ocenené záverečným standingom. Oheň, vietor, voda Živly, ktoré to všetko začali, aj ukončili. Menej je niekedy viac a možno by tento projekt dosiahol ešte viac, keby nebol až tak živelne premedializovaný. Mená ako Ďurovčík či SĽUK hovoria samy za seba a verejnosť práve vďaka takejto masívnej propagácii čakala viac. V každom prípade predstavenie si slovenský divák veľmi neužije, úspech v zahraničí je zrejmý už teraz a tak do budúcnosti môžeme skutočne len predvídať, čím nás Ján Ďurovčík opäť prekvapí.
